V úvode slávenia Svätý Otec vyzval k modlitbe: „Včera som prijal list od jednej skupiny umelcov: ďakovali za to, že sme sa za nich modlili. Chcel by som prosiť Pána, aby ich požehnal, pretože umelci nám dávajú pochopiť, čo je to krása a bez krásy sa Evanjelium nedá pochopiť. Modlime sa opäť za umelcov.“
V homílii pápež komentoval úryvok zo Skutkov apoštolov (13,13-25), v ktorom Pavol v antiochijskej synagóge vysvetľuje dejiny spásy ako základ ohlasovania viery v Ježiša ako Mesiáša.
- - - -
Homília Svätého Otca
Keď Pavla pozvali prehovoriť v synagóge v Antiochii [v Pizídii], aby objasnil toto nové učenie, čiže aby vysvetľoval a ohlasoval Ježiša, Pavol začína dejinami spásy (porov. Sk 13,13-21). Pavol vstal a začal takto: «Boh tohoto izraelského ľudu si vyvolil našich otcov a povýšil tento ľud, keď býval v cudzine, v egyptskej krajine» (v. 17) ... a vyrozprával celé dejiny spásy. To isté spravil Štefan pred umučením (porov. Sk 7,1-54), a Pavol tak robí opäť. Takisto robí aj autor Listu Hebrejom, keď rozpráva dejiny Abraháma a „všetkých našich otcov“ (porov. Hebr. 11,1-39).
To isté sme dnes spievali my: «Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť» (Ž 89,2). Spievali sme o Dávidovom príbehu: «Našiel som svojho služobníka Dávida» (v. 21). To isté robia Matúš (porov. Mt 1,1-14) a Lukáš (porov. Lk 3,23-38): keď začínajú hovoriť o Ježišovi, podávajú jeho rodokmeň.
Čo je v pozadí za Ježišom? Sú tam isté dejiny. Dejiny milosti, dejiny vyvolenia, dejiny prísľubu. Pán si vybral Abraháma a kráčal s jeho ľudom. Na začiatku omše, vo vstupnom speve, sme čítali: „Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu kliesnil si mu cestu a býval si s ním...“. Je tu príbeh Boha s jeho ľudom. A preto, keď od Pavla žiadajú, aby vysvetlil dôvody viery v Ježiša Krista, nezačína od neho samého: začína od dejín. Kresťanstvo je určitou náukou, to áno, avšak nielen to. Nie sú to len tie obsahy, ktoré veríme: sú to dejiny, ktoré nesú toto učenie, ktoré sú Božím prísľubom, Božou zmluvou, vecou vyvolenia Bohom.
Kresťanstvo nie je len akási etika. Áno, je to pravda, má morálne princípy, no nie sme kresťanmi čisto len etickou víziou. Ide o niečo viac. Kresťanstvo nie je určitá elita ľudí vyvolená pre pravdu. Toto elitárske chápanie sa potom ďalej drží v Cirkvi, či nie? Napríklad: ja som z tej inštitúcie, ja patrím k tomuto hnutiu, ktoré je lepšie než to tvoje, než toto, než tamto. To je elitárske chápanie. Nie, kresťanstvo nie je toto: kresťanstvo je príslušnosť k istému ľudu, k ľudu vyvolenému Bohom nezištne.
Ak nemáme toto vedomie príslušnosti k ľudu, budeme „ideologickými kresťanmi“, s drobnou náukou potvrdzujúcou pravdu, s etikou, s morálkou – to je dobre – alebo s elitou. Cítime sa byť súčasťou skupiny vyvolenej Bohom – kresťanov – a ostatní pôjdu do pekla alebo ak sa zachránia, je to z Božieho milosrdenstva, nuž sú to tí vyradení... A tak ďalej. Ak nemáme vedomie príslušnosti k ľudu, nie sme skutočnými kresťanmi.
