V Nedeľu Božieho milosrdenstva 19. apríla slávil pápež František o 11.00 svätú omšu v rímskej Svätyni Božieho milosrdenstva neďaleko Vatikánu. Na rovnakom mieste celebroval pred 25 rokmi pápež sv. Ján Pavol II., ktorý neskôr v roku 2000 ustanovil sviatok Božieho milosrdenstva na termín Druhej veľkonočnej nedele, nazývanej aj Dominica in albis, „Biela nedeľa“. Tí, čo na Veľkú noc prijali krst, nosili biele krstné rúcha až po tento záverečný deň Veľkonočnej oktávy.
Z dôvodov opatrení na prevenciu šírenia vírusu, platných až do 3. mája, pápež slávil omšu bez prístupu verejnosti, len za účasti niekoľkých rehoľníčok z Kongregácie sestier milosrdného Ježiša, ktoré sa starajú o pútnickú svätyňu. So Svätým Otcom koncelebrovali predseda Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rino Fisichella a rektor svätyne, poľský kňaz Józef Bart.
„Minulú nedeľu sme slávili zmŕtvychvstanie Učiteľa, dnes sme svedkami zmŕtvychvstania jeho učeníka,“ začal homíliu pápež František. Poukázal na to, ako Pán čakal na oneskoreného apoštola Tomáša, ktorý nakoniec „predchádza ostatných učeníkov: neverí len v zmŕtvychvstanie, ale aj v bezhraničnú lásku Boha“.
Pozor na ešte horší vírus: ľahostajný egoizmus
Svätý Otec sa v závere homílie pozrel na konkrétnu výzvu k milosrdenstvu, pred ktorou stojí ľudstvo dnešnej doby, poznačenej krízou pandémie:
„Milosrdenstvo neopúšťa toho, kto zostáva pozadu. Teraz, zatiaľ čo myslíme na jedno pomalé a namáhavé zotavovanie sa z pandémie, vkráda sa práve toto nebezpečenstvo: zabudnúť na toho, kto zostal pozadu. Rizikom je, že nás postihne ešte horší vírus – vírus ľahostajného egoizmu.
Prenáša sa počínajúc ideou, že život sa zlepšuje, ak je lepšie mne, že bude dobre, ak bude dobre mne. Začína sa to tu a dôjde to k selektovaniu osôb, k vyraďovaniu chudobných, k obetovaniu toho, kto je pozadu, na oltári pokroku.“
Odstrániť nerovnosti nie je ideológia, ale kresťanstvo
„Táto pandémia nám však pripomína, že nie sú rozdiely a hranice medzi tými, čo trpia. Všetci sme krehkí, všetci sme rovnakí, všetci sme vzácni. To, čo sa deje, lomcuje naším vnútrom: je čas odstrániť nerovnosti, uzdraviť nespravodlivosť, ktorá podkopáva korene zdravia celého ľudstva!
Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval». To nie je ideológia, je to kresťanstvo.
V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len jeden zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes, zdá sa, je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu.“
Pápež zakončil homíliu opakovaným apelom na spolupatričnosť:
„Nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.
- - - -
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva 19. apríla 2020, ktorú celebroval vo Svätyni Božieho milosrdenstva neďaleko Vatikánu.
Minulú nedeľu sme slávili zmŕtvychvstanie Učiteľa, dnes sme svedkami zmŕtvychvstania jeho učeníka. Prešiel týždeň, týždeň, ktorý učeníci – aj napriek tomu, že videli Zmŕtvychvstalého – strávili v strachu, «za zatvorenými dverami» (Jn 20,26), bez toho, aby dokázali o zmŕtvychvstaní presvedčiť čo i len jediného chýbajúceho, Tomáša. Čo robí Ježiš tvárou v tvár tejto ustráchanej nedôvere? Vracia sa, stavia sa do tej istej pozície, «doprostred» učeníkov a opakuje rovnaký pozdrav: «Pokoj vám!» (Jn 20,19.26).
Začína odznova. Zmŕtvychvstanie učeníka sa začína tu, od tohto verného a trpezlivého milosrdenstva, od zistenia, že Boh sa neunaví vystieraním ruky k nám, aby nás pozdvihol z našich pádov. Chce, aby sme ho videli takto: nie ako nejakého pána, s ktorým si musíme vyrovnať účty, ale ako nášho Otecka, ktorý nás vždy pozdvihne.
