Jn 6, 51-58
Kto chce žiť, potrebuje pokrm
Nie je to v živote tak, že keď chýba chlieb, chýba všetko? Ale ak je chlieb, bez mnohého sa dokážeme zaobísť. Ježišovej reči o „chlebe života“ predchádzalo jeho kázanie zástupom a zázračné rozmnoženie chleba. Ježiš vie, že človek potrebuje k svojmu životu pokrm. Potrebuje každodenný chlieb, o ktorý nás naučil aj prosiť v modlitbe Otče náš. Je mu ľúto hladného zástupu, rozmnožuje chlieb, aby sa nasýtili.
Po skúsenosti rozmnoženia chleba zástupy hľadajú Ježiša. To by bol kráľ, ktorý dokáže takto sýtiť ľudí! Ježiš však chce pozdvihnúť vyššie duchovný zrak nielen týchto ľudí, ale ľudí všetkých čias. Treba pozerať smerom k večnosti, k večnému životu a túžiť za pokrmom, ktorý je nevyhnutný pre toho, kto chce opravdivo žiť už tu na zemi a raz chce šťastne žiť aj večne. Čo všetko nám ponúka svet, aby sme dosahovali vyššiu kvalitu života, zdravia...! Čo všetko si môžeme kúpiť a potom sa neraz presvedčiť, že efekt nezodpovedá sľubovaným účinkom! Ježiš neponúka niečo, čo sa dá kúpiť. Ponúka „chlieb života“, ktorý sa nedá kúpiť, tento CHLIEB má hodnotu, ktorú žiadny človek nedokáže zaplatiť, lebo nám ponúka seba samého. Najviac, čo môže dať.
Máme veľkú výhodu oproti Ježišovým poslucháčom v tom, že my už vieme, o akom „chlebe“ hovoril Ježiš. My na tento „chlieb“ už nemusíme čakať, my ho máme, nám sa dáva a je len na nás, či uveríme Ježišovým slovám, že ten má večný život, a toho vzkriesi v posledný deň, kto je jeho telo a pije jeho krv. Ale jasne povedal aj to, že kto nebude jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebude mať v sebe život. Nebude mať Boží život.
Ježišovi poslucháči sa pýtajú: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“ Ježiš nám dáva svoje telo nie ako obyčajný človek, ale ako „Syn človeka“. Ježiš vykoná na kríži obetu zmierenia. Nie mŕtvy Kristus bude sýtiť veriacich, ale Kristus oslávený, ten, ktorý zomrel, vstal zmŕtvych, vystúpil na nebesia. Aký úžitok by prinieslo prijímanie obyčajného tela a krvi? Ale Kristovo oslávené telo a krv prinesie prijímajúcim život večný.
Veríme Ježišovým slovám? Chceme žiť? Skúsme si predstaviť situáciu vážnejšej choroby, alebo situáciu nejakého ohrozenia života. Skúsili sme to už? Čo sme tak silne cítili? Po čom sme tak mocne túžili?
„Chcem žiť!“ Aj keď je život aj náročný, ale chcem žiť. Boh stvoril človeka pre život. To hriech zapríčinil smrť. Vďaka Ježišu, že sa nám dávaš ako Chlieb, vďaka ktorému môžeme žiť a ktorým nás chceš sýtiť až po náš prechod do večnosti, do neba, ktoré je sľúbené Božím verným, tým, ktorí sa už teraz sýtia tvojim telom. Telesný pokrm buduje naše telo. Keby sme neprijímali pokrm, alebo ho prijímali len občas, čo by z nás bolo? Ale či to nie je tak aj s budovaním nášho ducha? Nie je to tak, že čím sa sýtime, to nás buduje? V pozitívnom zmysle – dobrý pokrm buduje, v negatívnom – pokazený, otrávený pokrm oslabuje, ničí, alebo zabíja. A to nemusí byť len strava. To je všetko aj to, čo sa do nás dostáva cez zmysly, cez médiá, cez naše záujmy, záľuby. Pozitívne buduje, negatívne ničí, otravuje, zabíja. Kto prijíma chlieb života, ten bude žiť. Kto prijíma Božie slovo, toho Božie slovo formuje, pretvára. Kto prijíma Ježiša, toho bude Ježiš premieňať na seba.
Chceme žiť? Ježiš sa nám dáva za pokrm a za nápoj. Nenahraditeľný, nezaplatiteľný, ponúknutý z najväčšej lásky, ktorej mieru si nevieme ani predstaviť, lebo Ježiš dáva seba samého. Necítime sa dosť dobrí, aby sme ho prijali? Kto je hodný prijať Ježiša do príbytku svojho srdca? Veď to opakujeme so stotníkom pred každým svätým prijímaním, že nie sme hodní. Ježiš povedal, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov. Eucharistia nie je za odmenu, ale je Chlebom, bez ktorého nebudeme vládať kráčať životom. Padáme? Dal nám sviatosť zmierenia, aby sme mohli znova vstať a opäť prijímať jeho telo a krv vo Sviatosti oltárnej. „Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života“ (KKC čl. 1342) „Cirkev žije z Eucharistie“ je názov encykliky sv. Jána Pavla II., čo platí aj o každom konkrétnom človekovi. „Pime“ pravidelne z tohto prameňa a dosahujme s Ježišom vrchol nášho kresťanského života.
Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup