P. Ardura pripomína, že Charles de Foucauld (1858-1916) žil na púšti nielen v geografickom, ale aj vo významovom zmysle. Mal okolo seba na jednej strane moslimov a na druhej strane francúzsku vojenskú posádku, ktorá sa vtedy vyznačovala nepriateľstvom k Cirkvi. Bol teda sám ako kresťan, a predsa bol človekom, okolo ktorého nie je možné prejsť ľahostajne. Zvláštnym spôsobom vyžaduje, aby sme ho vzali vážne. Predovšetkým preto, že jeho život bol plne dôsledný, hlboko zakorenený v Kristovi. Skutočne žil podľa toho, v čo veril, hovorí P. Ardura:
"Charles de Foucauld nás učí, že nemáme očakávať okamžité výsledky svojej práce. On sám v podstate nikoho nepokrstil. Žil ale cnosťou nádeje, spoliehal sa na Božie konanie v duši človeka. Charles de Foucaluld dokázal toto Božie dielo rozpoznávať. Sám pripomína, že náš spôsob bytia má podstatný význam v misijnom svedectve o našej viere. Najpodstatnejším rysom Charlesa de Faoucalulda, tým, čo nikdy nezostarne, je stretnutie s Kristom v Písme a v Eucharistii. Bol človekom adorácie. Kristova prítomnosťou mu bola jadrom všetkého. A pre tých, ktorí boli teraz niekoľko mesiacov pripravení o možnosť zúčastniť sa na Eucharistii, je to pripomienka, aby sme zamerali svoj život na stretnutie s Kristom v evanjeliu a Eucharistii. To je stále aktuálne. Je to podstata kresťanského života a bola to tiež podstata života Charlesa de Foucaulda," hovorí postulátor kanonizačného procesu P. Bernard Ardura.