Samotným pohrebným obradom a svätej omši v sobotu predsedal spišský emeritný pomocný biskup Mons. Andrej Imrich. Hlavnými koncelebrantmi boli: generálny vikár spišskej diecézy Anton Tyrol, provinciálny vikár saleziánov don Peter Bučány, direktor námestovskej komunity don Jozef Marko, dolnokubínsky dekan Ľubomír Pekarčík a námestovský dekan Miloš Pekarčík. Svätú omšu koncelebrovalo ďalších šesťdesiatpäť kňazov, medzi nimi tridsiatka saleziánov. So zosnulým sa prišli rozlúčiť aj spolubratia koadjútori, sestry saleziánky, saleziáni spolupracovníci, členovia Združenia Márie Pomocnice, farníci z Námestova, Vasiľova a zvyšku Oravy, nechýbali početní saleziánski odchovanci.
Veriacim sa počas homílie prihovoril don Jozef Luscoň, ktorý podčiarkol výnimočný dar dona Sobotu: „Vždy cítil s mladými, najmä s najchudobnejšími. Nikdy nezabudol, z akého chudobného prostredia pochádzal, a vedel, že v podobnej situácii sa nachádza mnoho mladíkov z Oravy... Ako skúsený pedagóg vedel správne ohodnotiť mladého človeka. I v časoch najväčšej normalizácie sa nebál medzi štyrmi očami študenta opýtať: A do kostola chodíš? Modlievaš sa? A kedy si bol naposledy na svätú spoveď?“ V závere príhovoru sa don Luscoň obrátil priamo na dona Sobotu, aby mu osobne poďakoval: „Bol si odvážny muž, bojovník za pravdu, mnohokrát vyšetrovaný... Bol si človek veľkého srdca – ako don Bosco, vychoval si množstvo učiteľov, stál si pri zrode tridsiatky duchovných povolaní, vedcov, športovcov. Pomáhal si slabším, sirotám, aj hmotne. Bol si pre nás svedkom, že nebo existuje. A za to všetko ti vďaka.“
Na smrť dona Sobotu zareagoval aj hlavný predstavený saleziánov don Ángel Fernández Artime, ktorého sústrasť sprostredkoval prítomným don Peter Bučány v záverečnom príhovore. Zároveň poďakoval v mene saleziánov manželskému páru Šelianovcov, ktorí sa o dona Sobotu starali počas posledných siedmich rokov. V mene saleziánskej rodiny sa salezián spolupracovník Jozef Kanderka poďakoval donovi Sobotovi za jeho svedectvo života a pripomenul jeho celoživotné motto: „Nalomenú trstinu nedolomí a hasnúci knôtik nedohasí“ (Iz 42,3). Direktor miestnej komunity, don Jozef Marko, poďakoval donovi Sobotovi najmä za vôľu prichádzať do komunity napriek zdravotným obmedzeniam vyplývajúcim z jeho pokročilého veku a za jeho neúnavnú službu spovedania do poslednej chvíle. Záverečné slová patrili otcovi biskupovi Andrejovi, ktorý vyzdvihol neúnavnú tvorivosť dona Sobotu: „On nehľadal výhovorky, ako sa to nedá, on hľadal spôsoby, ako sa to dá... Preto je veľkým povzbudením pre nás všetkých.“
Telesné ostatky zosnulého boli uložené na miestnom cintoríne. Donovi Jozefovi Sobotovi veľmi záležalo na duchovných povolaniach, aj preto znel jeho posledný odkaz počas slávenia liturgickej spomienky na blahoslaveného Titusa Zemana 8. januára v kaplnke námestovského mládežníckeho strediska takto: „Vyzývam mladých, starých: Modlime sa za povolania! Boh je s nami. Nevzdávajme sa! Čo my nemôžeme, Boh môže.“
Zdroj: saleziani.sk