Svätý Otec osobitne myslel na osamelých seniorov, ľudí bez práce, ktorí musia živiť rodinu i rozličných verejných pracovníkov, ktorí riskujú nákazu koronavírusom:
„V týchto dňoch toľkého utrpenia je tu mnoho strachu. Strach starých ľudí, ktorí sú sami, v domove dôchodcov, v nemocnici či doma a nevedia čo sa môže prihodiť. Strach ľudí bez stabilného zamestnania, ktorí rozmýšľajú, ako nasýtiť svoje deti v predtuche blížiaceho sa hladu. Strach mnohých vo verejnej službe, ktorí momentálne pomáhajú spoločnosti fungovať a môžu sa nakaziť chorobou. A tiež strachy každého z nás: každý z nás vie, aký je ten jeho. Modlime sa k Pánovi, aby nám pomáhal dôverovať, vyrovnávať sa so strachom a zvíťaziť nad ním.“
V homílii pápež komentoval prvé liturgické čítanie z Knihy Exodus (32,7-14), ktoré rozpráva o tom, ako si Izraeliti zhotovili zlaté teľa a uctievali ho. Svätý Otec hovoril o modlách nášho srdca, ktoré sú ľstivo ukryté. Modlárstvo nás vedie k strate všetkého, i samotných darov od Pána. Vedie k pomýlenej nábožnosti. Preto je dôležité spytovať si svedomie, aby sme naše skryté modly odhalili.
- - -
Myšlienky z homílie Svätého Otca
Izraeliti si zlaté teľa zhotovili v čase, keď bol Mojžiš na hore, aby prijal Zákon. Keď sa však dlho nevracal, ľud požiadal Árona, ktorý bol neskôr kňazom, aby im zostrojil bôžika, ktorý by ich viedol, pripomenul Svätý Otec.
„«Urobili si z kovu teľa a klaňali sa mu, priniesli mu obetu a povedali: „Toto sú tvoji bohovia, Izrael, čo ťa vyviedli z egyptskej krajiny.“» Jedna skutočná apostázia! Od živého Boha k modlárstvu. Nemali trpezlivosť čakať, kým sa vráti Mojžiš: chceli niečo nové, chceli snáď nejaké to liturgické predstavenie...
K tomuto by som chcel poznamenať niekoľko vecí. Predovšetkým, tá modlárska nostalgia ľudu: v tomto prípade myslel na modly Egypta - je to nostalgia vrátiť sa k modlám, vrátiť sa k horšiemu, neschopnosť vyčkávať živého Boha.
Táto nostalgia je akousi chorobou, ktorú máme aj my. Začíname kráčať s entuziazmom, že sme slobodní, no neskôr sa začínajú sťažnosti: „Nuž áno, ale teraz je to tu tvrdé, púšť, mám smäd, chcem vodu, chcem mäso... veď v Egypte sme jedávali cibuľu, dobré veci a tu nič nie je...“.
Modlárstvo je vždy selektívne: vedie ťa k myšlienkam na dobré veci, ktoré ti dáva, no nedáva ti vidieť tie nepekné veci. V tomto prípade mysleli na to, ako im bolo za stolom, s týmito chutnými jedlami, ktoré sa im tak páčili, no zabúdali, že ten stôl bol stolom otroctva. Modlárstvo je selektívne.“
Ďalším problémom je, že modlárstvo vedie k strate všetkého, zdôraznil Svätý Otec. Zlato i striebro, z ktorého zhotovili teľa, bolo totiž Pánovým darom. On sám im totiž kázal vypýtať si tieto cennosti od Egypťanov:
„Je to dar od Pána a z Pánovho daru si robia modlu. A toto je ohavné. Avšak tento mechanizmus sa deje aj nám: vtedy, keď máme postoje, ktoré nás vedú k modlárstvu, sme pripútaní k veciam, ktoré nás vzďaľujú od Boha, pretože si vytvárame iného boha a robíme tak s darmi, ktoré nám dal Pán. S intelektom, s vôľou, s láskou, so srdcom... to všetko sú dary od Pána, ktoré my používame na modlárstvo.
Niekto z vás mi môže povedať: „Veď ja doma nemám modly. Mám kríž, sošku Panny Márie, tie nie sú modlami...“ – To nie, ale v tvojom srdci. A tá otázka, ktorú by sme si dnes mali položiť, znie: Aká je to modla, ktorú máš v tvojom srdci, v mojom srdci? Tie zadné dvierka, kde sa cítim dobre, ktoré ma vzďaľujú od živého Boha.
A my máme aj jeden veľmi prefíkaný postoj pri tomto modlárstve: modly si vieme ukryť – tak ako to urobila Ráchel, keď ušla od svojho otca a ukryla ich v sedle ťavy a medzi oblečením. Aj my medzi šatstvom nášho srdca ukrývame mnoho modiel.
Otázka, ktorú by som dnes chcel položiť, znie: Čo je mojou modlou? Tá moja modla svetskosti... a modlárstvo siaha až k formám zbožnosti, pretože ľud chcel to zlaté teľa nie pre cirkus. Nie. Aby sa klaňal:
„Klaňali sa pred ním“. Modlárstvo ťa vedie k pomýlenej nábožnosti, ba ešte viac, koľkokrát ťa svetskosť, ktorá je modlárstvom, vedie meniť slávenie nejakej sviatosti na svetskú oslavu.
Napríklad: predstavme si, povedzme, slávenie sobáša. Nevieš, či je to sviatosť, kde skutočne mladomanželia dávajú všetko a vo vzájomnej láske si pred Bohom sľubujú vernosť a prijímajú Božiu milosť, alebo je to prehliadka modelingu, ako sú oblečení jeden a druhý i tí ďalší... svetskosť. Je to modlárstvo. Toto je len jeden príklad. Pretože modlárstvo sa nezastaví, ide vždy ďalej.
Dnes by som chcel nám všetkým položiť otázku: Aké sú moje modly? Každý má tie svoje. Ktoré sú moje idoly? Kde ich skrývam? A nech nám na konci života Pán nepovie, každému z nás: „Skazil si sa.
Vzdialil si sa od cesty, ktorú som ti ukázal. Klaňal si sa pred modlou.“
Vyprosujme si od Pána milosť poznať naše modly. A ak ich nemôžeme vyhnať preč, aspoň nech ich zažeňme do kúta...“
Duchovné sväté prijímanie
Ako sa už stalo tradíciou, svätú omšu uzavrela adorácia a eucharistické požehnanie. Svätý Otec pre veriacich sledujúcich omšu cez médiá predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“