Životom kráčame vpred tápajúc, ako dieťa, ktoré sa učí chodiť, no padne; ešte zopár krokov a opäť padne; znova a znova padá a zakaždým ho otec zdvihne. Tá ruka, ktorá nás vždy pozdvihuje, je milosrdenstvo: Boh vie, že bez milosrdenstva zostávame na zemi, že pre to, aby sme kráčali, sa potrebujeme vrátiť na nohy.
A tu môžeš namietať: „Ja však nikdy neprestanem padať!“ Pán to vie a je vždy pripravený opäť ťa pozdvihnúť. On nechce, aby sme neustále rozmýšľali o našich pádoch, ale aby sme hľadeli na neho, ktorý v pádoch vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť, v biedach vidí deti, ktoré treba milovať s milosrdenstvom.
Dnes, v tomto kostole, ktorý sa stal sanktuáriom milosrdenstva v Ríme, v nedeľu, ktorú pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, prijímame toto posolstvo plní dôvery. Svätej Faustíne [Pán] povedal: «Som samá láska a milosrdenstvo, niet biedy, ktorá by sa mohla porovnávať s mojím milosrdenstvom» (Denníček, 14. september 1937).
Raz potom svätica so spokojnosťou Ježišovi povedala, že mu obetovala celý život, všetko, čo mala. Avšak Ježišova odpoveď ju zaskočila: «Neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje». Čo si pre seba ponechala tá svätá sestra? Ježiš jej povedal s láskavosťou: «Dcéra, daj mi tvoju biedu”» (10. október 1937).
Aj my si môžeme položiť otázku: „Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.
Vráťme sa k učeníkom. Opustili Pána počas jeho utrpenia a cítili sa byť vinní. Ježiš však, keď ich stretáva, nerobí dlhé kázne. Im, ktorí boli vnútorne zranení, ukazuje svoje rany. Tomáš sa ich môže dotknúť a objavuje lásku, objavuje koľko Ježiš trpel zaňho, ktorý ho opustil. V tých ranách sa rukou dotýka nežnej blízkosti Boha.
Tomáš, ktorý prišiel neskoro, keď objíma milosrdenstvo, predchádza ostatných učeníkov: neverí len v zmŕtvychvstanie, ale aj v bezhraničnú lásku Boha. A robí to najjednoduchšie a najkrajšie vyznanie viery: «Pán môj a Boh môj!» (v. 28). Hľa, zmŕtvychvstanie učeníka: nastáva, keď jeho krehké a zranené človečenstvo vstupuje do toho Ježišovho. Tam sa rozptyľujú pochybnosti, tam sa Boh stáva mojím Bohom, tam začíname prijímať seba samých a milovať svoj život.
Drahí bratia a sestry, v skúške, ktorou prechádzame, aj my, tak ako Tomáš, s našimi strachmi a našimi pochybnosťami, opäť zisťujeme, že sme krehkí. Potrebujeme Pána, ktorý v nás vidí, za našimi krehkosťami, jednu nepotlačiteľnú krásu. S ním znovu objavujeme, že sme vzácni v našich krehkostiach. Odhaľujeme, že sme ako prenádherné krištále, krehké a vzácne zároveň. A ak sme, tak ako krištáľ, pred ním priezrační, jeho svetlo, svetlo jeho milosrdenstva svieti v nás, vo svete. To je dôvod, aby sme boli, ako nám to povedal Petrov list, „plní radosti, hoci sa teraz, [...] trochu aj rmútime pre rozličné skúšky” (porov. 1 Pt 1,6).
V tento sviatok Božieho milosrdenstva to najkrajšie posolstvo prichádza prostredníctvom učeníka, ktorý prišiel neskôr. Chýbal jedine on, Tomáš. Avšak Pán ho očakával. Milosrdenstvo neopúšťa toho, kto zostáva pozadu. Teraz, zatiaľ čo myslíme na jedno pomalé a namáhavé zotavovanie sa z pandémie, vkráda sa práve toto nebezpečenstvo: zabudnúť na toho, kto zostal pozadu.
Rizikom je, že nás postihne ešte horší vírus – vírus ľahostajného egoizmu. Prenáša sa počínajúc ideou, že život sa zlepšuje, ak je lepšie mne, že bude dobre, ak bude dobre mne. Začína sa to tu a dôjde to k selektovaniu osôb, k vyraďovaniu chudobných, k obetovaniu toho, kto je pozadu, na oltári pokroku.
