Biskup Judák povzbudil na púti k aktívnej angažovanosti kresťanov vo verejnom živote /aktual./

TK KBS, tu,rp; rp | 06. 07. 2020 13:46



Bratislava 6. júla (TK KBS) Pri príležitosti sviatku svätých Cyrila Metoda sa v Nitre uskutočnila tradičná Cyrilo-metodská púť. Pútnici z Nitry a širšieho regiónu v nedeľu 5. júla 2020 prišli do Nitry a zúčastnili sa na pontifikálnej svätej omši na Svätoplukovom námestí. Hlavným celebrantom bol nitriansky diecézny biskup Mons. Viliam Judák. Spolu s ním koncelebrovali ordinár ozbrojených síl a zborov Mons. František Rábek a kňazi Nitrianskej diecézy.

Biskup Judák vo svojej homílii upriamil pozornosť na  Konštantínov Proglas, osobnosti oboch vierozvestov, význam ich misie, dopady na minulosť, či súčasnosť nášho národa. Povzbudil tiež k ochrane rodiny, aktívnej angažovanosti kresťanov vo verejnom živote vo všetkých oblastiach, ako sú politika, spravodlivosť, vzdelávanie a služba iným. Ako povedal: ”Potrebujeme zodpovedné vedomie, že nenahraditeľnou súčasťou tradovania týchto hodnôt sme aj my a naša generácia, čo znamená, že zdedené fundamenty nemáme len na pár hodín oprášiť, ako to robíme každoročne okolo sviatku svätých Cyrila a Metoda. Ako nejaký muzeálny artefakt, ale nanovo ich rozumom osvieteným vierou v podmienkach dneška uchopiť, interpretovať a uživotňovať, pretože cez ne prichádza Kristus zhromažďovať národy a svietiť svetlom celému svetu. Všetky tradované hodnoty prichádzajúce k nám od generácií pred nami sú našim dlhom voči generáciám budúcim. Sú nám zverené na krátky čas, pretože v limitovanom čase nášho života rozhodujeme, či ich zdedia aj naše deti a naši vnuci. Boh nás v tomto čase ustanovil za správcov a to je zodpovedná úloha ku ktorej treba pristupovať s patričnou vážnosťou.” uzavrel biskup Judák

V závere liturgickej slávnosti bola predstavená príležitostná poštová známka a pečiatka k 1150. výročiu ustanovenia svätého Metoda za arcibiskupa Panónie a Veľkej Moravy, ktorú biskup Judák aj požehnal. Program púte a slávností v meste Nitra pokračoval dňom otvorených dverí na Nitrianskom hrade a kultúrnym programom, ktorý takisto navštívilo množstvo pútnikov v súlade s protiepidemiologickými opatreniami, ktoré sa museli všade dodržiavať.

----

Prinášame plné znenie homílie

Epická báseň o založení Ríma – Eneida, ktorú Vergílius napísal v posledných rokoch prvého storočia pred Kristom, rozpráva o putovaní Enea a jeho priateľov, ktorí sa po páde Tróje do rúk Grékov roky plavili naprieč Stredozemným morom, aby sa nakoniec usadili v Láciu (v Taliansku) a založili mesto Rím. Ako sa dozvedáme z úvodných veršov, Eneas „štvaný osudom, svetom a morom“, ktorého „božia moc dlho zmietala..., veľa prežil v bojoch“. Epos je výzvou pre Rimanov, aby si spomenuli, „koľko námahy dalo založiť náš rímsky národ“ – ako sa tam uvádza.

Podobne je zmyslom každoročných cyrilo-metodských slávností, aby sme si cez prerozprávanie vlastných dejín (či už spôsobom literárnym, hudobným, dramatickým, ale najmä liturgickým) sprítomnili to, čo je v nich najcennejšie, s úmyslom obohatiť naše myslenie, správanie a konanie v prítomnosti, aby tak bola garantovaná aj naša budúcnosť. Veď nepochybne, medzi najvzácnejšie udalosti našich dejín patria tie, ktoré viedli k zrodu „veľkého národa, ktorý by oslavoval Boha svojim jazykom“ (porov. ŽK XIV). Pri jeho počiatkoch nestáli bájni mýtickí hrdinovia, ale reálne osoby, svätí bratia Konštnatín- Cyril a Metod, ktorých životy – premenené božským Logosom (Božím Slovom), sa stali pre nás v „evanjeliu svätému Predslovom“ ako vyznáva najstaršia báseň z nášho územia, pochádzajúca z dielne sv. Konštantína – Proglas.

