- Privilegovaným priestorom evanjelizácie sv. Filipa boli ulice Večného mesta. Ako by asi pôsobil v dnešných časoch poznačených pandémiou?
„Včera ako dnes, osobitne v čase strachu a neistoty, akým je ten náš, predstavujem si svätého Filipa v uliciach Ríma, približujúc sa v každodennom živote ľuďom, so všetkou opatrnosťou, pozdvihujúc ich zrak. Myslím na to, ako pomáha spozorovať stopy Boha tam, kde sa zdá byť neprítomný; nasledovať hnutia Ducha Svätého, keď sa život zdá byť nehybným; udržiavať nádej, keď sa zdá, že neexistuje východisko. A to nie bez jeho osobitej veselosti.“
- Bol by schopný žartovať aj v dnešnej situácii?
„Myslím, že áno. Každopádne, radosť sv. Filipa Neriho si nesmieme mýliť so psychologickou eufóriou či karnevalovým postojom, ktoré môžu uraziť či vyznieť ako nemiestne. Je skôr zakorenená v istote o Božej láske zjavenej v Ježišovi, ktorú žiadna udalosť, akokoľvek by bola smutná, nemôže zničiť. Preto filipovská radosť neanestetizuje, ale preniká skutočnosťou a premieňa ju celú, aj bolesť, pamätajúc, predovšetkým dnes, na trvalú hodnotu Ježišovej Reči na hore. A v nej sú aj trpiaci vyhlásení za blahoslavených.“
- Pápež František viackrát zdôraznil, že zmysel pre humor je ľudským postojom, ktorý je azda najbližšie Božej milosti. Súhlasil by s tým sv. Filip?
„Tvrdil, že „je ľahšie viesť cestou ducha veselé osoby, než tie melancholické“. Prirodzený pokojný temperament môže pomôcť, no skutočná radosť je niečo oveľa viac. Je zjednotením sa s Bohom, darom Ducha Svätého, schopného vliať do srdca pokoj a priblížiť človeka k Božiemu životu. Naopak, podľa sv. Filipa: „smútok má zvyčajne pôvod v pýche“. Ten, kto seriózne kladie do centra seba samého, sa sám odsudzuje na úzkosť zakaždým, keď sa zrútia jeho vlastné ambície a jeho fasády, za ktorými sa hnal a tak skončíme tým, že sa vzďaľujeme od Boha.“
- Bola dobrá nálada pre svätého Filipa Neriho aj synonymom kreatívnosti a slobody?
„V jeho živote sa originalita humoristickej črty prejavovala kreatívnym i čudáckym spôsobom. Nebolo neobvyklé vidieť ho s bradou oholenou napoly, s oblečením naruby či starým odevom, poskakovať pred kňazmi a kardinálmi pri formálnych príležitostiach, obúvať si biele topánky pod čierny talár, a podobne. Priťahujúc na seba posmech si svätý Filip zvolil cestu „ironického sebaumŕtvovania“, aby dezorientoval svoju povesť svätosti a uskutočňoval najvyšší imperatív pokory. Toto všetko nebolo nič iné, než spôsob ako prejaviť svoju úplnú duchovnú slobodu v porovnaní s tragikomickou márnomyseľnosťou sveta.“
- Bol to tiež podporovateľ tridentskej protireformácie, a predsa bol nepriateľom akejkoľvek strnulosti... Nie je v tom protirečenie?
„Vo sv. Filipovi absencia strnulosti je osobná interpretácia tejto komplexnej náboženskej obnovy života Cirkvi. Verne si osvojil pravdy koncilu, no bola mu cudzia akákoľvek prísna rigoristická interpretácia. Jeho apoštolát, poznamenaný zdravým kresťanským humanizmom, nepoznal tvrdosť, len jemnosť, umiernenosť a dôveru v ľudskú prirodzenosť. Priestorom znovuzrodenia bolo vždy srdce dotknuté milosťou. A niekto napísal, že prostredníctvom lahodnosti jeho metódy „zmenil tvár Večného mesta“, zasluhujúc si, spolu so sv. Petrom a sv. Pavlom, titul „apoštola Ríma“.“