"Tie dlhé týždne bez našich veriacich boli pre mňa veľmi ťažké. Mal som veľmi zvláštny pocit pri každej svätej omši v prázdnom kostole," začína svoje rozprávanie arcibiskup Bober.
Pri pohľade na pustý priestor "bez živej duše som sa najprv zľakol. Nedá sa na to zvyknúť," hovorí. "Ľudia nás síce vnímali, počuli a videli cez médiá, ale nám spoza oltára chýbal priamy osobný kontakt s nimi," dodáva.
Opustený sa však arcibiskup necítil, lebo okrem asistencie bol "pri nás náš Pán v Eucharistii so svojim prísľubom, že zostane s nami po všetky dni, ale istý druh smútku a nostalgie som samozrejme prežíval."
Deň pred obnovením verejných slávení prežíva "pocit úľavy a veľkého očakávania". "Možno to bude ako pri zvítaní s človekom, ktorý sa vrátil po dlhej ceste naspäť domov. Azda aj sami veriaci budú dojatí, že po takej dlhej dobe pôstu od Eucharistie, spoločnej modlitby či spevu, znovu načerpajú silu zo sviatostí a spoločenstva," dodal v rozhovore Mons. Bernard Bober.