- Aký ste mali pocit, Vaša Svätosť, keď ste počuli správu, že takmer po päťsto rokoch sa stal pápežom niekto, kto nebol Talian?
Počul som jeho prvé slová a mal som veľmi príjemný pocit. V tomto pocite som sa ešte viac utvrdil, keď som sa krátko nato dozvedel, že to bol univerzitný kňaz, ktorý prednášal filozofiu, miloval hory, lyžovanie a šport, a že to bol človek modlitby. Veľmi si ma tým získal.
- Čo vám, Vaša Svätosť, najviac utkvelo v pamäti v súvislosti s Jánom Pavlom II. – a najmä so svätosťou tohto človeka?
Bol veľký! Pamätám si, že sa raz v Ríme konala ružencová pobožnosť – bola to sobota. Zúčastnil som sa na nej a bol som povzbudený, keď som videl, ako sa ten človek modlí na kolenách k Božej Matke s takou oddanosťou a horlivosťou, od ktorej zahorelo aj moje srdce. Aj preto som sa rozhodol prihlásiť o slovo počas procesu kanonizácie. Zdôrazňoval som jeho hlbokú zbožnosť k Božej Matke, svedectvo modlitby, ktoré vydával, ale aj jemnosť a normálnosť. Nesmieme zabúdať, že kým mohol, aktívne sa venoval športu – plávaniu a lyžovaniu. Hovorí sa, že keď sa raz potajomky vybral na lyže, nejaké dieťa ho spoznalo a zavolalo: „Pápež!“. On sa však toho všetkého nevzdal. Myslím si, že veľkosť tohto človeka sa ukrýva v jeho normálnosti. Ukázal nám, že kresťanstvo prebýva v normálnosti osôb, ktoré zotrvávajú v hlbokej jednote s Kristom. Preto každé ich gesto, každé slovo, každá voľba má oveľa hlbšiu hodnotu a zanecháva stopu.
- Život Jána Pavla II. nebol jednoduchý. Bol to život plný komplikácií, ťažkých či dramatických momentov a veľkých strát. Myslíte si, Vaša Svätosť, že toto utrpenie malo rozhodujúci vplyv na kroky budúceho pápeža?
Nazdávam sa, že by sme nemali zabúdať na utrpenie tohto veľkého pápeža. Jeho mimoriadne citlivý prístup k téme Božieho milosrdenstva celkom iste ovplyvnila sv. Faustína Kowalska, ktorá zomrela v čase jeho mladosti, ale tiež – a možno predovšetkým – komunistické a nacistické prenasledovanie, ktorého bol svedkom. Koľkým utrpením si musel prejsť! Pamätajme, že už vtedy nemal ani rodinu, ani žiadnych príbuzných. Bol človekom, ktorý si musel poradiť sám. Preto nadväzoval vzťahy a priateľstvá, ktoré ho sprevádzali na životnej púti a boli pre neho oporou.
- Vskutku to tak bolo, Svätý Otec! Nie náhodou napísal v knihe Dar a tajomstvo, že každý deň si kládol otázku, prečo ho Pán nechal nažive. Divil sa tomu, že hoci okolo neho umieralo toľko veľa ľudí, on sám stále žil. Hovoril, že sa cítil, akoby stál pred popravčou čatou.
Poznáš nemecký film s názvom The Brücke (Most)? Je to čierno-biela snímka z roku 1959. Vždy, keď si ho pozriem, myslím na Jána Pavla II. Film zobrazuje obyčajnú mládež, ktorá zahynie po kontakte s politikou a vojenskou službou. Samotné prizeranie sa tomu, ako mladí ľudia padajú za obeť strašnej manipulácii zo strany rastúcej neľudskej propagandy, je veľmi bolestivé. Myslím si, že Ján Pavol II. zakúsil tento druh bolesti. Prežil ho osobne, videl ho na vlastné oči.
- A teda tí, ktorí tvrdia, že Ján Pavol II. rozhodným spôsobom prispel k pádu berlínskeho múru, majú pravdu?
Myslím si, že áno. V tej historickej chvíli sa Ján Pavol II. prevtelil do úlohy hlásateľa oslobodeneckých ašpirácii národa a postaral sa o spojenie všetkých dobrých síl, ktorým sa podarilo dosiahnuť takú radikálnu zmenu.
- Kňaz, ktorý žije medzi ľuďmi, ich spoznáva a môže tak pochopiť ich slabosti. Mohli by sme teda povedať, že kňazstvo sa naplno realizuje prostredníctvom milosrdenstva?
Samozrejme! Všade tam, kde máme dočinenia s milosrdným srdcom, sa výrazne zjavuje Božia vôľa. Kňaz je pozvaný najmä k tomu, aby ukazoval túto milosrdnú lásku. Svätý Ján Pavol II. zomrel deň pred nedeľou Božieho milosrdenstva, po ktorej ustanovení túžil pre jeho hlboké puto k duchovnosti sv. Faustíny Kowalskej. To nadobudol už v čase, keď pôsobil v Krakove ako kňaz. Myslím si, že za týmto kultom sa ukrýva aj dôležité usmernenie – nielen pre kňazov, ale aj pre všetkých kresťanov. Ako som už raz povedal: „Milosrdenstvo je meno Boha“.
-
Pôvodný rozhovor: E-kail.pl / Preložil: Mário Kyseľ