- Ján Pavol II. a Marián Gavenda, čo by ste ako prvé povedali?
Bolo to bingo od prvého momentu. Pamätám si to ako dnes, bol už večer, pribehla teta s plačom dojatia, „Máme pápeža! Poliak!“. Okamžite som naladil veľký tranzistorák a o chvíľu počul opakované „Habemus papam...!“ Vybehol som na ulicu, krúžil prijímačom nad hlavou a postupne vybiehali susedia a zachytávali sme prvé údaje o novom pápežovi. Bolo to spontánne ale aj symbolické. Slobodnú Európu i Vatikánsky rozhlas sme vtedy počúvali za zatvorenými dverami. To vybehnutie na ulicu bolo vycítením novej éry, „Nebojte sa!“ Vďaka Vatikánskemu rozhlasu pribúdalo informácií. Len sme si nového pápeža vlastne ani nevedeli predstaviť. Chabá fotografia v Katolíckych novinách, a to bolo všetko. Hneď v prvých dňoch sa podarilo môjmu priateľovi, kňazovi Emilovi Šútorovi zohnať nejaké prepašované týždenníky z Rakúska i prvé pohľadnice z Ríma. A tu začala moja parketa. Prefocoval som ich a vyrábal obrovské série fotiek. Keď to šlo dobre, aj sto za hodinu. Býval som celé popoludnia a večery zatvorené vo fotokomore. Horšie to mala chudák mama, ktorá ich mala plnú vaňu a postupne ich musela leštiť. Distribuovali sme po celom Slovensku. Pre mnohých to znamenalo mať prvú predstavu o novom pápežovi. Už tam sa mi stal dôverne blízky aj na diaľku, ako sa postupne jeho tvár vynárala z vývojky, znova a znova, detailne som poznal každú jeho črtu.
Časom pribúdali čoraz atraktívnejšie fotografie: ako lyžuje, cestuje vlakom, sedí v kajaku. Pojem „pápeža“ sme mali na základe Pavla VI. Pápež a takéto niečo, to sa nám zdalo neslýchané. A spontánne sme cítili, že Ján Pavol II. je nám neuveriteľne blízky. Zaiste, tým, že bol Slovan, Poliak, susedná krajina, skúsenosť komunizmu a života v ňom. Ale bolo to aj čosi iné, čo sa ukázalo až časom. Že bol zapojený do prúdenia v Cirkvi veľmi podobným spôsobom, ako najmä tajná cirkev u nás: študoval tajne teológiu, pričom spočiatku býval na priváte v rodine známych, robil výlety, duchovné cvičenia... Svätosť až mystická a zároveň úžasná blízkosť bežnému každodennému životu. V auguste nasledujúceho roku som bol v Poľsku, na známej púti v Čenstochovej a po stopách návštevy Jána Pavla II. vo vlasti dva mesiace predtým. To všetko dýchalo nadšením, novou jarou. V rodnom dome vo Wadowiciach bolo ešte rozložených len pár albumov s fotografiami. Tie som si vyniesol von na chodbu, nafotil mojím Zenitom s amatérsky vyrobenými medzikrúžkami na fotenie detailných záberov, film preniesol na Slovensko, a vznikol asi prvý fotografiami dokumentovaný životopis pápeža v slovenčine – v náklade jedného exempláru, ktorý koloval z rúk do rúk. Podotýkam, to som mal vtedy šestnásť rokov, vek príznačný pre veľké ideály, a tie bolo možné z Jána Pavla II. nasávať vo veľkom. Keď na to spätne pozerám, od prvých chvíľ sa moje hlboké puto s Jánom Pavlom II. spájalo s „mediálnou prácou“, túžbou, aby jeho osobnosť a myšlienky spoznali čím viacerí. Samozrejme som sa zaujímal aj o jeho cesty, encykliky, správy z audiencií.
Druhá etapa začala mojou emigráciou do Ríma kvôli štúdiu teológie. Docestoval som v utorok večer, a hneď v stredu som mohol vidieť Svätého Otca konečne na živo, asi z metra, na generálnej audiencii. V decembri 1989 som miništroval na jeho omši a bol veľmi blízko pri ňom. Podobných príležitostí pribúdalo. Najmä modlitba ruženca s pápežom v každú prvú sobotu v mesiaci. To bol čas, keď bolo treba pápežovi aj všeličo dôležité zo Slovenska podať rovno do ruky. Alebo len dáky odkaz. Keď sa otvorili hranice a roztrhlo veľké vrece s našimi pútnikmi, nasledovali asi tri roky veľmi intenzívnej služby sprievodcu našim skupinám. Tu sa mi zas veľmi hodili skúsenosti z nadstavbového štúdia na Hotelovej škole v Piešťanoch, kde som si v rámci cestovného ruchu vybral práve špecializáciu sprievodcu. Vždy program vrcholil stredajšou audienciou. Slovákov bývalo niekedy aj tisíc – dve tisíc naraz. To už bola služba, aby Rím a Svätého Otca mohli spoznať aj iní. Ale samozrejme to obnášalo opäť príležitosť často sa na chvíľu ocitnúť v jeho bezprostrednej blízkosti.
