„Spolucítenie ti ukazuje veci také, aké sú. Spolucítenie je ako optický objektív srdca: dáva ti skutočne pochopiť rozmery. A v evanjeliách je Ježiš toľko krát pohnutý milosrdenstvom. Súcit je aj Božím jazykom. V Biblii sa neobjavuje až s príchodom Ježiša. Bol to Boh, kto povedal Mojžišovi: „Videl som utrpenie môjho ľudu“ (Ex 3,7). Bolo to Božie spolucítenie, ktoré posiela Mojžiša zachrániť ľud. Náš Boh je Bohom spolucítenia, a spolucítenie je – môžeme tak povedať – slabosťou Boha, ale aj jeho silou. To najlepšie, čo má, nám dáva: veď práve spolucítenie ho pohlo k tomu, aby nám poslal svojho Syna. Je to jazyk Boha: spolucítenie.“
Kým jazykom Boha je spolucítenie, človek neraz hovorí jazykom ľahostajnosti, konštatoval Svätý Otec. Pripomenul známu fotografiu, ktorá víta návštevníkov ústredia Pápežskej charity vo Vatikáne (Elemosineria Apostolica): ľudia vychádzajúci z luxusnej reštaurácie nechávajú bez povšimnutia žobrajúceho muža, ich pohľady sú odvrátené na druhú stranu: „Toto je ľahostajnosť. Choďte si pozrieť tú fotografiu: toto je ľahostajnosť. Naša ľahostajnosť. Koľkokrát hľadíme na druhú stranu... A takto zatvárame dvere spolucíteniu. Môžeme si urobiť spytovanie svedomia: stalo sa mojím zvykom pozerať na druhú stranu? Alebo dovolím, aby ma Duch Svätý priviedol na cestu spolucítenia? Ono je cnosťou Boha...“
V evanjeliovom čítaní o vzkriesení mládenca v Naime pápež nakoniec osobitne vypichol vetu, ktorá uzatvára Ježišov čin spolucítenia: „A Ježiš ho vrátil jeho matke“: „Vrátil ho: to je akt spravodlivosti. Toto slovo sa používa v justícii: vrátiť. Spolucítenie nás privádza na cestu pravej spravodlivosti. Vždy treba vrátiť tým, ktorí majú určité právo, a toto nás vždy zachraňuje od egoizmu, od ľahostajnosti, od uzavretia sa do seba. Pokračujme v dnešnej eucharistii s týmto slovom: „Pán bol pohnutý veľkým súcitom“. Kiež má súcit aj s každým z nás, potrebujeme to.“