Záverečný dokument synody s podnadpisom „Amazónia: Nové cesty pre Cirkev a pre integrálnu ekológiu“ vo svojich piatich kapitolách postupne hovorí o potrebe „integrálnej konverzie“. Naznačuje „nové cesty“ pre túto konverziu z pastoračného, kulturálneho, ekologického a cirkevno-synodálneho aspektu.
Text odhlasovaný vo všetkých bodoch vyše trojštvrtinovou väčšinou synodálni otcovia odovzdali pápežovi Františkovi, ktorému poslúži ako podnety pre prípravu magisteriálneho textu posynodálnej apoštolskej exhortácie. Ako ešte v ten večer naznačil Svätý Otec, mohlo by sa tak stať už pred záverom kalendárneho roka.
V synodálnej aule sa po záverečných vystúpeniach predsedajúceho delegáta kardinála Porrasa Cardozu z Venezuely a generálneho sekretára synody kardinála Lorenza Baldisseriho ujal záverečného slova pápež František. Vo vyše dvadsaťminútovom príhovore poďakoval všetkým, ktorí sa na príprave a priebehu synody podieľali a vydali tým svoje svedectvo.
Potom pápež stručne zhrnul hlavné výsledky synodálnej práce, no najprv pripomenul myšlienku Gustava Mahlera, že „tradícia je strážením budúcnosti, a nie uchovávaním popola, je ako koreň, z ktorého prichádza miazga, ktorá dáva stromu rásť, aby prinášal ovocie“. Svätý Otec zároveň pripomenul aj tézu o pokračujúcom vývoji tradície v duchu starocirkevného spisovateľa Vincenta Lérinského.
Posyndálna exhortácia už koncom roka
Celý prepis záverečného príhovoru Svätého Otca bol publikovaný vatikánskym Tlačovým strediskom. Ohľadom časového horizontu, v ktorom možno očakávať posynodálny pápežský dokument sa Svätý Otec vyjadril týmito slovami:
„K posynodálnej exhortácii: nie je povinnosťou, aby ju pápež napísal. Tou najľahšou vecou by bolo povedať: „tu je dokument, teraz je to na vás“. V každom prípade, slovo pápeža o tom, čo zažil na Synode, môže byť dobrá vec a chcel by som to urobiť ešte pred koncom roka, aby neubehlo príliš veľa času. Všetko závisí od toho, koľko času budem mať na to, aby som mohol premýšľať.“ [aplauz]
Svätý Otec sa už ďalej zameral na zhrnutie a zhodnotenie obsahu práve skončenej synody. Pripomenul štyri rozmery, ktoré synoda preberala. Prvou je rozmer kulúrny, ktorého súčasťou sú otázky inkulturácie a docenenia kultúry. Pápež v tejto súvislosti spomenul, že počiatky tohto prístupu boli už na kontinentálnej konferencii latinskoamerického episkopátu CELAM v mexickej Pueble (v roku 1979).
Druhá dimenzia, ktorú synoda sledovala, je ekologická. Pápež spomenul ako „pioniersku osobnosť“ v tomto smere konštantínopolského patriarchu Bartolomeja. Ako momenty vývoja ekologického povedomia zbežne pripomenul Parížsku klimatickú konferenciu, encykliku Laudato si´ a manifestácie mladých, pričom spomenul aj hnutie švédskej tínedžerky Grety Thunbergovej a ich slogan: „Budúcnosť je naša“. Svätý Otec rozšíril obzor záberu synody a pripomenul, že táto dimenzia sa týka nielen Amazónie, ale aj Konga a ďalších miest, ako napr. argentínska pralesná oblasť Chaco.
Tretí rozmer preberaný na synode bol sociálny. Tu pápež spomenul, že obeťou drancovania nie je len príroda, ale ľudia, trpiaci nespravodlivosťami, osobnou deštrukciou, vykorisťovaním na každej úrovni a ničením kultúrnej identity. Najvyššia úroveň korupcie sa podľa jeho slov prejavuje v obchodovaní s ľuďmi.