Preto Pavol vysvetľuje Ježiša od začiatku, počnúc od príslušnosti k ľudu. A ako len často upadáme do tejto čiastkovosti, či už dogmatickej, morálnej alebo elitárskej, nie je tak? Elitárske chápanie je to, čo nám tak veľmi škodí a strácame ten zmysel príslušnosti k svätému vernému Božiemu ľudu, ktorý si vyvolil Boh v Abrahámovi a sľúbil mu veľký prísľub, Ježiša, a dal mu kráčať s nádejou a uzavrel s ním zmluvu. Povedomie ľudu.
Neustále ma zachytáva tá pasáž Deuteronómia, myslím, že je to 26. kapitola, kde sa hovorí: „Raz za rok, keď pôjdeš predložiť Pánovi obetu, prvotiny, a keď sa ťa tvoj syn spýta: Ale otec, prečo to robíš?, nemáš mu povedať: „Lebo to Boh prikázal“, ale: „My sme boli jeden národ, boli sme takto a Pán nás oslobodil...“ (porov. Dt 26,1-11). Prerozprávať dejiny, ako to tu urobil Pavol. Odovzdávať príbeh našej spásy. Pán na tom istom mieste v Deuteronómiu radí: „Keď vojdeš do krajiny, ktorú si si nevydobyl, ktorú som vydobyl ja, a keď budeš jesť plody, ktoré si ty nesadil a budeš bývať v domoch, ktoré si nepostavil, pri predkladaní obety povieš“ – to je to slávne deuteronomické krédo – „Môj otec bol blúdiaci Aramejčan, potom v malom počte zostúpil do Egypta... zostal tam štyristo rokov, potom ho Pán oslobodil, staral sa oň...“ Spevom rozpráva dejiny, pamäť národa, to, že je národom.
A v týchto dejinách Božieho ľudu, až po príchod Ježiša Krista, boli svätci, hriešnici a mnoho bežných ľudí, dobrých, s cnosťami a s hriechmi, no všetci. Ten slávny „zástup“, ktorý nasledoval Ježiša, ktorý mal nos na príslušnosť k istému ľudu. Kto sa vyhlasuje za kresťana, no nemá tento čuch, nie je skutočným kresťanom; je tak trochu osobitý a tak trochu sa cíti byť ospravedlnený bez ľudu. Príslušnosť k ľudu, mať pamäť Božieho ľudu. A toto učí Pavol, Štefan, a Pavol opätovne, apoštoli... A rada autora Listu Hebrejom znie: „Pamätajte na vašich predkov“ (porov. Hebr 11,2), čiže na tých, ktorí nás predišli na tejto ceste spásy.
Ak by sa ma niekto spýtal: „Čo je podľa Vás tou odchýlkou kresťanov - dnes i kedykoľvek - tou odchýlkou, ktorá je pre kresťanov najnebezpečnejšia?“, povedal by som bez váhania: nedostatok pamäte príslušnosti k ľudu. Keď toto chýba, prichádzajú dogmatizmy, moralizmy, eticizmy, elitné hnutia. Chýba ľud. Ľud, ktorý je vždy hriešnikom, všetci nimi sme, ktorý sa však v zásade nemýli, ktorý má nos na to, že je vyvoleným ľudom, ktorý kráča za prísľubom a ktorý uzavrel zmluvu, ktorú azda neplní, no vie o nej.
Prosme si od Pána toto povedomie ľudu, ktoré Panna Mária tak krásne vyspievala vo svojom Magnifikat (porov. Lk 1,46-56), ktoré ospieval Zachariáš tak krásne vo svojom Benedictus (porov. Lk 1,64-79) - tie chválospevy sa modlíme každý deň, ráno a večer. Povedomie ľudu: sme svätý verný Boží ľud, ktorý, ako hovorí Prvý a potom i Druhý vatikánsky koncil, má vo svojom celku čuch pre vieru a je neomylný v tomto spôsobe, akým verí.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
Pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol Svätý Otec modlitbu duchovného svätého prijímania:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne.
Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“
Na záver svätej omše bola vystavená Sviatosť oltárna na tichú adoráciu, po ktorej pápež František udelil eucharistické požehnanie.