Na slávnosť sv. Jozefa 19. marca obetoval pápež František v priamom prenose svätú omšu z Domu sv. Marty za zastavenie pandémie a obzvlášť za väzňov. Opäť zdôraznil význam adorácie a pozval veriacich pri televíznych obrazovkách k duchovnému svätému prijímaniu.
Tohtoročná Slávnosť sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a Patróna univerzálnej Cirkvi sa v Ríme spája aj so siedmym výročím inaugurácie, čiže slávnostného začiatku pastierskej služby pápeža Františka. Bolo to 19. marca 2013, šesť dní po svojom zvolení na Petrov stolec, keď začal Svätý Otec František vykonávanie svojho úradu slávnostnou svätou omšou na Námestí sv. Petra za účasti hostí z celého sveta a ekumenických zástupcov kresťanských cirkví.
Dnešnú svätú omšu o 7. hodine ráno slávil pápež František v bielej liturgickej farbe. Pri zachovaní preventívnych bezpečnostných pravidiel, to znamená bez účasti veriacich zvonka, bolo prítomných len niekoľko domácich rehoľných sestier, kňazov a rehoľníkov. Pri ranných omšiach pravidelne koncelebrujú aj dvaja osobní sekretári Svätého Otca.
Svätý Otec sa modlil osobitne za väzňov
V úvode pápež František vyslovil svoj úmysel modlitby za väzňov, ktorí v dôsledku súčasnej epidémie koronavírusu majú ešte viac obmedzené možnosti kontaktovať sa s blízkymi:
„Modlime sa dnes za bratov a sestry, ktorí sú vo väzení: oni veľmi trpia neistotou toho, čo sa bude diať vo väzniciach, a tiež myslia na svoje rodiny, ako sa majú, či je niekto chorý, či im niečo nechýba. Buďme dnes nablízku väzneným, ktorí trpia v tomto momente neistoty a bolesti.“
Homíliu venoval pápež František najdôležitejšiemu rozmeru života sv. Jozefa, jeho schopnosti vnímať Božie tajomstvo. Vychádzajúc z úryvku Evanjelia podľa Matúša (Mt 1,16.18-21.24a) vysvetlil, čo znamená byť „človek spravodlivý“ a v čom spočívala Jozefova svätosť.
- -
Homília Svätého Otca
„Evanjelium nám hovorí, že Jozef bol „spravodlivý“, čiže človek viery, teda žil vieru. Človek, ktorý môže byť započítaný do zoznamu všetkých tých ľudí viery, ktorých sme si pripomenuli dnes v posvätnom čítaní liturgii hodín [z 11. kapitoly Listu Hebrejom]; tí ľudia, ktorí žili vieru ako základ toho, v čo dúfame a ako záruku toho, čo nevidíme, dôkaz toho, čo nevidíme (porov. Hebr 11,1).
Jozef je človekom viery: z tohto dôvodu bol „spravodlivý“. Nie iba preto, že veril, ale preto, že žil túto vieru. Muž „spravodlivý“. Bol vyvolený, aby vychovával toho, ktorý bol pravým človekom, ale ktorý bol aj Bohom: na vychovávanie takéhoto muža by si to žiadalo Bohočloveka. No nebolo ho. Pán si vybral „spravodlivého“, muža viery. Muža schopného byť chlapom a tiež schopného hovoriť s Bohom, vstúpiť do Božieho tajomstva.
A takýto bol život Jozefa. Žiť svoju profesiu, svoj ľudský život, a vnikať do tajomstva. Človek spôsobilý hovoriť s tajomstvom, zhovárať sa s tajomstvom Boha. Nebol nejakým snilkom. Vnikal do tajomstva.
S rovnakou prirodzenosťou, s akou viedol svoje remeslo, s tou precíznosťou toho remesla: bol schopný obrobiť drevo do uhla na milimeter presne, vedel ako na to; vedel ho zbrúsiť, odhobľovať milimeter, presne. Bol precízny. Ale bol aj schopný vniknúť do tajomstva, ktoré sám kontrolovať nemohol.
Toto je Jozefova svätosť: viesť svoj život, svoje remeslo statočne, s profesionalitou; a v danej chvíli vstúpiť do tajomstva. Keď nám Evanjelium hovorí o Jozefových snoch, dáva nám pochopiť toto: vniká do tajomstva.
Dnes pri tejto slávnosti sv. Jozefa myslím na Cirkev. Naši veriaci, naši biskupi, naši kňazi, naši zasvätení a zasvätené, pápeži: sú schopní vnikať do tajomstva? Alebo sa potrebujú usmerňovať podľa predpisov, ktoré ich chránia od toho, čo nemôžu sami kontrolovať? Keď Cirkev stratí možnosť vstupovať do tajomstva, stratí schopnosť adorovať. Modlitba adorácie môže nastať iba vtedy, keď sa vstupuje do tajomstva Boha.
Prosme Pána o milosť, aby Cirkev dokázala žiť v konkrétnosti každodenného života a tiež v „konkrétnosti“ – v úvodzovkách – tajomstva. Ak to nedokáže, bude polovičatou Cirkvou, bude zbožným združením, vedeným predpismi, ale bez zmyslu adorácie. Vstúpiť do tajomstva nie je snívať; vstúpiť do tajomstva je presne toto: adorovať. Vstupovať do tajomstva je konať dnes to, čo budeme robiť v budúcnosti, keď prídeme do Božej prítomnosti: adorovať. Nech Pán dá Cirkvi túto milosť.“
Modlitba duchovného svätého prijímania
Pred vystavením sviatosti Eucharistie na záver svätej omše pápež František pozval všetkých spojených cez médiá k duchovnému svätému prijímaniu vzbudením si kajúcnosti a túžby prijať Ježiša do svojho srdca. V pomalom tempe predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa. Nech sa tak stane.“
Uplynulo sedem rokov od inaugurácie pápeža Františka
Pripomeňme si stručne udalosť slávnostnej inaugurácie pápeža Františka spred siedmich rokov. Slávnosť na Námestí sv. Petra celkom zaplnenom veriacimi sa konala za účasti početných zástupcov iných cirkví a náboženstiev. Prišlo celkovo 33 delegácií z iných kresťanských vyznaní, ako aj židov, moslimov, budhistov a ďalších. Zo štátnych predstaviteľov to bolo 132 delegácií z rôznych krajín, vrátane diplomatického zboru.
Za spevu Tu est Petrus zostúpil pápež František s patriarchami východných cirkví k hrobu sv. Petra, kde zotrvali v modlitbe a potom za spevu hymnu Christus vincit vyšli v procesii na námestie, kde pápež František prijal pálium a pápežský, tzv. rybársky prsteň. Prejav úcty a poslušnosti voči pápežovi vyjadrili zástupcovia kardinálskeho zboru. Potom už nasledovala svätá omša na oltári pred bazilikou.
Preložila: Slovenská redakcia VR