Pastoračná analýza synody
„Štvrtá dimenzia, ktorá zahŕňa všetky a ktorá, povedal by som, že je najhlavnejšia, je tá pastorálna: pastoračný rozmer. Hlásanie Evanjelia je urgentné, skutočne urgentné. Avšak tak, aby bolo týmito kultúrami pochopené, osvojené a porozumené. Hovorilo sa o laikoch, kňazoch, stálych diakonoch, rehoľníkoch a rehoľníčkach... Treba sa zamerať práve na tento bod. A hovorilo sa o tom, čo robia: žiada sa to i posilniť.
Hovorilo sa o nových ministériách, inšpirovaných dokumentom Ministeria Quaedam od Pavla VI., o kreativite v tomto smere. Ide o kreativitu v nových ministériách, a treba vidieť, kam sa až môže zájsť. Hovorilo sa o seminároch pre domorodcov, a s veľkým dôrazom. Som vďačný za odvahu kardinála O´Malleyho v tomto smere, pretože priamo poukázal na boľavé miesto v niečom, čo je skutočnou sociálnou nespravodlivosťou, keď sa pôvodným obyvateľom neumožní seminárna formácia a príprava na kňazstvo. Ide o kreatívnosť, vo všetkých týchto nových službách.
Prijímam žiadosť zvolať túto komisiu alebo ju znovuotvoriť s novými členmi, aby sa pokračovalo v skúmaní toho, ako existoval v prvotnej Cirkvi stály diakonát. Vy viete, že sa všetci zhodli na tom, že to nie je jasné. Odovzdal som výsledok rehoľníčkam, Generálnej únii rehoľníčok – to oni ma požiadali o vykonanie výskumu. Im som to odovzdal a teraz každý teológ robí výskum vo svojej línii. Budem sa snažiť urobiť to spolu s Kongregáciou pre náuku viery a prijať tiež nové osoby do tejto komisie. Preberám výzvu, ktorá tu bola položená: „Aby sme boli vypočuté“... prijímam túto výzvu. [aplauz]
Ukázalo sa niekoľko vecí, ktoré je treba zreformovať. Cirkev vždy pokračuje vo svojom reformovaní, v kňazskej formácii v danej krajine... Sú niektoré krajiny, podľa toho, čo som počul - v jednej skupine sa to raz náhodou spomenulo, počul som to -, že bolo známe, že chýba isté nadšenie u klerikov neamazonskej oblasti, oproti tej amazonskej.
S kardinálom Filonim sme mali ťažkosti, keď nejaká rehoľná kongregácia opustí vikariát, nájsť kňazov tej krajiny, ktorí by sa toho vikariátu ujali: „Ja sa na to nehodím“. Toto treba zreformovať. Kňazská formácia v nejakej krajine je univerzálna a je tu istá zodpovednosť za riešenie všetkých problémov – hovorím o krajinách geograficky patriacich k biskupskej konferencii. A teda, treba zreformovať to, že chýba nadšenie.
A podobne niektorí – myslím, že dvaja – avizovali tému, že možno je tu tento nedostatok horlivosti – či už silný, alebo nie – u mladých rehoľníkov, ako vec, ktorú treba mať na vedomí. Mladí rehoľníci majú veľké povolanie a treba ich formovať v tejto apoštolskej horlivosti, aby šli do hraničných oblastí. Bolo by dobré, aby formačné programy rehoľníkov obsahovali skúsenosť jedného či dvoch rokov v pohraničných regiónoch.
To isté platí – a toto je návrh, ktorý som tiež dostal (písomne, no poviem to) – aby v diplomatických službách Svätej stolice, vo formačnom programe tejto diplomatickej služby mladí kňazi strávili aspoň jeden rok na misijnom území [aplauz], avšak nie ako stáž na nunciatúre, ako sa to robí teraz a je to veľmi osožné, ale jednoducho v službe biskupa nejakého misijného územia. Toto sa bude skúmať, no je to tiež reforma, ktorú treba vidieť.
