V poradí štvrtú katechézu cyklu „Uzdraviť svet“ zameral Svätý Otec na posilnenie nádeje v súčasnej kríze, keď vysvetlil ďalší z princípov katolíckej sociálnej náuky: univerzálne určenie bohatstva zeme. Tento princíp s jeho sociálnym, ekonomickým a ekologickým dosahom je významný pre zápas s krízou post-pandémie.
Pápež František osobitne upozornil na právo detí na vzdelávanie, ktoré je však mnohým z nich upreté nielen pre súčasnú pandémiu, ale aj ako nespravodlivosť v dôsledku dramatickej sociálnej nerovnosti vo svete.
Svoju katechézu predniesol Svätý Otec opäť prostredníctvom televíznych kamier z pápežskej bibliotéky. Jeho spolupracovníci z rozličných krajín pretlmočili jeho myšlienky do svetových jazykov a predniesli aj úvodný biblický citát:
„Každý tretí rok oddelíš inú desiatu časť zo všetkej úrody toho času a necháš ju vo svojom bydlisku. Potom príde levita, ktorý nemá podiel ani dedičstvo ako ty, cudzinec, sirota a vdova, ktorí sú v tvojom bydlisku, nech sa najedia a nasýtia (…). Siedmy rok zachováš úľavu [z dlžôb]. (…) A vôbec nech niet medzi vami chudobného ani žobráka, lebo Pán, tvoj Boh, ťa požehná v krajine, ktorú ti dá do vlastníctva. Ale iba ak budeš poslúchať Pána, svojho Boha (...).“ (Dt 14,28-29; 15,1.4-5)
Univerzálne určenie bohatstva zeme a cnosť nádeje
4. časť cyklu katechéz „Uzdraviť svet“
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Tvárou v tvár pandémii a jej sociálnym dôsledkom sú mnohí vystavení riziku straty nádeje. V tomto čase neistoty a úzkosti pozývam všetkých, aby prijali dar nádeje, ktorá prichádza od Krista. To on nám pomáha plaviť sa po búrlivých vodách choroby, smrti a nespravodlivosti, ktoré nemajú posledné slovo o našom konečnom určení.
Pandémia zvýraznila a prehĺbila sociálne problémy, predovšetkým nerovnosť. Niektorí môžu pracovať z domu, zatiaľ čo pre mnohých iných je to nemožné. Niektoré deti aj popri ťažkostiach môžu pokračovať v školskom vzdelávaní, zatiaľ čo pre veľmi mnoho iných sa to prudko prerušilo. Niektoré mocné národy môžu emitovať peniaze na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo pre iné by to znamenalo dlhové zaťaženie budúcnosti.
Tieto príznaky nerovnosti odhaľujú sociálnu chorobu; je to vírus, ktorý pochádza z chorej ekonomiky. A musíme to jednoducho povedať: ekonomika je chorá. Ochorela. Je chorá. Je to ovocie nespravodlivého ekonomického rastu – toto je tá choroba: ovocie nespravodlivého ekonomického rastu –, ktorý neprihliada na základné ľudské hodnoty. V dnešnom svete malý počet veľmi bohatých ľudí vlastní viac než celý zvyšok ľudstva. Ale zopakujem to, aby nás to viedlo k premýšľaniu: zopár nesmierne bohatých, skupinka, vlastní viac než celý zvyšok ľudstva. Toto je čistá štatistika. Je to nespravodlivosť, ktorá volá do neba!
Tento ekonomický model je zároveň ľahostajný k poškodzovaniu spoločného domu. Nestará sa o spoločný dom. Sme blízko k prekročeniu mnohých z limitov našej nádhernej planéty, s vážnymi a nenapraviteľnými následkami: od straty biodiverzity a klimatických zmien až po nárast morskej úrovne a zničenie tropických lesov. Sociálna nerovnosť a zhoršovanie životného prostredia idú ruka v ruke a majú rovnaký koreň (porov. Encyklika Laudato si´, 101): je ním hriech chcieť vlastniť a chcieť ovládať bratov a sestry, chce vlastniť a ovládať prírodu a samotného Boha. Ale toto nesedí s plánom stvorenia.
«Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2402). Boh nás požiadal vládnuť nad zemou v jeho mene (porov. Gn 1,28), obrábať ju a starať sa o ňu ako o záhradu, záhradu všetkých (porov. Gn 2,15). «„Obrábať“ znamená orať alebo pracovať na zemi, „strážiť“ znamená chrániť, starať sa, udržiavať, uchovávať, bdieť» (Laudato si´, 67). Avšak pozor, aby sme si toto nevysvetľovali ako voľnú ruku robiť si so zemou čo sa komu zachce. Nie. Existuje «vzťah zodpovednej vzájomnosti» (tamtiež) medzi nami a prírodou. Vzťah zodpovednej vzájomnosti medzi nami a prírodou. Dostávame od stvorenstva a dávame náš podiel. «Každé spoločenstvo si môže brať z dobra zeme to, čo potrebuje na vlastné prežitie, ale má aj povinnosť chrániť ju» (tamtiež). Obe strany.
