Podľa Martina Halčáka je zmyslom života služba. “Túžba slúžiť, vymýšľať možnosti, ako niečo urobiť a prijať aj zodpovednosť, je správna. Služba sa nedá zrealizovať bez zapojenia srdca. Čím viac som dostával informácie o K19, tým viac som cítil, že skôr či neskôr sa na túto horu musím vydať aj ja sám. V modlitbe som hľadal, kde ma chce Boh. Stačí sa zapojiť do online debaty? Stačí darovať krv? Stačí ponúkať sviatosti ľudom, ktorí o to požiadajú? … Nedá sa urobiť niečo viac? Niečo Magis? Priestor na službu má každý, kto chce pomôcť. A ešte vždy jej bude málo,” spomína na rozhodovanie jezuitský kňaz. Jezuiti dostali e-mail z Ministerstva vnútra SR, kde žiadajú od zasvätených osôb pomoc v repatriačných centrách. “Zo srdca prišla len jedna odpoveď: Pane, pošli mňa! Problémom ostala už len jedna vec, moja práca si vyžaduje byť doma v komunite a bez pomoci spolubratov nebude môj odchod možný. Poradil som sa s predstaveným domu, s rektorom kostola, až som nakoniec napísal provinciálovi, že so mnou môže rátať,” píše Martin Halčák.
Spolu s Petrom Bušom 1. mája odišli do najväčšieho repatriačného centra v Bratislave, ktoré ministerstvo vnútra vytvorilo v internáte Družba, kde sa počet repatriantov pohyboval do 190. “Prvý deň nám ukázali – kde, čo a ako – a čakali sme na večeru, ktorú bude treba rozdať. Celkom jednoduchá vec. Druhý deň ale nezostalo len pri rozdávaní stravy… Spoznávali sme chod repatriačného centra do detailov s ľuďmi, ktorí sú ochotní pomáhať. Ján, ktorý denne posiela informačné tabuľky a komunikuje s najvyššími našej krajiny. Ľuboš, ktorý pozná každý kút internátu. Patrik a Domino z Dobrovoľnej záchrannej brigády civilnej ochrany – pracovití ľudia s citom pre spravodlivosť. Dve Katky, jedna sťa by prvá dáma a druhá „princezná Lexana“ – ženy, ktoré svoj voľný čas venovali práve službe v našom repatriačnom centre. Naša práca by bola niekedy nekonečná, ale vďaka Sandre, Štefanovi, Mirovi, Lenke, Veronike a ďalším, išla ako po masle. Nesmiem zabudnúť ani na príslušníkov polície, vojakov, dobrovoľníkov zo Slovenského Červeného kríža a občasné návštevy zdravotníkov z rýchlej zdravotnej pomoci. Všetci boli úžasní so zaujímavým príbehom,” konštatuje jezuita Martin.
Neskôr z civilnej ochrany poprosili, aby jezuiti zostali dlhšie. “Už to nebolo len o rozdávaní stravy, ale o kompletnom zabezpečení chodu repatriačného centra. Ráno o 6:30 skontrolovať izby, či niekto neporušil karanténne pravidlá, upratať priestory a pripraviť sa na nový deň, dodať do kuchyne aktuálny počet stravníkov, pripraviť kávu a čaj pre repatriantov. Potom už len čakať na raňajky. Okolo 8:00 bolo potrebné sa pripraviť na rozdanie stravy. To znamená: preložiť stravu na vozíky, obliecť sa do ochranného oblečenia, poprenášať jedlo na 5 poschodí. Roznášanie stravy veľmi záležalo od počtu dobrovoľníkov. Najdlhšie sa rozdávala káva a čaj, bežne aj 2,5 hodiny,” spomína. Potom sa zozbieral odpad, ktorý repatrianti dávali pred svoje dvere. Nastal krátky čas oddychu pred obedom… “Počas čakania sa riešili rôzne vzniknuté problémy (zdravotné problémy repatriantov, nákupy pre nich či prepúšťanie). Keď bolo poobede trochu času, využili sme ho na krátku modlitbu a odslúženie svätej omše. Večer prišiel znova kolotoč s rozdávaním stravy. Počas dňa sme sa niekoľkokrát obliekali do ochranných odevov, nielen kvôli strave, ale aj kvôli odneseniu objednaného nákupu alebo nejakého potrebného dokumentu, poprípade, keď bolo potrebné niečo zistiť či skontrolovať. Obleky boli vynikajúce na potenie – sťa by osobná sauna. Boli dni, kedy nebol čas na spánok,” popisuje priebeh dňa Martin Halčák s tým, že z hraníc prinášali niekedy repatriantov celú noc.