A ohľadom prerozdelenia kléru v samotnej krajine sa tiež hovorilo, odvolávajúc sa na istú situáciu, že veľké množstvo kňazov istej krajiny je v tzv. „prvom svete“, čiže v USA či v Európe, no niet koho poslať do amazonskej zóny týchto krajín. Je treba tieto veci zhodnotiť, nuž som za: týka sa to kňazov „fidei donum“ [pozn.: ide o diecéznych kňazov vyslaných do misií na istý čas podľa dohody s tamojším biskupom].
Je pravda, že občas – stalo sa mi to ako biskupovi v inej diecéze – niekto, kto bol niekam poslaný študovať, sa zamiluje do toho miesta a zostáva na ňom s tým všetkým, čo ponúka ten „Prvý svet“ a nechce sa vrátiť do svojej diecézy. Je jasné, že pre záchranu povolania sa ustúpi, no treba tu byť veľmi pozorní, aby sa neuprednostňovalo...
Som vďačný opravdivým kňazom „fidei donum“, ktorí prichádzajú do Európy z Afriky, Ázie a Ameriky, ale sú naozaj „darom viery“, vracajú ten „dar viery“, ktorý Európa prv prejavila voči nim. Je to však nebezpečenstvo, že tí, čo prichádzajú, už zostanú – to je trochu smutné.
Jeden biskup z Talianska mi povedal, že tam sú traja z takýchto kňazov, ktorí tu zostali, no nepôjdu slúžiť svätú omšu do horských dedín, ak im najprv nedajú milodar. Je to je určitá dobová vec tu a teraz. Musíme si na tieto veci dávať pozor a musíme byť odvážni v konaní tých reforiem prerozdeľovania kňazov v samotnej krajine.
A jeden z bodov pastoračnej časti sa týka žien. Istotne, so ženou, ako sa hovorí v dokumente, sa málo ráta pri odovzdávaní viery a v uchovávaní kultúry. Chcel by som len zdôrazniť toto: my si neuvedomujeme to, čo znamená žena v Cirkvi. Hľadíme len na funkčnú časť, ktorá je dôležitá, že má byť prítomná v radách, s tým všetkým, čo bolo povedané. Avšak rola ženy v Cirkvi ďaleko presahuje funkčnosť [aplauz] a na tomto treba ďalej pracovať... je to niečo oveľa viac.
Ďalej sa hovorilo o reorganizáciách – myslím že v závere dokumentu - a videl som podľa hlasovania, že viacerým sa to nepáčilo. Organizmus služby, v duchu REPAM-u (Celoamazonská cirkevná sieť): napríklad aby dostal REPAM väčšiu konzistenciu, istý druh amazonskej tváre, pokročilo sa v organizačnej stránke, v čiastkových biskupských konferenciách - takým spôsobom, že v krajine je jedna biskupská konferencia a potom parciálne konferencie, pre istú zónu. Toto sa robí všade. V Taliansku je Lombardská biskupská konferencia. Sú krajiny, ktoré majú sektorové biskupské konferencie. Prečo by nemali mať krajiny Amazónie malé amazonské biskupské konferencie, ktoré tvoria súčasť tej všeobecnej, ale konajú svoju prácu? Treba teda organizovať tieto štruktúry ako REPAM, ako CELAM, otvárať ich.
Hovorilo sa aj o reforme rituálnej, o otvorení sa voči rítom. Toto spadá do kompetencie Kongregácie pre Boží kult, a možno tak robiť držiac sa istých kritérií, a ja viem, že sa to dá veľmi dobre, a dať potrebné návrhy na inkulturáciu. Avšak treba vždy trochu viac, nielen rituálnu organizáciu, ale organizáciu iného druhu, neviem, nech to vnukne Duch Svätý. Medzi 23 cirkvami s vlastným rítom, ktoré sú uvádzané v dokumente – aj v predpripravenom dokumente boli – najmenej 18 alebo 19 z nich sú cirkvami sui iuris, a začínali od maličkých... A potom vybudovať určitú tradíciu, kam nás až Pán povedie. Nemajme strach z organizácií, ktoré uchovávajú osobitý život: vždy s pomocou Svätej Matky Cirkvi, ktorá je matkou všetkých, ktorá nás vedie na tejto ceste, aby sme sa neoddelili. Nemajte strach.“
Vo Vatikáne bude sekcia pre Amazóniu
Po týchto slovách Svätý Otec oznámil, že je presvedčený o tom, že v Rímskej kúrii je potrebné v rámci Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj otvoriť amazonskú sekciu. Synodálne zhromaždenie na tieto slová reagovalo potleskom.
