- - - - -
"Stála Matka bolestivá, vedľa kríža ľútostivá, keď na ňom Syn milý pnel. Ach, tej Matke prežalostnej, zarmútenej a bolestnej, sedmorý meč v duši tkvel."
Drahí otcovia biskupi, bratia kňazi, milí zasvätení, drahí bratia a sestry, milí televízni diváci,
slová tohto starobylého hymnu - Stabat Mater - ktoré na dnešný sviatok zazneli počas sekvencie, po druhom čítaní, teda slová hymnu, ktorý pochádza už z 13. storočia, jedinečným spôsobom vyjadrujú atmosféru slávnosti Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Stabat Mater. Stála Matka... Aj v Jánovom evanjeliu čítame o tom, že pri Ježišovom kríži stála jeho Matka. A je to veľmi silný obraz, samozrejme plný bolesti a zármutku. Matka stojí pod krížom, na ktorom práve zomiera jej syn. Nič nehovorí, nič nerobí... Stojí. Panna Mária v rozhodujúcej chvíli neutiekla, ani sa nezrútila. Zostala s Kristom. Až do konca krížovej cesty.
Azda nejestvuje silnejšie vyobrazenie, ktoré by mohlo vypovedať o tejto chvíli. To, ako Mária stojí pod krížom, preniknutá sedmorým mečom bolesti, hovorí viac, než tisíc slov. Je to výjav prenikavej bolesti, do neba volajúcej nespravodlivosti. Je to okamih hrubého násilia, arogantného výsmechu mocných. Kto sa v živote stretol s podobnou skúsenosťou, dokáže sa pri pohľade na matku, ktorá stráca svojho syna, vcítiť do jej srdca. Azda aj preto sa náš národ od nepamäti utiekal k Sedembolestnej. Preto ju prosíme o pomoc, osobitne v ťažkých chvíľach. Preto prichádzame aj dnes, aby sme sa modlili, aby sme sa duchovne otvorili, aby sme jej zverili svoje bolesti a trápenia. Od tých osobných, rodinných, až po tie celospoločenské. Prišli sme sa sem s dôverou pomodliť k Sedembolestnej patrónke nášho národa.
Zároveň však, drahí bratia sestry, chceme pri pohľade na Matku, ktorá stála pod krížom a ktorej položili do náruče mŕtve telo jej milovaného syna, chceme si spoločne uvedomiť jednu dôležitú skutočnosť. Že postoj Sedembolestnej je nielen plný bolesti. Ale ukrýva v sebe aj veľkú silu. Silu nádeje. Lebo okamih Kristovej smrti, zdanlivý koniec všetkého, z ľudského pohľadu veľká prehra, je aj okamihom, ktorý povedie k nečakanej zmene. Bude po ňom nasledovať vzkriesenie!
Panna Mária nestojí pod krížom len plná bolesti, nedrží mŕtve telo svojho syna len plná bolesti. V jej zranenom srdci, spolu s vierou a láskou horí aj neuhasiteľný plameň tretej Božskej čnosti - plameň nádeje. A na túto nádej, drahí bratia a sestry, chcem dnes upriamiť našu pozornosť. Pretože, keď pozerám na náš svet, čoraz viac vnímam... práve stratu nádeje. Na mnohých miestach. Pozerám na našu súčasnosť, a vidím stratu nádeje, ktorej prejavom však nie je ani tak strach o budúcnosť, ako skôr povrchnosť, plytkosť, prázdnota.