V tejto špecifickej forme národného a duchovného „storytellingu“, ktoré sa deje na miestach spätých so životom a pôsobením misionárov z Východu, sme v jednote s obyvateľmi v slovanských krajinách, ale tiež so všetkými európskymi národmi, ktoré naši svätci ako spolupatróni Európy ochraňujú a sprevádzajú. Počúvaním ich životného príbehu si nechceme pestovať len lásku k jazyku, ku kultúre, k minulosti. Tu sa skrýva oveľa viac: má potenciál napomôcť k lepšiemu chápaniu života, jeho kvality a stanovovať si hodnotné, ba až večné ciele.

Zaostrime teda na príbeh (alebo aspoň časť príbehu) tých, cez ktorých sa zrodili hodnoty kresťanské i národné, na „apoštolov Slovanov“, teda aj na „otcov vlasti“, či „zakladateľov slovanskej i slovenskej kultúry a štátnosti“.

Konštantín a Metod – hoci neprišli na Veľkú Moravu do nejakej „kultúrnej prázdnoty“ veď naši predkovia už pred viac ako polstoročím prijali kresťanstvo – priniesli so sebou niečo podstatné z troch symbolických vrchov, na základe čoho bolo možné vyformovať veľký a vyspelý národ – súčasť civilizovaného sveta. Z  Akropoly, ktorá je synonymom vnímavého gréckeho ducha a filozofie, priniesli záväzok hľadať zmysel života. Z rímskeho Kapitolu – ktorý predstavuje „léges“ – zákony, priniesli právny poriadok, aby sa delila moc a zároveň chránila sloboda. Avšak priniesli niečo podstatné aj z tretieho vrchu – z Golgoty. Tým, že Slovanov mystagogicky zasvätili do spásnej sily kalvárskej udalosti sprítomňovanej v kráse posvätnej liturgie (v ich rodnom jazyku) boli položené základy aj novej formy verejného života, ktorý stál na „civilizácii lásky.“ Čo to znamenalo a dodnes znamená, sa dá lepšie uchopiť cez porovnanie s politickými teóriami starovekých filozofov. Ak by ste Platónovi, Aristotelovi, alebo Cicerovi povedali, že všetci ľudia sú si rovní a obdarení rovnakými právami – ako to vyjadruje okrem iného aj Ústava SR – asi by na Vás vrhli dosť zmätený pohľad. Starovekým filozofom sa totiž zdal presný opak. V diele Štát od Platóna sa dozvedáme, že spravodlivé mesto vznikne až vtedy, keď vládnuť budú najlepší; keď tí druhí najlepší budú slúžiť ľudu v armáde; a nakoniec, keď intelektuálne a morálne najslabší jedinci budú robiť podradné práce. V Aristotelovej Politike sa zasa dočítame, že na verejnom živote by sa mala zúčastňovať len malá hŕstka politickej a hospodárskej elity. Rovnosť a základné ľudské práva tu nie sú ani len nadohľad. Odkiaľ sa teda vzali tieto práva? Odpoveď zrejme tušíme: Predovšetkým z Božieho zjavenia uchovávanom v slovách Písma (čo „um aj srdce posilní“), odkiaľ sa dozvedáme, že všetci sme Božie deti – stvorené, milované a na večný život predurčené Bohom – Stvoriteľom. On je pôvodcom a garantom našej dôstojnosti, a teda aj legitímneho nároku na život, slobodu a hľadanie šťastia. Netreba pripomínať, že ide o dedičstvo cyrilo-metodské. Sv. Cyril a Metod – výdatne inšpirovaní ranokresťanskými spisovateľmi a cirkevnými otcami Východu i Západu (nepochybne aj v duchu sv. Augustína a jeho diela Boží štát) učili, že uprostred dejinného napätia medzi pozemským a nebeským mestom, nemajú kresťania rezignovať na dianie okolo seba, ale že sa majú vzdelávať a budovať nový svet. Takže komunikovali základnú ideu kresťanstva, ktoré učí o jednote medzi svetom pozemským a večným, čo znamená, že kresťan smerujúci do večnosti má byť zároveň platným a užitočným občanom aj tohto sveta.

