- Čo sa vám ako prvé vybaví, keď vám niekto povie, že univerzita, ktorú vediete - má 20 rokov?
Žartom by som povedal, že Katolícka univerzita je moje štvrté – a najmladšie – dieťa. Skutočne, vyžaduje si „otcovskú“ lásku a starostlivosť a nič iné jej ani nechcem dávať.
Opakujem to už veľakrát a poviem to aj teraz – je to nesmierny dar, možno až nezaslúžený pre Slovensko i Cirkev, že tu existuje Katolícka univerzita v Ružomberku. Nebolo ľahké ju vybudovať, nie je ľahké zabezpečiť jej existenciu, ale je dôležité, že ju máme ako najvyššiu katolícku vzdelávaciu inštitúciu. Je to mladá a perspektívna univerzita, ktorá chce robiť dobré meno svojmu zriaďovateľovi Konferencii biskupov Slovenska, ale chceme, aby bol na nás hrdý každý katolík na Slovensku. Vidím, že máme obrovský potenciál a priestor na rozvoj, takže nám neostáva nič iné, len ho využiť.
- Dvadsiatka je vek, ktorí ľudia dosahujú krátko po dosiahnutí dospelosti. Ako dospela za 20 rokov KU?
Naše dospievanie vidím z rozličných uhlov pohľadu: stabilizovali sme sa medzi ostatnými univerzitami, sme ich rešpektovaným partnerom, podarilo sa aj vďaka predchodcom vybudovať solídne zázemie pre fungovanie univerzity vrátane internátov, postavila sa reprezentatívna a hodnotná univerzitná knižnica, počty študentov sú síce nižšie aj kvôli klesajúcej demografickej krivke, ale na druhej strane tu študujú mladí z presvedčenia a preto, že to sami chcú. Toho roku sme dokončil pre nich vybudovanie ihriska, takže KU vytvára univerzitný kempus.
Samozrejme, pre univerzitu je podstatné spĺňať náročné a čoraz početnejšie kritériá zo strany štátu a ďalších štátnych či verejných orgánov. Aj tu ale môžem potvrdiť, že sme stabilizovaní a „plne funkční“.
Teším sa aj zo spolupráce s ďalšími ôsmimi univerzitami, s ktorými chceme vytvoriť konzorcium univerzít okolo geografického stredu Slovenska – verím, že to bude práve v Ružomberku. Cieľom je posilniť náš hlas spolu so školami z Trnavy, Zvolena, Banskej Bystrice a pod., aby sme boli nielen silnejší vo vede, výskume či publikáciách, ale aby sme takpovediac „decentralizovali“ vysoké školstvo a ukázali, že kvalitné univerzity nie sú len v Bratislave.
Znakom dospievania je vybudovať si „miesto pod slnkom“ a potom si ho aj udržať. Nám sa to darí širokou ponukou kvalitných študijných programov, úspechom pedagógov či študentov, dobrovoľníctvom (napríklad naši študenti z fakúlt bojovali s covidom-19 takpovediac v prvej línii), vedecko-výskumnou činnosťou či získaním patentu. To sú všetko znaky, ktoré nás posúvajú do dobrej spoločnosti kvalitných univerzít.
- V čom vidíte rezervy pre ďalších 20 a viac rokov a aké výzvy čakajú univerzitu v najbližších rokoch?
Rezervy sú predovšetkým v každom z nás: každý z pedagógov a zamestnancov môže pracovať lepšie, každý študent sa môže učiť lepšie a viac sa snažiť.
Myslím si, že rezervy ponúka aj Ružomberok či univerzitná knižnica – môžeme viacej spolupracovať, ponúkať viac podujatí, preto aj pri príležitosti 20. výročia sme premiérovali nový film o histórii školstva Made in Ružomberok, zorganizovali ples, kvôli korone sme presunuli na jeseň prvý ročník akademického festivalu, chystáme medzinárodnú konferenciu. Jednoducho aj preto, aby nás bolo viac počuť v Ružomberku i v Žilinskom kraji.
Výzvou je, a to priznám otvorene, ekonomicky a hospodársky udržať univerzitou nad vodou a prilákať k nám viac študentov. Myslím si, že kto chce študovať skôr humanitné či spoločenskovedné predmety, nepotrebuje chodiť ďaleko preč – najmä ak pochádza z Liptova, Turca či Oravy, stačí mu prísť k nám do Ružomberka. Tešíme sa záujmu študentov z východného Slovenska a sme radi, že sme pre nich dobrou voľbou.
Azda ale najdôležitejšou výzvou, aj keď to bude znieť trochu nadnesene, je „budovať civilizáciu lásky“. To nám dali do vienka biskupi pri našom založení pred 20 rokmi a myslím si, že je to úloha a výzva do celej našej existencie. Znamená to slúžiť, posväcovať (sa), byť aktívni, pomáhať, radovať sa, študovať, poznávať, byť otvorení – a zmúdrieť.
- Čo si osobne prajete k tomuto jubileu ako rektor jedinej katolíckej univerzity u nás na Slovensku?
„Sto lat, sto lat,: Niech żyje, żyje nam,: Jeszcze raz, jeszcze raz,: Niech żyje, żyje nam!“
Túto poľskú narodeninovú pieseň si popri Živio zaspievame aj doma pri rozličných oslavách a zrejme ju poznajú aj čitatelia TKKBS pochádzajúci z iných regiónov Slovenska. K dvadsaťročnému jubileu KU by som teda rád poprial našej alma mater, aby naozaj žila sto rokov, azda aj dlhšie, a možno nech žije ešte raz!