Na úvod slávenia v kaplnke Domu sv. Marty pápež František uviedol omšový úmysel týmito slovami:
„V túto pôstnu nedeľu sa všetci spoločne modlíme za chorých, za tých, čo trpia. A dnes by som sa spolu s vami chcel modliť osobitne za tých, ktorí svojou prácou zabezpečujú fungovanie spoločnosti: za pracovníkov lekární, predajní, dopravy, za policajtov. Modlime sa za všetkých tých, čo pracujú, aby v tejto chvíli mohol život spoločnosti, život mesta, ďalej pokračovať.“
V stručnej homílii na text Jánovej 4. kapitoly o Ježišovom rozhovore so Samaritánkou pri studni pápež František vyzdvihol úprimný postoj tejto ženy, ktorá priznala svoj hriešny stav, prijala spásu a zvestovala ju aj ostatným, celej dedine.
Homília: Ježišov rozhovor so Samaritánkou
„Evanjelium (porov. Jn 4,5-42) nás oboznamuje s dialógom, ktorý je historický - nie je to podobenstvo - a podáva niečo, čo sa udialo: stretnutie Ježiša s istou ženou, hriešnicou. Po prvý raz v Evanjeliu tu Ježiš dáva na známosť svoju totožnosť. A dáva to vedieť hriešnici, ktorá mala odvahu povedať mu pravdu: „Títo, ktorých som mala, neboli mojimi manželmi“ (porov. v. 16-18). A potom s tým istým išla ohlasovať Ježiša: „Poďte, možno to je Mesiáš, lebo mi povedal všetko, čo som porobila“ (porov. v. 29).
Neprichádza s teologickými argumentmi, ako to azda chcela v rozhovore s Ježišom: „Na tomto vrchu, na onom vrchu“ (porov. v. 20) – ide so svojou pravdivosťou. A tá jej pravdivosť je tým, čo ju posväcuje, ospravedlňuje. Táto jej pravdivosť je to, čo Ježiš používa na ohlásenie evanjelia: nedá sa byť Ježišovými učeníkmi bez našej pravdivosti v tom, kým sme. Nedá sa byť Ježišovými učeníkmi čisto len argumentáciami: „Na tomto vrchu, na tom druhom...“
Táto žena má odvahu zhovárať sa s Ježišom – pretože tieto dva národy sa medzi sebou nezhovárali (porov. v. 9) –, má odvahu zaujímať sa o Ježišovu ponuku, o tú vodu, pretože vedela, že je smädná. Mala odvahu vyznať svoje slabosti, svoje hriechy; ba dokonca odvahu použiť svoj vlastný príbeh na zaručenie vierohodnosti, že ten dotyčný je prorokom: „Povedal mi všetko, čo som porobila“ (v. 29).
Pán vždy chce dialóg s priehľadnosťou, bez ukrývania niečoho, bez dvojitých úmyslov: „Takýto som“. Takto hovorím s Pánom, taký aký som, s mojou pravdivosťou. A takto, vychádzajúc z mojej pravdivosti, mocou Ducha Svätého nachádzam pravdu: že Pán je Spasiteľ, ten, ktorý prišiel, aby ma spasil, aby nás spasil.
Tento tak priezračný dialóg medzi Ježišom a ženou vrcholí vo vyznaní Ježišovej mesiášskej podstaty a v obrátení sa obyvateľov Samárie, v Pánovým pohľade na to „belejúce sa pole“, ktoré k nemu prichádza, keďže je čas na žatvu (porov. v. 35).
Kiež nám Pán dá milosť modliť sa vždy s pravdivosťou, obracať sa na neho s pravdou o mne, nie s pravdou tých druhých, nie s pravdami vydestilovanými v argumentáciách: „Je to tak, mala som piatich mužov, toto je tá moja pravda (porov. v. 17-18).“
Preložila: Slovenská redakcia VR