No a tretia etapa (10 + 7 + 10 rokov) prebiehala, keď som sa v roku 1995 vrátil na Slovensko. Zas ma dáko osudovo opantali médiá, a konkrétne televízia, čo sa týka Jána Pavla II. najmä komentovanie prenosov jeho svätých omší na veľké sviatky alebo na apoštolských cestách a požehnaní Urbi et Orbi. Príprava znamenala veľa sa zaujímať, zberať informácie a živo to všetko spolu s pápežom prežívať. Najmä slávenia Veľkého Jubilea. To už bol chorý a neraz sme si v štúdiu doslova hrýzli prsty a držali mu palce, aby to vydržal, šiel až do extrémov svojich síl. V tom čase som zároveň prekladal alebo lektoroval preklady väčšiny jeho dokumentov, teda posolstiev, encyklík, exhortácií, ale aj jeho životopisov. A to je zas príležitosť, keď sa človek musí veľmi hlboko zrásť s myslením toho, koho knihu prekladá. Bolo to všetko pre mňa nesmierne obohatenie. Niečo ako pre športovca hrať vo finále v majstrovstvách sveta bola pre mňa tretia návšteva Jána Pavla II. na Slovensku v roku 2003. Mal som vtedy na starosti vybudovanie celej mediálnej štruktúry. Obrovská výzva, zariadiť tri veľké tlačové strediská, asi 120 televíznych štábov z celého sveta, cez 1200 akreditovaných novinárov, množstvo tlačových konferencií. Ale zaujímavé, celú tú nesmierne dynamickú atmosféru sprevádzal obdivuhodný, až posvätný pokoj, ktorý vyžaroval zo samotného pápeža a vnímali to aj neveriaci novinári. Okrem adrenalínu to bola veľká zodpovednosť, čo z jeho odkazu rozmeniť na drobné, aby sa cez médiá dostalo do povedomia ľudí u nás i vo svete. No a labutia pieseň pre mňa bola audiencia, ktorú udelil Slovákom v rámci ďakovnej púte za túto návštevu vo februári 2004. Ukázalo sa, že nemá kto predstavovať Svätému Otcovi tých, čo boli vybraní na „bacciamano“, teda osobne ho pozdraviť, a bol to dlhý zástup. Kardinál Tomko a Dziwisz ma zbadal medzi prítomnými, zavolal na pódiu a povedal: „Choď pápežovi predstavovať hostí“. Znamenalo to, že som dosť dlhú dobu stál kúštik za ním, skláňal sa mu až k uchu a pošepol, kto prichádza. Pápež potom každému požehnal a dal ruženec. Napokon aj mne. To bola rozlúčka. A potom tlačovka keď zomrel, na druhé ráno komentovanie zádušnej svätej omše slávenej kardinálom Ratzingerom s pamätným „Santo subito“, potom pohrebu a o pár rokov aj obradu blahorečenia a svätorečenia. – všetko živo cez médiá. Pápež môjho života!
- Čo táto osobnosť môže stále pripomínať Slovensku, prečo je dôležité pripomínať si ho?
Najviac samozrejme je toho, čo aj celému svetu. Jeho magistérium, encykliky, tematické série audienčných príhovorov, posolstvá na svetové dni (mieru, médií, chorých a pod.), jeho zelenoštvrtkové listy kňazom. To všetko je trvalým pokladom Cirkvi. Študovať, uvažovať, a rozmieňať na drobné – to je úloha pastierov. Osobitne by aj toto jubileum stálo za príležitosť vrátiť sa k jeho príhovorom, ktoré predniesol počas troch návštev Slovenska. Nie je to zas až tak rozsiahly materiál. To, čo tak veľmi elegantne pripomenul Slovákom, keď povedal, že pápeža treba „milovať nielen afektívne ale aj efektívne“, teda nielen mu tlieskať keď hovorí, ale aj žiť a konať podľa toho, čo hovorí. Keď už vlastne s odstupom troch desaťročí čítam niektorú jeho encykliku, chytám sa za hlavu, „nie je možné, veď on to už vtedy tak jasne hovoril!?“ Mnohé veci lepšie chápeme s časovým odstupom. A väčšina tém, ktorým čelil, zostáva a prehĺbila sa: zápas o rodinu, kultúra života, dôstojnosť ľudskej osoby, Eucharistia, Panna Mária. Ale napríklad aj moc žehnania, on neustále žehnal. Rád by som poukázal na jednu čoraz aktuálnejšiu oblasť: jeho personalizmus v čase súčasnej posmediálnej kultúry. Je to situácia, keď sa človek stáva čoraz viac majetkom svojho prístroja (smartfónu, tabletu a pod.), ním je oslovovaný a cezeň oslovuje virtuálne bytosti, čo má a bude mať nesmierne následky na identitu človeka i jeho psychiku. Personalizmus Jána Pavla II, teologický personalizmus, ponímanie osoby v jej jedinečnosti a transcententnosti – to sú témy, ktoré tu doteraz neboli. - Akú najvýraznejšiu črtu by ste spomenul z jeho života, na ktorú by si upriamil pozornosť?
Svätosť, ktorá z neho vyžarovala a napĺňala priestor. Hlboký duchovný život a rozsiahla činnosť, teda aktívna mystika. Pracoval veľa, ale nepôsobil dojnom workoholika, naopak, veľmi pokojne, ako by nič iné nemal na práci. Tá harmónia medzi bytím a konaním, alebo, ako on hovorieval: „stávaním sa sebou prostredníctvom konania“. Blízky Bohu i ľuďom. Aj že si nič nerobil z kritík a posmechov a pokojne kráčal svojou cestou a poslaním.
-
Marián Gavenda sa narodil v roku 1963. V roku 1988 emigroval do Talianska. Tu absolvoval kňazskú formáciu. Filozofiu a teológiu absolvoval na Pápežskej lateránskej unierzite v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1994 V roku 1996 dosiahol licenciát teológie (ThLIc.) na Inštitúte spirituality Pápežskej gregoriánskej univerzity v Ríme. V rokoch 2000-2009 bol šéfredaktorom Katolíckych novín. V rokoch 2000-2006 bol hovorcom Konferencie biskupov Slovenska. Od roku 2009 pôsobí ako farár v Devíne.