„Bolestne zažívame paradox, aký sme si nikdy nepredstavovali: aby sme prežili zoči-voči chorobe, musíme sa navzájom odizolovať, ale keby sme neboli nútení učiť sa žiť vo vzájomnom odizolovaní, nikdy by sme si nedokázali uvedomiť, ako nevyhnutne dôležité pre náš život je spolužitie s druhými,“ čítame v úvode sedemstranového dokumentu Pápežskej akadémie pre život.
V situácii, keď je sociálna súdržnosť vystavená skúške, veda, medicína a politika sa usilujú prispieť svojimi podielmi k jednému spoločnému dobru všetkých. „Uprostred našej technologickej a manažérskej eufórie sme sa ocitli sociálne i technicky nepripravení na šírenie sa tejto nákazy,“ konštatuje dokument. Ako východisko ponúka uvažovať nad opornými bodmi pre súdržnosť ľudstva vo vzájomnom bratstve, ako „humana communitas“.
Povinnosť chrániť slabších a evanjeliový postoj k utrpeniu je v tejto historickej skúške dôležitým posolstvom kresťanskej viery, spolu so zjednocovaním sa v modlitbe príhovoru za trpiacich v ich potrebách.
„Aj ten, kto nezdieľa túto vieru v Boha, môže z tohto svedectva o hodnote univerzálneho bratstva čerpať orientáciu smerom k tomu najlepšiemu, čo je v človeku,“ uzatvára svoje filozoficko-teologické úvahy Pápežská akadémia pre život. V deň publikovania textu prijal jej predsedu Mons. Vincenza Pagliu na audiencii pápež František.