Namiesto toho, aby sme prosili o pomoc Boha, o svetlo Ducha, pokúšame sa vystačiť si sami, so svojimi schopnosťami. Snažíme sa povrchne a zjednodušene odpovedať na otázky, ktoré si žiadajú veľa trpezlivosti, úsilia a pokory... A tak nás, síce nenápadne, ale čoraz hlbšie zaplavuje malodušnosť. Malodušnosť a malomyseľnosť - zhmotňovaná napríklad módou pretekania sa v banálnostiach. Vo vyhľadávaní priazne a pochvaly na sociálnych sieťach. Alebo v "hrdinskom" vysmievaní sa zo skutočných čností. V predvádzaní sa neresťami. Alebo tiež v boji za práva silnejších voči najslabším, napríklad pri nenarodených deťoch. Chceme rýchle riešenia. Nechceme sa trápiť so všetkými dôsledkami... Aj v tom je strata nádeje... Zo všetkých strán o nás potom súťažia obchodníci s momentálnou radosťou a chvíľkovým šťastím. A tešia sa, ak náš egocentrizmus a naša povrchnosť, naša malodušnosť rastú: veď o to ľahšie sa stávame ich zákazníkmi.
Avšak s egom v človeku - kdesi na pozadí, potichu - rastie aj vnútorná neistota. Pochybnosti o sebe, o zmysle života a toho, čo robíme, na čo tu sme. Stráca sa nádej na večnosť, na plnosť existencie, ktorá nás presahuje, na trvalé a dokonalé šťastie, ktoré si človek sám zo seba nedokáže zabezpečiť. A na miesto nádeje sa tlačia pochybnosti. Tie sa raz lepšie, inokedy horšie snažíme ukryť pod silené snahy o smiech... ale bez ozajstného korenia humoru. Jeho povestnú štipku majú nahradiť vedrá pochabosti, banálnosti, a keď nestačí, aj prízemnosti. Ako to funguje či nefunguje, napríklad v našich televíznych šou, to nechám na rozmýšľanie a hodnotenie iným. Dovoľte mi sústrediť sa dnes na inú, pozitívnu a veľmi dôležitú skutočnosť: na nádej. Opravdivú nádej, ktorá sa zračí v bolestnom, avšak nezlomnom postoji Panny Márie.
Všetci dobre poznáme Ježišove blahoslavenstvá, ktoré predniesol v reči na vrchu. Medzi Ježišovými blahoslavenstvami sa nachádza aj blahoslavenstvo, ktoré hovorí "Blahoslavení plačúci". A toto blahoslavenstvo veľmi dobre zapadá do kontextu dnešného sviatku. Podobne, ako tie ostatné, aj "Blahoslavení plačúci" v sebe ukrýva paradox. Ako môže byť blahoslavený ten, kto plače? Či nepatrí ku šťastiu skôr smiech? Lenže, skúsenosť nás učí, že smiech nie je príčinou, a nemusí byť ani podmienkou šťastia. Veď aj úspešný zabávač môže byť vnútorne rozorvaný. A naopak, človek plný bolestí, môže byť obdarený vnútorným pokojom a šťastím. Samozrejme, ani jedno neplatí automaticky.
Preto, aby sme lepšie pochopili Ježišove slová, skúsme si trochu priblížiť tento kontrast - že aj ten, kto plače, môže byť blahoslavený. Emeritný pápež Benedikt XVI. v jednom zo svojich výkladov k reči na vrchu píše, že toto blahoslavenstvo v sebe ukrýva dva aspekty. Prvý z nich sa týka súčasnosti, a ten druhý má presah zo súčasnosti do budúcnosti.
Z hľadiska súčasnosti blaženosť plačúceho spočíva napríklad v Božej blízkosti: lebo nárek trpiaceho nenecháva Boha ľahostajným. Nikdy. Sväté Písmo Starého aj Nového zákona plné príkladov toho, ako Boh zhliada na trpiacich a stojí pri nich v čase súženia. Tu možno dodať, že v prípadoch, keď sa nám z ľudského pohľadu môže zdať čosi nemožné, nezlučiteľné s okolnosťami, Boh dokáže urobiť celkom nečakané veci. Túto zaujímavú skúsenosť viery na viacerých miestach vyjadruje svätý apoštol Pavol, ktorý v Druhom Liste Korinťanom 6,8 píše takto: sme neznámi, a predsa dobre známi, zomierajúci, a hľa žijeme, smutní, no vždy sa radujeme, chudobní, a predsa mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí.
