Jednou z často spomínaných Špidlíkových príhod počas kňazskej dráhy, boli duchovné cvičenia pre pápeža a vatikánsku kúriu, ktoré v roku 1995 viedol len ako tretí Slovan v histórii rímskokatolíckej cirkvi. O rok neskôr bol poverený spoluzodpovednosťou za teologickú a umeleckú projekciu pri výzdobe súkromnej kaplnky Jána Pavla II. Tomáš Špidlík patril k neveľa ľuďom, ktorý mohli prvého slovanského pápeža označiť za priateľa.
Kňaz, ktorý zomrel 16. apríla 2010 ako deväťdesiatročný, sa preslávil aj vedeckými prácami. K tým najvýznamnejším patrí Ruská idea, alebo Spiritualita kresťanského východu. Za komunistického režimu patrili jeho česky vydávané a do Československa pašované knihy k tomu najzaujímavejšiemu, čo tu mohli kresťania, ale aj ďalší záujemcovia čítať. V niektorých Špidlíkových dielach si na svoje prídu aj najmladší čitatelia, ktorým venoval knihy Bájky o múdrej sove, či Profesor Ulipispirus a iné rozprávky.
V roku 1998 vtedajší český prezident Václav Havel udelil Špidlíkovi za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva Rád Tomáša Garrigua Masaryka. Česká biskupská konferencia ho v roku 2002 ocenila Rádom svätých Cyrila a Metoda za jeho celoživotné dielo. Špidlík sa tiež stal nositeľom mnohých čestných doktorátov z rôznych svetových univerzít, vrátane Prahy a Olomouca. V roku 2003 mu Taliansko ako prvému českému občanovi udelilo Zlatú medailu za zásluhy o kultúru a umenie.
“Bol to vynikajúci človek… Dokázal zjednocovať ľudí s rôznou mentalitou, vyznaním a myšlienkovych smerov," povedal o Špidlíkovi jeden z jeho žiakov Michal Altrichter, ktorý patrí medzi vedúce postavy jezuitského Centra Aletti v Olomouci, pri ktorého zrode stál Špidlík. “Ministrom, kardinálom, biskupom a ďalším osobnostiam rôznej farby pleti naprieč kontinentmi vysvetloval, čo sú to svätováclavské a cyrilometodské idey,” spomína Altricher na to, ako Špidlík šíril osvetu o českých dejinách.
Veľkú časť života Tomáš Špidlík strávil v exile. Po maturite študoval koncom 30-tych rokov minulého storočia češtinu a latinčinu na filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Po zatvorení českých vysokých škôl nacistami vstúpil do noviciátu jezuitského rádu v Benešove. Keď Nemci obsadili tunajší rehoľný dom, dokončil štúdiá na Velehrade. Po februári 1948 odišiel študovať teológiu do holandského Maastrichtu, kde bol neskôr vyvätený na kňaza a poslaný do Ríma.
Do komunistického Československa sa Špidlík už nevrátil. V roku 1951 začal pracovať vo Vatikánskom rozhlase a spojenie s rodnou krajinou udržiaval cez obľúbené príhovory. V roku 1955 obhájil doktorát na Papežskom institúte východných štúdií a začal akademickú dráhu. Pôsobil na Gregoriánskej univerzite a na vysokých školách v Amerike a Afrike. Od roku 1984 bol poradcom Kongregácie pre svätorečenia, neskôr aj poradcom Kongregácie pre východné cirkvi.
V roku 1990 Špidlík síce odišiel do dôchodku, ale neoddal sa nečinnosti. Ďalej pracoval a cestoval, v roku 2003 ho pápež menoval za kardinála. Jezuitský duchovný sa tak po Miroslavovi Vlkovi stal 21. kardinálom pochádzajúcim z českých a moravských diecéz. O vysokom renomé, ktorému sa Špidlík vo Vatikáne tešil svedčí aj to, že pred voľbou nástupcu Jána Pavla II. predniesol konkláve duchovnú úvahu. Na samotnej voľbe sa ale kvôli veku viac ako 80 rokov už nemohol zúčastniť.
Zdroje: www.christnet.eu / čtk.cz