Pri svätej omši sa Svätý Otec modlil za sestry vincentky, ktoré už takmer storočie vedú vo Vatikáne detskú zdravotnú ambulanciu sv. Marty. Liturgická spomienka ich zakladateľky sa slávi 15. marca, no keďže v tom čase bolo obdobie Pôstu, bola preložená na dnešný deň. Pápež František začal rannú omšu vyslovením úmyslu:
„Dnes je spomienka na svätú Lujzu de Marillac: modlime sa za vincentínske sestry, ktoré vedú túto ambulanciu, túto nemocnicu už takmer sto rokov a pracujú tu, u sv. Marty, v tejto nemocnici. Pán nech požehnáva tieto sestry.“
V homílii pápež komentoval úryvok zo Skutkov apoštolov (13,44-52), kde židia v Antiochii vidiac veľké zástupy počúvajúce Pavla a Barnabáša, im zo žiarlivosti protirečia. Poštvali dokonca nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov proti Pavlovi a Barnabášovi a vyhnali ich zo svojho kraja. Svätý Otec veriacich v závere homílie vyzval:
„Buďme pozorní, dávajme si pozor pri hlásaní Evanjelia, aby sme nikdy neupadli do vkladania dôvery v časnú moc a peniaze. Dôverou kresťanov je Ježiš Kristus a Duch Svätý, ktorého on poslal! A práve Duch Svätý je ten kvas, tá sila, ktorá dáva Cirkvi rásť! Áno, Cirkev napreduje, v pokoji, s odhodlaním, radostná: uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta.“
- - - -
Plné znenie homílie
V Žalme sme recitovali: «Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice a jeho svätého ramena. Pán oznámil svoju spásu, pred očami pohanov vyjavil svoju spravodlivosť» (Ž 97,1-2). Toto je pravda. Pán vykonal zázračné veci. Koľko však námahy! Ako namáhavé je pre kresťanské komunity niesť ďalej vpred tieto Pánove úžasné veci!
V pasáži Skutkov apoštolov (porov. 13,44-52) sme počuli o radosti: celé mesto Antiochia sa zhromaždilo, aby počúvalo Pánovo slovo, pretože Pavol, apoštoli, hlásali s mocou a Duch Svätý im pomáhal. No «keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol» (v. 45). Na jednej strane je tu Pán, je tu Duch Svätý, ktorý dáva rásť Cirkvi a tá vzrastá čoraz viac, to je pravda. No na druhej strane je zlý duch, ktorý sa snaží Cirkev zničiť. Vždy je to tak. Vždy. Ideme vpred, no potom prichádza nepriateľ, ktorý sa snaží ničiť. Bilancia je z dlhodobého hľadiska vždy pozitívna, koľká však námaha, koľko bolesti, koľko mučeníctva!
To sa stalo tu, v Antiochii a deje sa tak všade v Knihe Skutkov apoštolov. Pomyslime napríklad na Lystru, keď tam prišli a uzdravili [chromého] a všetci si mysleli, že sú bohmi a chceli im vzdať obety a celý ľud bol s nimi (porov. Sk 14,8-18). Potom prišli iní a presvedčili ich, že to tak nie je. A ako skončili Pavol a jeho spoločník? Kameňovali ich (porov. Sk 14,19).
Vždy je tu tento boj. Pomyslime na čarodejníka Elymasa a na to, čo urobil, aby Evanjelium neprišlo ku prokonzulovi (porov. Sk 13,6-12). Pomyslime na pánov tej dievčiny, ktorá veštila: títo výdatne ťažili z toho dievčaťa, pretože „čítala z dlane“ a získavala tak peniaze, ktoré šli do vreciek pánov. A keď Pavol a apoštoli ukázali, že ide o klamstvo, že to nie je správne, rýchlo povstali proti nim (porov. Sk 16,16-24).
Pomyslime na remeselníkov bohyne Diany (Artemidy) [v Efeze], ktorí strácali kšefty, keď nemohli predávať sošky, lebo ľud ich viac nekupoval, keďže sa obrátil. A tak to ide, jedno za druhým. Na jednej strane je Božie slovo, ktoré zhromažďuje, dáva rásť, na druhej strane prenasledovanie, veľké prenasledovanie, pretože sa končí vyhnaním, bitím...
A čo je nástrojom diabla na ničenie evanjeliového hlásania? Závisť. Kniha Múdrosti to hovorí jasne: Závisťou diabla prišiel na svet hriech (porov. Múd 2,24) – závisť, žiarlivosť, tu je to. Vždy tento horký, trpký pocit. Títo ľudia videli, ako hlásal Evanjelium a hnevali sa, útroby im zožieral hnev. A tento hnev ich poháňal: je to hnev diabla, je to hnev, ktorý ničí, hnev toho: „Ukrižuj ho, ukrižuj!“, hnev mučenia Ježiša. Chce ničiť. Stále. Vždy.
Vidiac tento boj, aj pre nás platí to pekné porekadlo: „Cirkev napreduje uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta“ (porov. Sv. Augustín, De Civitate Dei, XVIII, 51,2). Takej Cirkvi, ktorá nemá ťažkosti, niečo chýba. Diabol je príliš pokojný. A ak je diabol pokojný, veci nejdú správnym smerom. Vždy sú tu ťažkosti, pokušenie, boj... Závisť, ktorá ničí. Duch Svätý vytvára harmóniu Cirkvi, a zlý duch ničí. Až podnes. Do dnešného dňa. Vždy je tu tento boj.
Jedným nástrojom tejto žiarlivosti, tejto závisti, je časná moc. Tu sa hovorí, že «Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev» (Sk 13,50). Šli za týmito ženami a povedali: „Títo sú buriči, vyžeňte ich“. Ženy hovorili s ďalšími a vyhnali ich preč: boli to „zbožné ženy“ z vyšších vrstiev a aj poprední mešťania (porov. v. 50). Idú za časnou mocou; a časná moc môže byť dobrá: ľudia môžu byť dobrí, no moc ako taká je vždy nebezpečná. Moc sveta proti moci Boha hýbe týmto všetkým; a v pozadí tohto, tejto moci, sú vždy peniaze.
Toto sa deje v prvotnej Cirkvi: dielo Ducha Svätého na budovanie Cirkvi, na vytváranie súladu Cirkvi – a práca zlého ducha na jej ničení a utiekanie sa k časným mociam, aby Cirkev zastavili, zničili ju: to je len ďalšie rozvinutie toho, čo sa udialo vo veľkonočné ráno. Vojaci, vidiac ten triumf, šli za kňazmi a kňazi si „kúpili“ pravdu. A pravda bola „umlčaná“ (porov. Mt 28,11-15). Už od prvého rána vzkriesenia, od Kristovho triumfu, je tu táto zrada, toto umlčiavanie Kristovho slova, umlčiavanie víťazstva zmŕtvychvstania prostredníctvom časnej moci: veľkňazmi a peniazmi.
Buďme pozorní, dávajme si pozor pri hlásaní Evanjelia, aby sme nikdy neupadli do vkladania dôvery v časnú moc a peniaze. Dôverou kresťanov je Ježiš Kristus a Duch Svätý, ktorého on poslal! A práve Duch Svätý je ten kvas, tá sila, ktorá dáva Cirkvi rásť! Áno, Cirkev napreduje, v pokoji, s odhodlaním, radostná: uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich vzbudiť si túžbu po prijatí Eucharistie:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“
Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.