V úvode svätej omše pápež vyzval k modlitbe týmito slovami:
„Modlime sa dnes spoločne za tých, ktorí vykonávajú pohrebnú službu. To, čo robia je veľmi bolestné, veľmi smutné, a zblízka cítia bolesť tejto pandémie. Modlime sa za nich.“
V homílii Svätý Otec komentoval záver Markovho evanjelia (16,15-20), v ktorom sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavuje učeníkom a vysiela ich do celého sveta hlásať Evanjelium všetkému stvoreniu. Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera, vysvetlil pápež. Treba ju dosvedčovať životom, nie presviedčaním, ale ponúknutím jej pokladu s pokorou, o ktorej hovorí aj liturgické čítanie z Prvého Petrovho listu (5,5-14).
Odovzdávanie viery je niečo veľmi krehké, ale naša istota spočíva v tom, že Pán je s nami, pripomenul pápež František. Svoju homíliu uzavrel výzvou: „Modlime sa k Pánovi, aby nám pomohol žiť našu vieru takto: ako vieru otvorených dverí, vieru transparentnú, nie „prozelytistickú“, ale takú, ktorá je zjavná: „Nuž ja som takýto“. A prostredníctvom zdravej zvedavosti nech ľuďom pomôže prijať toto posolstvo, ktoré ich zachráni.“
- - - -
Plné znenie rannej homílie pápeža Františka
Dnes Cirkev slávi sv. Marka, jedného zo štyroch evanjelistov, veľmi blízkeho apoštolovi Petrovi. Markovo evanjelium bolo napísané ako prvé. Je jednoduché, má jednoduchý štýl, veľmi bezprostredný. Ak máte dnes trochu času, vezmite ho do rúk a čítajte si ho. Nie je dlhé, a je radosť čítať s akou jednoduchosťou Marek rozpráva Pánov život.
A v závere Markovho evanjelia, ktorý sme teraz čítali, je vyslanie Pánom. Pán sa zjavil ako Spasiteľ, ako jednorodený Boží Syn; zjavil sa celému Izraelu a ľudu, osobitne viac dopodrobna apoštolom, učeníkom. Toto je Pánova rozlúčka: Pán odchádza, «vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha» (Mk 16,19).
Avšak ešte pred odchodom, keď sa zjavil Jedenástim, povedal im: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16,15). Je tu misijnosť viery. Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera. Viera nie je niečím, čo je čisto len pre mňa, aby som ja rástol s vierou: toto je „gnostický blud“. Viera ťa vždy vedie k tomu, aby si vyšiel zo seba. Vyšiel von. Odovzdávanie viery: vieru treba odovzdávať, ponúkať, predovšetkým prostredníctvom svedectva. „Choďte, nech ľudia vidia ako žijete“ (porov. v. 15).
Ktosi mi hovoril, jeden európsky kňaz, o istom európskom meste: „Toľko je neverectva, toľko agnosticizmu je v našich mestách, pretože kresťania nemajú vieru. Ak by ju mali, istotne by ju dali ľuďom“.
Chýba misijnosť. Pretože v základe chýba presvedčenie: „Áno, ja som kresťan, som katolík, ale...“. Akoby to bol len spoločenský postoj. V preukaze totožnosti sa tak voláš - a tak „som kresťan“. Je to údaj preukazu totožnosti. Toto nie je viera. Toto je kultúrna záležitosť.
Viera ťa nevyhnutne vedie von, vedie ťa darovať ju, pretože vieru v zásade treba odovzdávať. Nie je nehybná. „Otče, chcete povedať, že všetci musíme byť misionármi a ísť do vzdialených krajín?“ Nie, toto je jedna časť misijnosti. Znamená to, že ak máš vieru, nevyhnutne musíš zo seba vyjsť, musíš vyjsť zo seba von a verejne ukázať vieru.
Viera je sociálna, je pre všetkých: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (v. 15). A toto neznamená robiť prozelytizmus, akoby som bol nejakým futbalovým mužstvom, ktoré si láka fanúšikov, či nejakou dobročinnou spoločnosťou. Nie, viera znamená: „žiaden prozelytizmus“. Znamená dať vidieť [Božie] zjavenie, aby Duch Svätý mohol konať v ľuďoch skrze svedectvo, ako svedok, službou. Služba je spôsob žitia: ak sa nazývam kresťanom a žijem ako pohan, to nejde! Toto nikoho nepresvedčí. Ak sa nazývam kresťanom a žijem ako kresťan, toto priťahuje. Je to svedectvo.
Raz v Poľsku sa ma jeden univerzitný študent opýtal: „Na univerzite mám veľa spolužiakov ateistov. Čo im mám povedať, aby som ich presvedčil?“ – „Nič, drahý môj, vôbec nič! Tým posledným, čo by si mal robiť je niečo hovoriť. Začni žiť a oni, vidiac tvoje svedectvo, sa ťa budú pýtať: Prečo takto žiješ?“
Vieru treba odovzdávať - nie nútením, ale ponúkaním pokladu: „Tam je, vidíte?“ A toto je aj pokora, o ktorej hovoril sv. Peter v prvom čítaní: «Milovaní, všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť» (1 Pt 5,5). Koľkokrát sa v Cirkvi počas dejín zrodili hnutia, zoskupenia mužov či žien, ktorí chceli prinucovať k viere, obracať na vieru, skutoční „prozelytisti“.
A ako skončili: v skazenosti.
Táto pasáž evanjelia je tak krehká. Kde je však tá istota? Ako si môžem byť istý, že vychádzajúc zo seba budem plodný v odovzdávaní viery? «Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16,15), vykonáte úžasné veci. A Pán bude s nami až do skončenia sveta.
Sprevádza nás.
V odovzdávaní viery je Pán vždy s nami. Pri odovzdávaní ideológií, tam budú učitelia, avšak keď mám postoj viery, ktorú treba odovzdávať, je tu Pán, ktorý ma sprevádza. V odovzdávaní viery nikdy nie som sám. Je so mnou Pán, ktorý odovzdáva vieru. Sľúbil to: „Budem s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (porov. Mt 28,20).
Modlime sa k Pánovi, aby nám pomohol žiť našu vieru takto: ako vieru otvorených dverí, vieru transparentnú, nie „prozelytistickú“, ale takú, ktorá je zjavná: „Nuž ja som takýto“. A prostredníctvom zdravej zvedavosti nech ľuďom pomôže prijať toto posolstvo, ktoré ich zachráni.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
Pápež pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“