Doktrinálne vysvetlenie nanebovzatia sformuloval na Západe okolo r. 590 Gregor z Toursu. Na Východe sa sviatok spomína už v 6. storočí a v roku 600 cisár Móric vyhlásil sviatok "Usnutia Panny Márie“ pre celú ríšu. V Ríme ho začali verejne sláviť od čias pápeža Teodora I. (642-649).
Na mnohé žiadosti kňazov a veriacich pápež Pius XII. vyhlásil 1. novembra 1950 Nanebovzatie Panny Márie za dogmu katolíckej viery. V apoštolskej konštitúcii Magnificentissimus Deus píše: "Keď zakončila beh svojho pozemského života, bola Panna Mária s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy.“
Už prví kresťania verili, že matka Božieho Syna nemá na zemi hrob. To však nevylučovalo prevládajúcu mienku, že pred svojím nanebovzatím skutočne zomrela. Traduje sa, že Panna Mária sa dožila 72 rokov a zomrela bez bolestí, pretože nemala dedičný hriech. Sviatok “usnutia” Panny Márie majú vo svojom kalendári aj najstaršie východné cirkvi - arménska a etiópska.
Vo viacerých krajinách je tento sviatok aj štátnym sviatkom. Takto ho oslavujú u našich susedov v Rakúsku i Poľsku, ale napríklad aj Chile, Ekvádore, Francúzsku, Grécku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Senegale, na Malte, Cypre a v ďalších krajinách.