Aj svätý Peter nás podobným spôsobom v dnešnom druhom čítaní uisťuje, aby sme sa nebáli mať účasť na Kristových utrpeniach, ale práve naopak, aby sme sa radovali z tejto účasti, aby sme sa mohli radovať a plesať aj vtedy, keď sa zjaví Kristova sláva. Apoštol Peter napísal: "Radujte sa, keď máte účasť na Kristových utrpeniach!"
Drahí bratia a sestry, je čosi také vôbec možné? Radovať sa z účasti na utrpeniach? Samozrejme, javí sa to ako paradox. Ale uvedomme si, že samotné evanjelium, o ktoré sa opiera naša viera, sa týmto paradoxom vôbec nevyhýba. Práve naopak. Ježišova reč na vrchu a jeho blahoslavenstvá sú toho len jedným príkladom. Podobný nachádzame aj v dnešnom hymne Stabat Mater, ktorý tiež v záverečnej časti spája na prvý pohľad nespojiteľné: V záverečnej časti Stabat Mater znejú tieto slová: Nech je mi kríž útočišťom: Kristova smrť, život s Kristom. Ako tieto veci správne chápať?
Jozef Ratzinger píše, že kľúčom aj tu je práve kristologický pohľad, to znamená, keď sa na blahoslavenstvá a ich paradoxné vyjadrenia pozrieme v perspektíve života - s pohľadom na život Ježiša Krista, zistíme, že v ňom nadobúdajú nečakane reálnu podobu. Ježiš Kristus: spravodlivý, nespravodlivo odsúdený. Ježis Kristus pravda, osočená klamstvami. Všemohúci, a predsa slabý. Nesmrteľný, a predsa usmrtený. Porazený, a predsa víťaz. Jeho smrť vyvoláva plač: ale stane sa príčinou veľkej radosti - vo vzkriesení.
Práve v Kristovi, a jedine v ňom, je možné pochopiť zdanlivé paradoxy evanjelia a našej viery. Svätý Peter aj svätý Pavol, ktorí Krista poznali zblízka, a mali s ním osobnú skúsenosť, na vlastných životoch opísali práve toto. A veľmi osobne to zažila aj Panna Mária, ktorá stála pod krížom, a následne držala v náručí mŕtve telo svojho syna. Plná sĺz, a predsa nie v hĺbke nešťastná. Pretože poznala Krista, a s ním spojená nenechala sa zlomiť ani tým najväčším utrpením. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení, tak ako aj ostatné blahoslavenstvá z reči na Hore, sú pozvaním k nasledovaniu Krista, k spojeniu vlastného života so životom Ježiša Krista. A Panna Mária je pre nás v tomto smere najlepším príkladom. Stála Matka Bolestivá.
Druhým rozmerom blahoslavenstiev, ktorý má presah zo súčasnosti do budúcnosti, je ten rozmer, ktorý práve súvisí s nádejou. Ako vieme, populárnym symbolom nádeje je kotva. A to nie náhodou. Píše sa o nej vo Svätom Písme, napríklad v liste Hebrejom (6,19). Podľa tohto textu máme nádej ako istú a pevnú kotvu duše, "ktorá preniká až dovnútra, za oponu, kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchidezechovho." Tou oponou sa myslí opona smrti, kotva je nádej byť zakotvený v Ježišovi, v nádeji na vzkriesenie. Tu je kľúč a podstata. Človeku je mnohé nemožné, ale Boh, všemohúci, sa stal človekom - narodil sa z Panny Márie: a práve v ňom, v Ježišovi Kristovi, sa nemožné stáva možným, nepredstaviteľné skutočným.
A to nielen raz, nielen do budúcna, ale už dnes! Totiž, ako sa píše svätý Pavol v Liste Rimanom: "V nádeji sme spasení" (8,24). A svätý Augustín k tomu dodáva: Pavol nám nehovorí, že raz budeme spasení, ale vraví, že "sme spasení". Samozrejme, teraz ešte nevidíme to, v čo dúfame. Ale sme Telom tej Hlavy, v ktorej je všetko, čo dúfame, aj v tejto chvíli prítomné. Sme duchovným telom Ježiša Krista, sme s Kristom spojení, a v ňom je už naša nádej naplnená, my žijeme v nádeji.