Preto, keď sa dnes čoraz silnejšie ozývajú hlasy, že v  „modernej dobe“ by sa kresťania mali uzavrieť, nemiešať sa do politiky a už tobôž nie presadzovať legitímnym spôsobom konzervatívne hodnoty – vraj platné niekedy v dávnej minulosti – spomeňme si na našich svätých vierozvestov. Ich štátotvorný odkaz znie: Buďte ako kresťania aktívni a angažovaní! Tento ich odkaz konkretizuje aj pápež Benedikt XVI., keď kresťanom prisudzuje veľkú spoločenskú úlohu stanovovať základné kritéria pre politiku: „Politická úloha nie je v bezprostrednej kompetencii Cirkvi... (ale) kresťania si musia uvedomiť svoju vlastnú zodpovednosť za verejný život, musia byť prítomní pri formovaní verejného konsenzu a stavať sa proti neprávostiam.“ Nie sme totiž občanmi druhej kategórie preto, že sme veriaci.

Avšak potrebujeme – ako realizáciu cyrilo-metodského odkazu – obnoviť zápal pre kresťanské hodnoty vo verejnom živote, cez naše správne rozhodnutia (napr. cez legitímne voľby), cez jasné a pevné postoje, ale aj cez veľkodušné nasadenie pre budovanie spoločného dobra v presvedčení, že hodnoty evanjelia, ktoré vyznávame a žijeme majú reálny potenciál zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí a národov. Áno, výkon verejnej služby je užitočnou službou pre spoločnosť, ktorá je zároveň veľkomyseľnou morálnou voľbou a vznešeným povolaním. Tak to učil už arcibiskup Metod našich predkov majúcich zodpovednosť za iných: „Preto je každé knieža povinné bez okolkov všetkých, ktorí sú podriadení jeho moci, vyučovať Božiemu zákonu... a všetkým každý deň prikazovať, aby nikomu zo slabších nekrivdili, ani aby sa nepridŕžali nijakých pohanských obyčají“(Napomenutie vladárom).

Viac ako inokedy potrebujeme ľudí, ktorí majú jasne a pevne definovanú identitu. Musíme si priznať, že štýl spoločenského života je už roky silne poznačený istými hrubo neetickými spôsobmi konania, že bežní ľudia, nehoriac o politickej scéne, sa vybíjame vo vzájomnej nenávisti a urážaní. Na niektoré nešváry sme si žiaľ už navykli, ba ktoré navyše aj ospravedlňujeme „zlou dobou.“ Máme veľkú ťažkosť pri odolávaní pokušeniam lákavých ponúk, ktoré sú na hrane alebo neraz aj za hranou zákona, ako je korupcia a iné neduhy dnešnej doby. Preto, ak nám záleží na lepšom svete musíme si byť vedomí, že sa to týka nielen tých hore, tých druhých, alebo tej, či onej garnitúry. Týka sa to nás všetkých a preto sa my všetci musíme usilovať prejsť od konzumu k obete, od chamtivosti k veľkodušnosti a ku schopnosti deliť sa s dobrami, ktoré vlastníme. Božie dary, prijaté s vďakyvzdaním a rozlámané s láskou medzi bratmi a sestrami (zvlášť núdznymi), sa stávajú znakmi rodiaceho sa nového sveta, novej civilizácie, nového národa v milosti.

Majme na zreteli, že byť kresťanom neznamená len to, že sme registrovaní členovia Cirkvi. My, ako kresťania, sme povolaní reprezentovať nové vnímanie reality, sveta, dejín, vzťahov. Áno, nie sme dokonalí, preto potrebujeme neustálu metanoiu – zmenu myslenia, z čisto ľudského na zmýšľanie Krista Ježiša. Je zrejmé, že táto premena vyžaduje zdravú klímu; potrebuje predovšetkým zdravé rodiny – oázy prirodzenej i nadprirodzenej lásky, poznania, vzdelania, výchovy – v ktorých sa bude filtrovať všetko škodlivé, primitívne, hlúpe, degenerované, nekultúrne, arogantné, gýčové, tupé, protinárodné, neprirodzené, egoistické... Musíme, žiaľ s bolesťou konštatovať, že sú pravdivé nasledujúce slová nášho slovenského spisovateľa: „Ak by ste vo vysielaní... (niektorých) médií hľadali umenie, nepomôže ani lupa. Niet ho tam....(A. Lauček)

Taktiež ohľadom  vzdelanosti mládeže, ktoré tiež patrí k cyrilo-metodskému dedičstvu, hovorí, nelichotivé slová: „Slovenčina patrí hlavne vďaka svojej gramatike a štylistike k najťažším jazykom na svete. Je zároveň prejavom a dôkazom vysokej kultúrnosti i myšlienkového bohatstva, akým oplývali naši predkovia... To najzakladanejšie, čo museli ovládať žiaci ešte v časoch Márie Terézie, čiže čítanie, písanie a rátanie, naši (niektorí) maturanti poznajú len povrchne....“.