Pápež ešte raz poďakoval všetkým, ktorí zabezpečovali synodu aj po organizačnej a technickej stránke a boli v úzadí a v skrytosti Osobitnými slovami sa napokon Svätý Otec obrátil na pracovníkov médií, ktorí zabezpečovali informovanie:
„Poďakovanie patrí aj komunikačným prostriedkom. Myslel som si, že tu budú aj pri hlasovaní, aby si ho vypočuli, keďže je verejné. Ďakujem im za vykonanú prácu, že napomohli šíreniu myšlienok Synody. Chcel by som ich poprosiť o láskavosť: aby sa pri šírení záverečného dokumentu pridŕžali predovšetkým časti, ktorá je „diagnózou“, to je tá náročnejšia časť, a je to skutočne časť, v ktorej sa synoda vyjadrila najviac: diagnóza kultúrna, sociálna, pastorálna, ekologická, pretože spoločnosť sa musí ujať zodpovednosti za toto všetko.
Nebezpečenstvom by mohlo byť, že azda budú analyzovať predovšetkým to, po čom sa neraz spoločnosť dopytuje: čo rozhodli v otázke disciplinárnej? Ako rozhodli v tej a onej veci? Zvíťazila tamtá strana, tá ďalšia prehrala? V malých disciplinárnych veciach, ktoré majú svoj význam, ale nepriniesli by to dobro, ktoré majú priniesť tejto synode. Kiež sa spoločnosť starostlivo postaví k tej diagnóze, ktorú sme urobili v štyroch dimenziách. A chcel by som požiadať médiá, aby to urobili.
Je tu vždy určitá skupina „elitárskych“ kresťanov, ktorým sa páči navážať sa do takéhoto typu diagnózy, ako keby to bolo niečo univerzálne. Do tých najväčších drobností, alebo do toho druhu disciplinárnych vnútrocirkevných rozhodnutí – nehovorím medzicirkevných, ale vnútrocirkevných – a vravieť, že vyhrala tá či oná skupina. Nie, vyhrali sme všetci s diagnózou, ktorú sme urobili a kam sme až dospeli v pastoračných i vnútrocirkevných otázkach. Ale neuzavrime sa v tomto.
Mysliac dnes na tieto katolícke „elity“, a niekedy kresťanské, ale predovšetkým katolícke, ktoré chcú ísť k tomu drobnému a zabúdajú na to veľké, prišla mi na myseľ jedna veta od Péguyho a vyhľadal som si ju. Pokúsim sa ju správne preložiť, myslím si, že by nám mohla pomôcť na opísanie týchto skupín, ktorým ide o drobnosť a zabúdajú na samotnú vec: «Keďže nemajú odvahu byť so svetom, veria, že sú s Bohom. Keďže nemajú odvahu zaangažovať sa v životných voľbách človeka, veria, že bojujú za Boha.
Keďže nemilujú nikoho, veria, že milujú Boha.»
Veľmi sa mi páčilo, že sme nepadli do zajatia týchto selektívnych skupín, ktoré zo synody chcú vidieť len čo sa rozhodlo v tomto alebo v onom vnútrocirkevnom bode, a negujú podstatu synody, ktorou sú diagnózy, ktoré sme urobili v štyroch dimenziách.
Ďakujem zo srdca, odpusťte mi, ak som bol zanovitý a prosím, modlite sa za mňa. Ďakujem.“
Ako jednu z možných tém budúcej synody naznačil pápež František tému samotnej „synodality“. Budúca synoda by pravdepodobne mala mať charakter riadneho zhromaždenia, a nie špecificky vymedzeného, ako to bolo v prípade synody pre Amazóniu.
Preložila: Slovenská redakcia VR