Kardinál Schönborn v rozhovore zdôraznil pozornosť synody na Boží ľud a všeobecné kňazstvo všetkých pokrstených. Viedenský arcibiskup vyjadril, že jeho účasť je predovšetkým poslucháčska, pretože ako Európan Amazóniu nepozná, ale „je fascinovaný počuť o realite, ktorú prežívajú v tejto obrovskej oblasti“. Prvá otázka redaktorky Debory Donniniovej mierila k prvej časti formulácie témy synody: „Amazónia: Nové cesty pre Cirkev a pre integrálnu ekológiu“.
- Aké sú vaše návrhy pre nové cesty Cirkvi v Amazónii?
„Nemám návrhy. Prišiel som počúvať. Ale určite ma zaujímajú návrhy, ktoré dávajú biskupi a účastníci pochádzajúci z Amazónie, pretože oni vedia aké sú pastoračné výzvy. Ja som len položil otázky na lepšie pochopenie a boli to predovšetkým tri otázky:
Ak je pravda, že približne 60 percent kresťanov v tejto oblasti prešlo k turíčnikom, čo to znamená pre nás, katolíkov, pre nás pastierov Katolíckej cirkvi? Počul som veľa zdôrazňovať, že táto ich výhoda spočíva predovšetkým v tom, že sú tam fyzicky prítomní: sú tam, v osadách, zatiaľ čo my, duchovní pastieri, prichádzame navštíviť farnosti na tomto obrovskom území raz do roka... Takže veľa hovoria o pastoračnej prítomnosti a nie iba návšteve.
A potom som sa pýtal: hovoríte veľa o viri probati, o možnosti svätiť za kňazov mužov preverených v živote, v rodine, v kresťanskej viere. Sama osebe táto možnosť nie je vylúčená, neexistuje dogma, ktorá by tomu bránila, ale ako to riešiť? Spýtal som sa: Prečo ste nezaviedli intenzívnejšie trvalý diakonát?“
- Vo Vašej diecéze máte veľa trvalých diakonov, myslíte si, že toto by bola cesta pre Amazóniu?
„V každom prípade, ak aj v istých prípadoch Cirkev môže dovoliť týmto viri probati, aby boli vysvätení, musia najprv prejsť cez diakonát. A teda, opýtal som sa: prečo neustanoviť týchto viri probati ako trvalých diakonov? Diakoni sú schopní pomôcť komunite. A preto skôr než hovoriť o viri probati ako kňazoch, mali by ste získať skúsenosť uplatnením toho, čo pred 50 rokmi Cirkev otvorila na II. vatikánskom koncile s trvalými diakonmi.
Ďalšia otázka je, či je to skutočne cesta, rozhodnúť sa mať ženatých kňazov. Ja si myslím, že prvotný problém sa netýka ministérií, ale Božieho ľudu. Toto je tá veľká vízia II. vatikánskeho koncilu. A obdivujem všetko, čo som počul o prítomnosti miestnych veriacich, rodín, žien – predovšetkým žien – ktoré prinášajú život kresťanskej komunite priamo na mieste, a i keď nemajú nejaké explicitné ministérium, sú služobníkmi a služobníčkami Božieho ľudu.
Mnohí na synode trvali na tom, čo II. vatikánsky koncil nazýva všeobecným kňazstvom všetkých pokrstených: toto je základ kresťanského života. Takže, skôr ako myslieť na nové formy ministérií, musíme znovu nájsť tento veľký elán Božieho ľudu, ktorý nám ukázal II. vatikánsky koncil.“
- Čo si myslíte o vzrastajúcej prítomnosti evanjelikálnych a turíčnych skupín v Amazónii a čo to odkazuje aj pre Katolícku cirkev?
„Niektorí zdôraznili skutočnosť, že oni hlásajú Ježiša Krista veľmi priamo. Je to fakt, že sú oveľa priamejší v ohlasovaní. Zaiste, najúčinnejšou kázňou je kresťanský život, ale priame ohlasovanie je potrebné: „Veríš v Ježiša Krista? Je pre teba skutočne tvojím Pánom?“ Takže je tu niečo, čomu by sme mali u nich načúvať.“
- Vaše doterajšie dojmy o postupe prác: realizuje sa podľa Vášho názoru osožný dialóg medzi Cirkvou a inštanciami pôvodného obyvateľstva?
„Ježiš vždy venoval pozornosť maličkým, tejto chudobnej vdove, tomuto malomocnému... Pápež chcel, aby sme videli túto realitu Amazónie a urobil to spôsobom, aby celá univerzálna Cirkev musela uprieť tento pozorný pohľad na tieto domorodé národy, na ich život, na ich budúcnosť a na ich vieru. V tom vidím pápežov postoj, ktorý ma veľmi dojíma.“