V skutočnosti zem «tu bola pred nami a bola nám daná» (tamtiež), daná od Boha «celému ľudskému pokoleniu» (KKC, 2402). A teda je našou povinnosťou zabezpečiť, aby sa jej plody dostali všetkým, nielen niektorým. A toto je kľúčový prvok nášho vzťahu k pozemským dobrám. Ako pripomínali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu: «Človek, používajúci tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným» (Pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 69). Totiž «vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti, aby ho urobil výnosným a podelil sa o jeho výnos s inými» (KKC, 2404). My sme správcami dobier, nie ich pánmi. Správcami. – „Áno, ale majetok je môj.“ – Je to pravda, je tvoj, ale aby si ho spravoval, a nie mal ho egoisticky pre seba.
Na zaistenie, aby to, čo vlastníme dávalo prínos spoločnosti, «predstavitelia politickej moci majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť oprávnené uplatňovanie vlastníckeho práva» (KKC, 2406).[1] «Princíp podriadenosti súkromného vlastníctva spoločnému určeniu dobier [...] je „zlaté pravidlo“ spoločenského správania a prvá zásada celého spoločensko-etického poriadku» (Laudato si´, 93).[2]
Majetok a peniaze sú nástroje, ktoré môžu slúžiť poslaniu. Avšak ľahko ich premieňame na ciele, či už individuálne alebo kolektívne. A keď sa toto stane, dochádza k podlomeniu základných ľudské hodnôt.
Homo sapiens sa deformuje a stáva sa istým druhom homo œconomicus – v tom nedobrom zmysle – druhom človeka individualistického, vypočítavého a panovačného. Zabúdame, že tým, že sme stvorení na Boží obraz a podobu, sme bytosti sociálne, tvorivé a solidárne, s nesmiernou schopnosťou milovať. Na toto často zabúdame. V skutočnosti sme tými najviac spolupracujúcimi bytosťami spomedzi všetkých druhov a prekvitáme v spoločenstve, ako je zrejmé zo skúseností svätých. Je jedno španielske porekadlo, ktoré mi vnukla táto veta, a hovorí takto: „florecemos en racimo como los santos“, prekvitáme v spoločenstve, ako to vidno zo skúsenosti svätcov.
Keď posadnutosť vlastnením a panovaním vylučuje milióny ľudí z prístupu k primárnym dobrám; keď ekonomická a technologická nerovnosť je taká, že trhá sociálnu štruktúru; a keď závislosť od neobmedzeného materiálneho pokroku ohrozuje spoločný dom, potom nemôžeme len stáť a pozerať. Nie. Toto je skľučujúce. Nemôžeme nehybne hľadieť! S naším pohľadom upretým na Ježiša (porov. Hebr 12,2) a s istotou, že jeho láska koná prostredníctvom spoločenstva jeho učeníkov, musíme konať všetci spoločne, v nádeji, že vytvoríme niečo iné a lepšie. Kresťanská nádej, zakorenená v Bohu, je naša kotva. Ona podopiera vôľu deliť sa a posilňuje naše poslanie ako učeníkov Krista, ktorý sa s nami podelil so všetkým.
A toto pochopili prvé kresťanské spoločenstvá, ktoré tak ako my prežívali ťažké časy. Vedomí si, že tvoria jedno srdce a jednu dušu, dávali všetky svoje majetky do spoločného, svedčiac o hojnosti Kristovej milosti voči nim (porov. Sk 4,32-35). My prežívame krízu. Pandémia nás všetkých uviedla do krízy. Ale nezabúdajte: z krízy nemôžeme vyjsť rovnakí. Buď vyjdeme lepší, alebo vyjdeme horší. Toto je naša voľba. Budeme po kríze pokračovať v tomto ekonomickom systéme sociálnej nespravodlivosti a pohŕdania starostlivosťou o životné prostredie, o stvorenstvo, o spoločný domov? Porozmýšľajme.
Kiež dokážu kresťanské spoločenstvá 21. storočia obnoviť túto skutočnosť, – starostlivosť o stvorenstvo a sociálnu spravodlivosť: patria spolu – aby tak svedčili o zmŕtvychvstaní Pána. Ak sa staráme o majetky, ktorý nám dáva Stvoriteľ, ak dávame do spoločného to, čo vlastníme, aby tak nikto nemal nedostatok, potom skutočne môžeme vzbudzovať nádej na regeneráciu zdravšieho a rovnejšieho sveta.
A než skončíme, pomyslime na deti. Čítajte štatistiky: koľké deti dnes zomierajú od hladu kvôli zlému rozdeleniu bohatstva, kvôli ekonomickému systému, ako som to už spomenul; a koľko detí dnes nemá právo na školské vzdelanie z toho istého dôvodu. Nech nám tento obraz núdznych detí kvôli hladu a chýbajúcemu vzdelávaniu pomôže pochopiť, že z tejto krízy musíme vyjsť lepší. Ďakujem.
[1] Porov. GS, 71; Sv. Ján Pavol II., Enc. Sollicitudo rei socialis, 42; Enc. Centesimus annus, 40.48).
[2] Porov. Sv. Ján Pavol II., Enc. Laborem exercens, 19.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Pozdrav Poliakom na sviatok Čenstochovskej Madony
V závere generálnej audiencie Svätý Otec osobitne pozdravil Poliakov, ktorí dnes slávia výročný mariánsky odpust na Jasnej Góre v Čenstochovej, pred milostivým obrazom Čiernej Madony, ktorý si aj pápež František prišiel uctiť v júli 2016 počas Svetových dní mládeže.
Pred záverečným požehnaním pápež František pripomenul aj zajtrajšiu spomienku sv. Moniky, matky sv. Augustína.