S excelentnou jasnosťou sa vyjadril – pred niekoľkými týždňami v čase pandémie aj jeden z najobjektívnejších slovenských politických analytikov (J. Baránek) keď upozornil na dnešné neduhy aj takto: „Marginalizovali sme rodinu, jej význam, štruktúru. Mysleli sme si, že sa dá nahradiť, zreformovať. Kam vás to ťahá v stave ohrozenia? Prečo sa Slováci zo zahraničia, napriek karanténe, ktorá ich čaká, vracajú späť, domov? Kvôli Kriváňu, alebo Podunajskej nížine? Ťahá ich to domov – k rodine! Keď je zle, každý chce byť s najbližšími. Kvôli ochrane, kvôli zomknutosti a kvôli tomu, že každý vie, že v normálnej rodine sa nedočká podrazu, klamstva, egoizmu, lebo ak je bližšia košeľa, ako kabát. V normálnej rodine je každý jej člen košeľou. Bez ohľadu na to, či je to úplná, alebo neúplná rodina. Musí byť ale normálna!“

Ťažkosti boli, sú aj budú. Nakoniec ani sv. Cyril a Metod to vôbec nemali ľahké, keď chceli vytvoriť z našich predkov „veľký národ, ktorý by Boha oslavoval svojím jazykom.“ Preto potrebujeme vnútornú silu, ktorou dokážeme prekonať atavistické komplexy, či importované mýty; potrebujeme prebudiť v srdciach jednotlivcov hrdosť na našu kresťanskú identitu vyrastajúcu z duchovného dedičstva týchto našich otcov, ktorá z nás robí rovnocenných partnerov všetkých národov Európy.

Mnohí tak zmýšľate a konáte. Naozaj máme aj dnes na našom drahom Slovensku obetavých otcov a matky, zodpovedných aj mladých ľudí v mnohých oblastiach života – vďaka Vám za to!

Potrebujeme však naďalej zodpovedné vedomie, že nenahraditeľnou súčasťou tradovania týchto hodnôt sme aj my a naša generácia, čo znamená, že zdedené fundamenty nemáme len na pár hodín oprášiť ako nejaký muzeálny artefakt, ale nanovo ich rozumom osvieteným vierou v podmienkach dneška uchopiť, interpretovať a zživotniť, pretože cez ne „prichádza Kristus zhromažďovať národy, svietiť svetlom svetu celému“ (Proglas).

V tejto vzácnej chvíli, kedy „chválime slávnych mužov“, pripomíname si ich výroky a múdrosť... (por. Sir 44, 1-15). Uvedomujme si, že všetky tradované hodnoty, prichádzajúce k nám od generácií pred nami, sú naším dlhom voči budúcim. Pamätajme, že sú nám zverené len na krátky čas, pretože v krátkom čase nášho života rozhodujeme, či ich zdedia aj naše deti a naši vnuci. Boh nás v tomto čase ustanovil za správcov a to je zodpovedná úloha, ku ktorej treba pristupovať s patričnou vážnosťou. Musíme teda predovšetkým metafyzicky obstáť z hľadiska spásy. Všetko ostatné je druhoradé.

V tomto duchu sa spojme v modlitbe, ktorú kňaz prof. Anton Hlinka, predniesol pri vzniku samostatnej Slovenskej republiky dňa 1.1.1993 na bratislavskom námestí SNP: „Samostatnosť, ktorej sme sa dožili, prijímame ako dar tvojej prozreteľnosti a pokladáme ho za zmluvu medzi tebou a obyvateľmi krajiny medzi Tatrami a Dunajom. Nesmrteľný vládca čias, prebývaj s nami, buď v tejto krajine doma ako náš prozreteľný Otec a pomocník v každej núdzi. Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie. Buď naším Bohom a my budeme tvojím ľudom...“. Kiež sa tak stane! Amen.

K správe bolo vydané FOTO.

TK KBS informoval Tibor Ujlacký



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024