---
Drahí bratia a sestry,
pred chvíľkou sme v evanjeliu počuli slová: „Všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali.“
A čom im pastieri hovorili? Opakovali posolstvo: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán!“ Ľudia sa nad tým divili, ale - svätý Lukáš poznamenáva – „Mária zachovávala tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ Dobre si všimnime túto nenápadnú poznámku. Panna Mária pozorne premýšľa nad slovami o Spasiteľovi. To sa vzťahuje na dieťa, ktoré priviedla na svet. Uplynulo len pár mesiacov odvtedy, čo jej anjel zvestoval posolstvo, ktoré prevyšovalo ľudské chápanie. Ona vtedy, i keď nemala detailné poznanie, povedala Bohu svoje odhodlané áno.
Uvedomme si, že z ľudského hľadiska zobrala na seba veľké riziko: riziko odsúdenia, a tiež riziko straty milovanej osoby, svätého Jozefa. My už dnes vieme, že vďaka Jozefovej láske a Božej pomoci to všetko dobre dopadlo. Avšak Mária to v danej chvíli tušiť nemohla. Napriek tomu súhlasila. Hoci mala len krehkú predstavu o tom, čo bude nasledovať. Výrazom toho je aj Máriino pozorné premýšľanie nad posolstvom, ktoré pastierom zvestovali anjeli. Panna Mária teda aj napriek neistote zostala pokojná a dokázala urobiť najvážnejšie rozhodnutie svojho života. Vďaka čomu? Vďaka tomu, že mala vo svojom srdci veľkú lásku k Bohu, spojenú s hlbokou vierou, z ktorej pramenila neochvejná nádej, a teda aj dôvera voči Pánovmu slovu. Bola to vynikajúca, odvážna mladá žena! A som presvedčený, že práve v spojení týchto troch čností - viery, nádeje a lásky - bola schopná prijať veľké pozvanie a stať sa Božou Matkou. Jej príklad je hodný nasledovania pre každého z nás.
Pri pohľade na našu súčasnosť však mnohí povedia, že nielen viery, ale aj nádeje a lásky ubúda. Alebo, že si tieto hodnoty niektorí zle interpretujú. Prijmite preto, prosím, pozvanie, na krátke novoročné uvažovanie. Nad vierou, nádejou a láskou.
Na čo je teda človeku viera, ktorá nás i dnes priviedla do chrámu? V encyklike Spe Salvi emeritný pápež Benedikt XVI. pripomína klasickú formu dialógu, ktorá sa používala pri krste: Otázka znela takto: "Čo si žiadaš od Cirkvi?" Odpoveď: "Vieru". "Čo ti dá viera?" - "Večný život". V týchto otázkach a odpovediach vidno dôležitú skutočnosť: že viera je kľúčom k večnému životu. Je kľúčom k tomu, čo presahuje horizont pozemských skutočností, hoci z neho v istom bode vychádza. Robiť však na základe pozemských vecí porovnávania kto je viac alebo menej - lepšie alebo horšie - veriaci, je neprimeranou interpretáciou. Žiaľ, stretávame sa aj v našej spoločnosti s takýmito "súťažami". Priznám sa, hľadím na ne s údivom. Z určitého hľadiska by sa dokonca mohlo zdať, že na Slovensku pribúda obrancov viery. V ich správaní sa však neraz zračí nielen to, že sa sami pozvali, ale aj to, že vo viere nehľadajú ani tak kľúč k večnosti, ako skôr kľúč k dosiahnutiu svojich vlastných cieľov.
V celých dejinách - v rozličných podobách - sa opakuje, že len veľmi namáhavo dozrievame k veľkodušnosti viery. To je tá veľkodušnosť, s ktorou Panna Mária prijala Božie pozvanie k životnej úlohe a stala sa Bohorodičkou.
My, naopak, veľkosť Božieho pozvania radšej trochu redukujeme. Azda preto, aby sme ho spravili "realistickejším", zamýšľa sa Benedikt XVI. Aby to vznešené pozvanie viery viac zodpovedalo tomu, čo sme schopní alebo ochotní srdcom a mysľou obsiahnuť. A čo nám vyhovuje. Tak si ho prispôsobíme. Aby bolo jasnejšie. Pochopiteľnejšie. Priamejšie. Aby viac "pasovalo" do horizontu nášho sveta a bolo nám tak užitočnejšie. Povolanie, ktoré prekračuje horizont pozemského života, sa nám javí zbytočne komplikované a náročné, málo realistické.
