V ceste Miroslava Maňaka za povolaním stať sa Kristovým kňazom, pomaly rozoznáva, že na jej začiatku stojí zvedavosť a túžba úprimne poznávať. „Poznávanie prirodzeného sveta a nekritické prijatie niektorého svetonázoru ma však neuspokojovalo, pretože som nedostával odpovede na dôležité životné otázky: „Prečo je v živote toľko utrpenia?“„Aký je zmysel ľudského života?“ Potýkal som sa s akousi augustínovskou nespokojnosťou,“ povedal Maňák, ktorý sa prvý rok pripravuje vo formácii na kňazstvo. Zároveň dodal, že hľadal čosi večné, dobré, pravdivé a krásne, bez toho, aby o tom vedel, čo dnes vníma ako Boží hlas. „A tak som po niekoľkých konfrontáciách a ochotných odpovediach kňaza na hodinách náboženstva, počas štúdia na strednej škole, siahol po Biblii ako alternatíve, ktorá by tieto odpovede o živote mala obsahovať. Niekedy v tomto momente môjho života sa mi do mysle dostala takmer nepozorovateľne tichá myšlienka, či by ma azda mohol chcieť Kristus ako svojho kňaza. Či som však vtedy na niečo prišiel si dnes nespomínam, pretože mám vryté v pamäti, že už samotná, i keď tichá myšlienka kňazstva ma natoľko vyľakala, že som na niekoľko rokov Bibliu odložil a s ňou aj prvé kroky k povolaniu,“ hovorí. To však podľa neho nebolo na škodu, pretože v ňom zostalo čosi ako vnútorné hnutie pôvodnej idey kňazstva zasiatej ako semienko. „Pán Boh už vie ako na to. Ďalej som tak viedol život síce praktizujúceho, ale svojim spôsobom skôr vlažného kresťana a z pôvodne nenápadnej myšlienky na kňazstvo sa postupne stávala myšlienka intenzívnejšia. Musel som vyvíjať veľa úsilia, aby som ju úspešne ignoroval. No aj naďalej ma vyrušovala otázka, aký je návod na šťastný život,“ spomína bohoslovec, ktorý pochádza z Konskej.
S odstupom času niekoľkých rokov sa podľa neho ponúkali aj o čosi vyzretejšie otázky o živote či o večnosti, o ľudských vzťahoch a preto intuitívne opäť siahol po Božom slove. „Pri jeho čítaní som odrazu pozoroval pozvoľnú, jemnú premenu svojich životných hodnôt a zmenu životného postoja a zmýšľania. Otázky eschatologické sa mi stali prvými. Biblické príbehy pre mňa viac neboli príbehmi z minulosti, ale skôr živou skutočnosťou a navyše prítomnou skutočnosťou. Celú univerzálnu Cirkev som začal vnímať v úplne inom svetle, ako živé telo. Moja duchovná metamorfóza trvala približne 10 rokov, dnes mám 28. Taká doba prešla od prvej myšlienky na kňazstvo. Dlhé obdobie vzdoru. Pán Boh má naozaj trpezlivosť,“ prezrádza Miroslav Maňak. Zo skúsenosti sa presvedčil, že všemohúci Boh nebude v živote človeka konať, kým mu to sám nedovolí a to ho úplne odzbrojilo. „Koľká láska a pokora zo strany Boha. K objaveniu môjho povolania stačilo len máličko. Ani tak nebola potrebná formulácia nejakej konkrétnej odpovede, ako skôr nutnosť ustúpiť, cúvnuť späť a prestať túto možnosť apriori vylučovať. A nástroje potrebné k odhaleniu povolania som mal už na začiatku, zvedavosť a túžbu poznávať,“ dodal.
Miroslav Maňak sa dnes pýtam, či nie je dnes pre mladého človeka život kňaza nudným či staromódnym prežitkom. „Nemôžem súhlasiť s týmto tvrdením. Pretože práve moderný okolitý svet vo svojich rôznych podobách vo mne vzbudil otázky, ktoré smerovali k Bohu, k pýtaniu sa na Pravdu a ku kňazskej formácii. Sám som sa presvedčil o tom, že už malé nenápadné myšlienky, drobné impulzy a intencie, ak ich človek neignoruje, ale dá im priestor, budú mať v rukách Boha úžasnú silu. Uvedomujem si, že nie každé volanie Pána musí nutne viesť ku kňazstvu. To je už na individuálnom povolaní, na dialógu s Bohom, na rozoznávaní, priečení sa Božej vôli či jej ustupovaniu. A ak si Pán Boh zavolal Dávida, ktorý bol z bratov posledný a nezdal sa byť vhodný, či keď si Kristus povolal učeníkov a vytrhol ich z každodennej rutiny, prečo by si dnes nemohol zavolať aj mňa,“ pýta sa Maňák s tým, že Izaiáš predsa píše: moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty. „Čo je teda modernejšie než lámanie vlastnej vôle vo svete, kde sa môže takmer všetko,“ opäť kladie otázku.
Vo svojom živote vníma volanie Pána Boha vo forme neutíchajúcej túžby stále viac ho spoznávať, intímne, sviatostne a nie len v Eucharistii, ale aj v kňazstve. „Túžim sa mu odovzdať celý, naplno. A forma mojej odpovede sa stále mení i keď paradoxne, vo svojej podstate je rovnaká. Na začiatku to bolo len pripustenie možnosti sviatostného kňazstva. Teda mojim prvým krokom bol drobný krôčik späť a dnes je to postupné ustupovanie mojej vôle a prenechávanie miesta vôli Pána,“ zdôraznil.
Začiatky povolania ako ho prežil, sú teda skôr plné otázok, ktoré sa do dnešných dní nejak významne neumenšili skôr naopak. „No dnes si kladiem otázky o živote s radosťou, už ma viac nevyrušujú, ani neznepokojujú, ale motivujú. A pritom stačila len jedna drobnosť. Pripustiť, že Pán môže povolať aj mňa. Od toho momentu, než som si vo svojom vnútri začal opakovať „nech sa stane Tvoja vôľa“ nedostal môj život len nový rozmer, ale dostal aj úplne novú životnú perspektívu,“ dodal bohoslovec Miroslav Maňak.
Najbližšiu nedeľu budeme sláviť 57. svetový deň modlitieb za duchovné povolania. Štvrtá veľkonočná nedeľa, nazývaná aj nedeľou Dobrého pastiera, je od čias pápeža sv. Pavla VI. dňom, v ktorom sú veriaci pozvaní k osobitnej modlitbe za kňazské a rehoľné povolania.