Táto pandémia nám však pripomína, že nie sú rozdiely a hranice medzi tými, čo trpia. Všetci sme krehkí, všetci sme rovnakí, všetci sme vzácni. To, čo sa deje, lomcuje naším vnútrom: je čas odstrániť nerovnosti, uzdraviť nespravodlivosť, ktorá podkopáva korene zdravia celého ľudstva!
Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval» (Sk 2,44-45). To nie je ideológia, je to kresťanstvo.
V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len jeden zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes, zdá sa, je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu. A každý by mohol povedať: „Sú to komplexné problémy, nie je na mne, aby som sa postaral o núdznych, musia na nich myslieť druhí!“
Svätá Faustína, po tom, ako stretla Ježiša, píše: «V trpiacej duši musíme vidieť ukrižovaného Ježiša, a nie príživníka a bremeno... [Pane], dávaš nám príležitosť cvičiť sa v skutkoch milosrdenstva, a my sa cvičíme v súdoch» (Denníček, 6. september 1937). Ona sama sa jedného dňa sťažovala Ježišovi, že keď sme milosrdní, majú nás za naivných. Povedala: «Pane, keď často zneužívajú moju dobrotu». Ježiš na to: «To nič, dcéra moja, nech ťa to nezaujíma. Ty buď vždy milosrdná voči všetkým» (24. december 1937).
Voči všetkým: nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.
Dnes Ježišova neozbrojená a odzbrojujúca láska kriesi srdce učeníka. Aj my, tak ako apoštol Tomáš, prijmime milosrdenstvo, spásu sveta. A buďme milosrdní k tomu, kto je najslabší: jedine tak znovu vybudujeme nový svet.
Preložila: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová
- - - -
Milosrdenstvo - inšpirácia pre krajiny a inštitúcie
Svätý Otec na záver slávenia pripomenul sv. Jána Pavla II. s poukázaním na duchovný zdroj, z ktorého treba čerpať pri čelení súčasnej kríze:
„Drahí bratia a sestry, v túto druhú Veľkonočnú nedeľu bolo veľmi význačné sláviť Eucharistiu tu, v kostole Santo Spirito in Sassia, ktorý je z vôle sv. Jána Pavla II. Svätyňou Božieho milosrdenstva.
Odpoveď kresťanov na búrky života a dejín nemôže byť iná než milosrdenstvo: súcitná láska medzi nami a smerom ku všetkým, obzvlášť k tomu, čo trpí, viac sa namáha, je viac opustený... Nie pietizmus, ani asistencializmus, ale spolucítenie, ktoré vychádza zo srdca.
A Božie milosrdenstvo vychádza zo Srdca vzkrieseného Krista. Pramení zo stále otvorenej rany na jeho hrudi, otvorenej pre nás, ktorí stále potrebujeme odpustenie a útechu. Nech kresťanské milosrdenstvo inšpiruje i k spravodlivému podeleniu sa medzi národmi a ich inštitúciami, aby sa čelilo aktuálnej kríze solidárnym spôsobom.“
Blahoprianie východným cirkvám k Veľkej noci
Pred ukončením televízneho prenosu pápež nezabudol zablahoželať tým východným kresťanom, ktorí slávia Veľkú noc v termíne podľa Juliánskeho kalendára:
„Vyjadrujem blahoprianie bratom a sestrám východných cirkví, ktoré dnes slávia sviatok Veľkej noci. Spoločne ohlasujme: «Pán naozaj vstal z mŕtvych!» (Lk 24,34). Predovšetkým v tomto čase skúšky pociťujeme, aký veľký dar je nádej, ktorá sa rodí z toho, že sme vzkriesení s Kristom! Obzvlášť mám radosť z východných katolíckych komunít, ktoré z dôvodu ekumenizmu slávia Veľkú noc spolu s pravoslávnymi komunitami: toto bratstvo nech je útechou tam, kde sú kresťania malou menšinou.“
Slávenie vo Svätyni Božieho milosrdenstva ukončila mariánska antifóna, ku ktorej pápež vyzval všetkých, ktorí boli duchovne účastní prostredníctvom priameho prenosu: „S veľkonočnou radosťou sa teraz obráťme na Pannu Máriu, Matku milosrdenstva: Raduj sa Nebies kráľovná, aleluja...“
Fotogaléria:
