Ocilkovci mávajú v karanténe manželské rande, pri ktorom ich obsluhujú deti

TK KBS, rp; rp | 07. 04. 2020 10:50



Bratislava 7. apríla (TK KBS) V prežívaní karantény sa Renáta Ocilková nechala inšpirovať kamarátkou Katkou Jančišinovou, ktorá so svojou rodinou žije teraz v Taliansku a má v prežívaní tohto času šírenia koronavírusu „náskok“. Ako povedala Renáta Ocilková pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska, táto kamarátka napísala dva blogy o tom, ako prežiť v karanténe. Katka vo svojom blogu upozorňuje, aké je dôležité mať presné pravidlá a disciplínu aj počas tohto obdobia, ale zároveň si zachovať aj výnimočnosť niektorých dní.

„Môj deň začína budíčkom o 6:00, kedy môj manžel už raňajkuje, pretože je lekár, a pred pol siedmou odchádza do práce. Potom mám rannú modlitbu, čítanie Božieho Slova, rozjímanie, prvý ruženec a svätú omšu na TV Lux. Po nej ešte modlitbu Tomáša Akvinského za milosť dobrého života, potom raňajky a o 8:00 budím deti a začínam pracovať. Mám teda home office,“ hovorí.

Deti budí Renáta Ocilková ešte potom dosť dlho. Hlavne tie staršie. „Syn sa začína pri mne učiť najneskôr o 9:00. Pracovný stôl zdieľame spoločne, takže robím poctivú domácu školu. Má to však aj svoje nevýhody, pretože ma syn asi „100-krát“ počas mojej práce vyruší, čo je niekedy poriadna skúška nervov. Okrem mojich pracovných povinností, domácej školy (našťastie, dcéry sú už veľké), každodenného varenia a základného manažmentu domácnosti, píšem teraz aj záverečnú prácu do školy, nakoľko študujem náboženstvo na Katolíckej univerzite v Ružomberku,“ hovorí Renáta Ocilková, ktorej sa však učiť vlastne nedá vôbec, pretože zavrieť sa do izby na hodinu či dve je v podstate nemožné. „Počas dňa som x-krát prerušená synom, potom potrebami rodiny (práčka, sušička, umývačka, varenie, prosba o radu, rozhovory...), telefonátmi, SMS-kami, potom študijnými potrebami detí, tj. nárokovanie si na „môj“ počítač, pretože všetky deti majú online stretnutia s učiteľmi, vyučovanie niektorých hodín, online zadávanie úloh a písomky, takže moja súvislá koncentrovaná práca alebo štúdium sa v podstate rovná zázraku,“ hovorí Renáta Ocilková.

Čo je však na tomto čase úžasné je podľa nej to, že sa deti stávajú omnoho samostatnejšie: začali si všímať, že prádlo a riady sa neodložia samé a začali sa prirodzene zapájať do domácich prác. „A keď to urobím ja, tak ďakujú. Viac sa spolu modlíme. S dievčatami sa modlím Pompejskú novénu (tri ružence denne), chlapi len po jednom ruženci a Korunku k Božiemu Milosrdenstvu. A ako to zhrnula dcéra, ako rodina sa denne pomodlíme okolo 10 – 11 ružencov,“ povedala s úsmevom.

Ocilkovci doma zaviedli ešte jednu krásnu vec, ktorú pred karanténou robili mimo bytu. „Mávame s manželom manželské rande. Asi raz za týždeň nám deti večer zložia kuchynský stôl na menší variant, preložia nám ho do pracovne, naaranžujú to tam ako v reštaurácii, zapália sviečky a potom nás ako čašníci obsluhujú. Je to taký výnimočný čas pre nás všetkých a všetci sa na to tešíme,“ povedala s tým, že v podstate sú Bohu za tento pomalší čas vďační. „Každý deň objavíme niečo, pre čo je tento čas zvláštnym požehnaním: sme viac spolu, nikam sa neponáhľame, naučili sme sa žiť z mála a neplánovať. Žijeme prítomný okamih a sme zaňho veľmi vďační. Lebo veď tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré,“ dodala Renáta Ocilková.



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2021