To nás, drahí bratia a sestry vedie, aby sem sa usilovali znova a znova čo najlepšie najlepšie poznať Krista, lebo on je hlavou mystického tela nášho spoločenstva, hlavou Cirkvi. Iste, poznať ho tak zblízka ako ho poznala Matka, Panna Mária, to presahuje naše schopnosti. Ale chceme dobre využiť možnosti, ktoré máme, aby sme ho spoznali, koľko sa dá. Nemárnime čas zbytočnosťami a márnosťami, nepremárnime ho zahľadenosťou do seba, naháňaním sa za tým, čo nie je podstatné, ani napĺňaním sa nádejami, ktoré raz sklamú. Nie pominuteľný človek, ale zmŕtvychvstalý človek Kristus, Boh, je kľúčom, odpoveďou na najzložitejšie otázky, aj na najhlbšie túžby. Práve on je náš cieľ, náš plný zmysel. On je ten nový človek, ktorého v skutočnosti túži poznať svet. Jemu sa čo najviac priblížiť, to je projekt hodný nášho života. A priviesť k nemu aj ďalších, aby pochopili evanjelium, aby pochopili, ako sa človek môže stať blahoslaveným, to je výzva, ktorú nám pripomína naša nebeská Matka Panna Mária.
Neveriaci neveria v iného Boha, ako veriaci veria. V týchto slovách z populárnej piesne sa ukrýva nielen zaujímavý postreh, ale aj výzva pre nás, ktorí sme uverili. Mnoho ľudí je ovplyvnených predstavou o Bohu, ktorá je na míle vzdialená od skutočnosti, ale predstavou, ktorú si možno vytvorili práve kvôli skúsenosti s nami, veriacimi. Keď sa s nami stretnú, nie sme pre nich nositeľmi falošných obrazov Boha? Sprostredkujeme im hodnoverné evanjelium, sme pre nich takým povzbudením a posilou, ako je pre nás za každých okolností naša nebeská Matka? Chcem poďakovať tým, ktorí v súkromí, aj vo verejnom priestore, každý podľa svojich možností, úprimne svedčia o svojom vzťahu k Všemohúcemu Bohu, ktorý je pre nich skutočný - a samozrejme iný, než akýkoľvek fiktívny, vymyslený, neláskavý, nemilosrdný Boh. Dovoľte mi poďakovať tým, ktorí sa úprimne usilujú o čnostný život. Tým, ktorí sa snažia, aby boli ľudské životy a ľudská dôstojnosť chránené a zveľaďované od počatia až po prirodzenú smrť.
A zároveň mi dovoľte, milí bratia a sestry, pozvať nás všetkých, aby sme svoj vzťah k Ježišovi Kristovi, synovi Panny Márie, prehlbovali a robili čoraz pravdivejším. Aby sme pre tých, čo neveria, neboli prekážkou, ale naopak pomocou na ceste poznania Boha, na ceste, ktorá je cestou nádeje. Cestou nádeje spoľahlivej vo všetkých okolnostiach. Túto nádej nám všetkým želám a modlím sa za to: samozrejme v súčasnej snahe zvládnuť výzvy, ktoré pred nás kladie pandémia, ale aj vo všetkých ostatných osobných, zdravotných zápasoch, vo vzťahových problémoch, v každej bolesti a smútku a vo všetkých obavách, ktoré život prináša. Nech nás Božou nádejou a duchovnou radosťou naplní aj naše dnešné stretnutie s Pánom tu pri slávení svätej omše: o to prosíme na príhovor šaštínskej Matky, Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky, ktorá vytrvalo stála pri Pánovom kríži, a aj teraz stojí pri všetkých, ktorí sa k nej s dôverou utiekajú . Amen.
- - - -
Národná púť k Sedembolestnej Panne Márii v Šaštíne, ktorá sa každoročne organizuje 15. septembra, má tento rok "farský rozmer". Dôvodom sú opatrenia, ktoré majú zabrániť šíreniu nového koronavírusu.