Pripomína to trochu časy, keď sa biblickému ľudu videlo priťažké pozvanie Boha putovať do zasľúbenej zeme. Radšej sa obracali k Egyptu. Kde predtým žili v neslobode. Ale mali čo do hrnca. Prípadne neskôr zasa nové generácie vyzerali k Babylonu, ktorý bol moderný, silný, prosperujúci. A do neho vkladali svoje nádeje. (Nechám na vás doplniť, ktorým súčasným "ríšam" sa ľudia klaňajú namiesto Egypta a Babylonu). Biblickí proroci, naopak, pripomínali Izraelitom, aby svoju nádej mali v Bohu, v neho verili, dúfali a jeho milovali. A ostatné sa im pridá.
My si dnes takisto potrebujeme pripomenúť, že Boh nás skrze vieru povoláva prekročiť prah smrti. Že Kristus, syn Márie Panny, sa narodil, aby nás vyslobodil z dôsledkov našich hriechov: Ježiš ich vzal na seba, aby nám skrze obetu na kríži otvoril bránu do večnosti. Neprišiel ako politický mesiáš.
Preto aj v živote našej spoločnosti je dôležité vnímať dve skutočnosti. Na jednej strane to, že ohlasovanie Božieho pozvania k nadprirodzenej viere je v centre služby zasvätených predstaviteľov Cirkvi. Neočakáva sa teda od nich, že majú konať, čo je vlastné iným povolaniam. Podobne ako lekári, ktorí môžu byť schopní aj v iných oblastiach, musia pamätať na to, že ich najdôležitejšou úlohou je byť pri chorých, keď ich potrebujú, lebo odborníci z iných oblastí im lekársku starostlivosť poskytnúť nedokážu. Kňazom je zasa na prvom mieste vlastná starostlivosť o spásu nesmrteľných duší. A práve tú od nich treba očakávať.
Na druhej strane je takisto dôležité, aby sme dokázali správne komunikovať, že existujú hodnoty a skutočnosti, spojené so samotným presvedčením nadprirodzenej viery, ktoré nemožno za nijakých okolností urobiť predmetom výmeny, dohody, či obchodu. Teda, že cirkev rešpektuje a váži si kompetencie občianskej spoločnosti i jej predstaviteľov. Zároveň nalieha, aby bola rešpektovaná jej úloha: aby sa ju nik v spoločnosti nepokúšal použiť na iné ciele, než sú jej vlastné.
K čnosti viery ešte pripomeňme, že jej prostredníctvom sa usilujeme primknúť k Bohu, ktorý je stále s nami, s každým z nás. Z toho však nevyvodzujeme závery o tom, na koho strane stojí On - o to viac, keď ide o pozemské zápasy. Boh nie je stranícky. Miluje každého človeka. V Kristovi ako Dobrý Pastier chce všetkých, aj blúdiacich a stratených, získať pre večnú spásu. On vždy bojuje za každého z nás, viac než si dokážeme predstaviť. Ak však vyhlasujeme, že sme to práve my - tí, čo bojujú za neho - znie to opovážlivo.
Ďalšou pozoruhodnou čnosťou Bohorodičky Panny Márie je nádej.
Aby sme lepšie pochopili jej podstatu, pokúsme sa na chvíľu pozrieť, čo je jej opakom. Viac než pred ôsmimi storočiami Svätý Tomáš Akvinský napísal, že kresťanskej nádeji protirečia najmä dva postoje: do slovenčiny by sa dali preložiť ako "zúfalý" a "trúfalý". Zúfalstvo, či trudnomyseľnosť, duchovná ťažkopádnosť, strata schopnosti plniť svoje povinnosti, strata záujmu o čokoľvek: ak sa obzrieme okolo seba, môžeme si všimnúť, že tieto ťažkosti sa šíria aj v našej súčasnosti. Na prekvapenie aj tam, kde je takpovediac dostatok všetkého. Mohli by sme ďalej uvažovať nad tým, že koreňom tejto nemohúcnosti u človeka neraz býva práve neprijatie svojej pravej ľudskej dôstojnosti a vznešeného povolania k večnému životu - a namiesto toho zameranie očakávaní len na to, čo je pozemské. Človek napokon uviazne v ťaživom nenaplnení. Jeho vrodenú túžbu po nekonečne totiž to, čo raz skončí - nech už by to bolo akékoľvek vynikajúce - uspokojiť nemôže.
