Svätý Otec sa účastníkom audiencie venoval neformálnym spôsobom a svoj pripravený text im odovzdal v písomnej forme. Ponúka v ňom najmä duchovné podnety pre angažovanosť kresťana v oblasti životného prostredia.
Pápež František v texte, ktorý publikovalo aj vatikánske Tlačové stredisko, pripomína motiváciu a podstatu snáh Cirkvi o záchranu životného prostredia a o ekologickú konverziu ľudstva.
Uzdravenie sveta a prírody si najprv vyžaduje uzdravenie ľudských sŕdc a ich zmýšľania, zdôrazňuje pápež František. Ako kresťania sa nenechávame deprimovať neutešeným stavom životného prostredia a vzťahu spoločnosti k nemu.
Nestrácajme nádej, lebo náš pohľad je upriamený na Krista, ktorý osobne „prišiel navštíviť svoje stvorenie a prebývať medzi nami“. On nás povedie svojou láskou a nikdy nás neopustí.
Z myšlienok Svätého Otca vyberáme:
„Cirkev chce zo svojej strany plne participovať na úsilí o ochranu spoločného domu. Nemá vopred pripravené odpovede, aby ich prekladala, a neignoruje ťažkosti týkajúce sa technických, ekonomických a politických otázok, ktoré sú v hre, ba ani všetku tú námahu, ktoré toto úsilie zahŕňa. Chce však konkrétne konať tam, kde je to možné a chce predovšetkým formovať svedomia ľudí s cieľom umožniť hlbokú a trvalú ekologickú konverziu, ktorá jediná môže odpovedať na dôležité výzvy, ktorým musíme čeliť.
V súvislosti s touto ekologickou konverziou by som sa chcel s vami podeliť o spôsob, ktorým presvedčenia viery ponúkajú kresťanom veľkú motiváciu k ochrane prírody, ako aj tých najkrehkejších bratov a sestier, pretože som si istý, že veda a viera, ktoré ponúkajú odlišné prístupy k realite, môžu rozvíjať intenzívny a plodný dialóg (porov. Enc. Laudato si´ - LS, 62).
Biblia nás učí, že svet sa nezrodil z chaosu či z náhody, ale z rozhodnutia Boha, ktorý ho povolal a vždy ho volá k existencii, z lásky. Vesmír je krásny a dobrý a kontemplovať ho nám dovoľuje zazrieť nekonečnú krásu a dobrotu jeho Pôvodcu. Každé stvorenie, aj to najprchavejšie, je predmetom nehy Nebeského Otca, ktorý mu dáva miesto na svete.
Kresťan nemôže inak, než rešpektovať dielo, ktoré mu Otec zveril, ako záhradu, ktorú treba pestovať, chrániť a zveľaďovať ju podľa jej možností. A ak má človek právo používať prírodu pre vlastné ciele, v žiadnom prípade sa nemôže považovať za jej vlastníka či despotického vládcu, ale jedine za správcu, ktorý bude musieť vydať účet za svoje riadenie.
V tejto záhrade, ktorú nám Boh ponúka sú ľudia povolaní žiť v harmónii v spravodlivosti, v pokoji a v bratstve – podľa evanjeliového ideálu, ktorý ponúka Ježiš (porov. LS, 82). A keď sa príroda berie čisto ako predmet zisku a záujmov – to je vízia presadzovania svojvôle silnejšieho – vtedy sa harmónia narúša a objavujú sa závažné nerovnosti, nespravodlivosti a utrpenia.
Sv. Ján Pavol II. zdôrazňoval: «Nielen zem daroval Boh človeku, aby ju užíval, rešpektujúc pôvodný cieľ, pre ktorý mu bola darovaná ako dobro, ale človek dostal od Boha ako dar aj seba samého. Preto musí rešpektovať prirodzenú a morálnu štruktúru, ktorou bol obdarený» (Enc. Centesimus annus, 38).
Všetko je teda prepojené. Tá ľahostajnosť, egoizmus, chamtivosť, pýcha, predstieranie, že sme pánmi a samovládcami sveta, je tým, čo ľudí vedie jednak k ničeniu druhov a k drancovaniu prírodných zdrojov, ako aj k vykorisťovaniu biedy, zneužívaniu práce žien a detí, k prevracaniu zákonov rodinnej bunky, k nerešpektovaniu práva človeka na život od počatia až po jeho prirodzený záver.
Preto, «ak je ekologická kríza výrazom alebo vonkajším prejavom etickej, kultúrnej a duchovnej krízy novoveku, nemôžeme sa klamať tým, že ozdravíme svoj vzťah k prírode a životnému prostrediu bez ozdravenia všetkých základných ľudských vzťahov» (LS, 119). Takže nebude žiaden nový vzťah s prírodou bez nového človeka, a práve vďaka uzdraveniu srdca človeka môžeme dúfať v uzdravenie sveta od jeho neporiadkov, ako spoločenských, tak aj ekologických.“
Kresťan nikdy nestráca nádej, lebo jeho pohľad je upriamený na Ježiša, povzbudzuje v závere textu francúzskym expertom na integrálnu ekológiu v duchu Laudato si´ pápež František:
„Zatiaľ čo stav planéty sa môže zdať katastrofálny a isté situácie sa zdajú byť dokonca nevratné, my kresťania nestrácame nádej, pretože máme pohľad obrátený na Ježiša Krista. On je Boh, Stvoriteľ, ktorý osobne prišiel navštíviť svoje stvorenie a prebývať medzi nami (porov. LS, 96-100), aby nás uzdravil, aby nám pomohol znovuobjaviť harmóniu, ktorú sme stratili, harmóniu s bratmi a harmóniu s prírodou.
«On nás neopustí, nenechá nás samých, pretože sa natrvalo spojil s našou zemou, a jeho láska nás vždy povedie, aby sme nachádzali nové cesty» (LS, 245).