Všimnime si ešte ten druhý opak nádeje, ktorým je „trúfalosť“. Je to, naopak, presvedčenie, že všetko dokážeme sami, vlastnými silami. A toto presvedčenie môže mať tak „svetský“ charakter, ako aj náboženský charakter. Sú teda ľudia, ktorí stratili nadprirodzenú nádej. Pohŕdajú náboženským úsilím, ale trúfajú si vybudovať spoločnosť, ktorá Boha nepotrebuje. A do toho vkladajú všetku energiu. Nejaký čas to môže aj fungovať. Domnievam sa však, že len do príchodu krízy.
Podobne, len v opačnom garde, sa správajú tí, čo sú veriaci, no do náboženských úkonov vkladajú presvedčenie, že spásu si možno zaslúžiť. Plní seba, nevedia ju vnímať ako dar od Boha. Nevládzu akceptovať, že nie je bezvýhradne „zaslúžiteľná“ ani „nárokovateľná“. Radi by ju dostali na spôsob mzdy za svoje skutky. Niekedy sa upínajú na vonkajšie náboženské formy a spôsoby slávenia, rituály, ktorým prikladajú neprimeraný dôraz. A trúfalo sa domnievajú, že oni jediní sú na správnej ceste. Toto tiež môže nejaký čas fungovať... Tak ako pri "svetskej" forme to však prezrádza stratu nádeje.
Pohľad na Božiu Matku nám ukazuje, že takéto postoje nemusia ovládnuť naše srdce. Najvyššie, ale aj najnáročnejšie Božie pozvanie Panna Mária prijala veľkodušne: nezúfala si kvôli neistotám a ťažkostiam, ktoré s tým boli spojené. Nikdy sa však ani nechovala opovážlivo alebo trúfalo. Mala totiž skutočnú nádej. Nielen ľudskú nádej. Vďaka čomu? Dovoľte mi vyjadriť mienku, že vďaka tomu, že Mária sa ešte skôr, než prijala zvestovanie anjela, cítila Bohom milovaná. A práve vďaka tejto láske bola schopná najskôr správneho sebaprijatia - a na základe správneho sebaprijatia bola potom disponovaná k najväčšiemu sebadarovaniu.
Drahí bratia a sestry! Božia Matka dnes stojí pred nami ako tá, ktorá je nádherným príkladom odvahy - vo viere, nádeji a láske. Odvážna, nie však opovážlivá. Tá, ktorá nie vždy všetkému rozumela, a zažila mnoho bolesti. Nikdy ju však nepremohlo zúfalstvo. Šľachetná, prekrásna žena.
Nemajme v novom roku neprimerane strach z toho, čoho sa báť netreba. Z toho, čo povedia druhí, z komentárov, z reakcií na sociálnych sieťach, z toho, čo namerajú prieskumy verejnej mienky. Zostaňme sústrední na to, čo je podstatné. Boh pozval Pannu Máriu, aby sa stala Bohorodičkou. Ale aj nás volá k veľkým veciam. Lebo Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi. Prosím, nazbierajme odvahu veľkodušne odpovedať na toto povolanie!
1. január je tiež sviatkom, ba dokonca svetovým dňom pokoja. Nech je to pre nás výzvou: V celom novom roku hľadajme cesty zmierenia, nie vzájomných konfliktov či vyhraňovania. Nestavajme sa proti sebe, ale snažme sa spolupracovať a navzájom si ochotne pomáhať.
Všetkým vám želám mnoho viery, nádeje a lásky. A na orodovanie Bohorodičky, Panny Márie, vám vyprosujem Božie požehnanie, plnosť radosti a pokoja, ktorý prevyšuje každú chápavosť! Amen.