Svätý Otec vyzval zasvätených, aby ich nikdy neomrzel Boží ľud, aby sa vždy snažili kráčať po jeho boku. Pozval ich tiež nezabúdať na svoje korene, na prvých misionárov, ktorí „nemali strach a vedeli staviť na Ježiša Krista a na jeho Kráľovstvo“. Neboli to však len rehoľníci, ktorí na Madagaskare zanechali dedičstvo evanjelizácie – v ťažkých časoch prenasledovania, keď mnohí misionári a rehoľníci museli opustiť krajinu, boli to práve laici, ktorí „udržiavali plameň viery v týchto krajoch“, povedal Svätý Otec.
„Viem, že mnohí z vás žijú v ťažkých podmienkach, kde chýbajú i základné služby – voda, elektrina, cesty, komunikačné prostriedky – či ekonomické zdroje potrebné k životu a pastoračnej aktivite. (...) Aj napriek tomu ste rozhodnutí zostať tu a byť po boku vášho ľudu... Ďakujem vám za to! Zo srdca vám ďakujem, (...) že ste sa rozhodli zostať tu a neurobiť zo svojho povolania „postup k lepšiemu životu“!
Zasvätená osoba je tá, ktorá sa naučila byť v srdci Pána i ľudu a chce tam zostať, povedal pápež a zopakoval: „Toto je kľúčom: zostať v srdci Pána a v srdci ľudu!“
Chválou sa učíme nestratiť kompas
Svätý Otec v príhovore vychádzal z úryvku Evanjelia podľa Lukáša (Lk 10,21), kde Ježiš chváli Nebeského Otca za to, že zjavil mnohé veci maličkým, a nie veľkým tohto sveta. Práve chvála Nebeského Otca je základným aspektom povolania zasvätených, upozornil Svätý Otec. V nej zasvätení nachádzajú svoju identitu. Chvála nás oslobodzuje od úzkosti toho „ako by sa mali veci robiť“, upravuje aj naše kritériá, podľa ktorých meriame seba samých, druhých i celú misionársku činnosť, skonšatoval pápež:
„Sme mužmi a ženami chvály. Zasvätená osoba je schopná rozpoznať a poukázať na prítomnosť Boha kdekoľvek sa nachádza. Okrem toho, chce žiť v jeho prítomnosti, ktorú sa naučila zakúsiť, vychutnávať a zdieľať s druhými.“
„V chvále sa učíme citlivosti na to, aby sme „nestratili buzolu“ a neurobili si z prostriedkov ciele a z nadbytku to, čo je dôležité; učíme sa slobode štartovať procesy namiesto toho, aby sme vlastnili priestory ... (porov. Evangelii gaudium, 223).“
Ako povedal pápež, „radosť učeníkov sa rodila z istoty, že veci konajú v mene Pána, že žijú podľa jeho plánu, že zdieľajú jeho život“. Podnecovala ich zamilovať sa do Pána a táto láska ich nabádala deliť sa o ňu s ostatnými.
Víťaziť v mene Ježiša v denných bojoch pri misijnej činnosti
Svätý Otec v príhovore reagoval aj na slová rehoľnej sestry Suzanne a kňaza Jeana. V ich svedectvách zaznelo aj to, že zasvätené osoby na Madagaskare okrem samotnej evanjelizácie pôsobia aj na poli vzdelávania, zdravotnej starostlivosti (prostredníctvom kliník, nemocníc, zdravotných ambulancií a útulkov pre malomocných), ako aj na poli charitatívnej činnosti. Ako povedal Svätý Otec, rehoľníci v týchto ich bojoch víťazia nad Satanom v Ježišovom mene:
„V jeho mene víťazíte, dávajúc jesť dieťaťu, zachraňujúc matku od zúfalstva, že je na všetko sama, či zaobstarávajúc prácu otcovi rodiny... Pokračujte v týchto zápasoch, avšak vždy v modlitbe a v chvále – v chvále Boha!“
Vnútorné boje - nenechať si ukradnúť misionársku radosť
Okrem týchto bojov zasvätené osoby prežívajú aj mnohé vnútorné boje, upozornil Petrov nástupca. Je tu mnoho pokušení, ktoré nás vedú k tomu, aby sme sa stali skôr „profesionálmi posvätna“ než mužmi a ženami chvály. K takým pokušeniam patria prílišné obavy o zachovanie osobného priestoru a autonómie či také momenty nábožnosti, ktoré neživia stretnutie s ostatnými a vášeň k evanjelizácii (porov. Evangelii gaudium, 78). Nenechajme si ukradnúť misionársku radosť, vyzval pápež:
„Naopak, zlého ducha porazme na jeho vlastnom území: tam, kde nás pozýva, aby sme sa primkli k ekonomickým istotám, miestam moci a ľudskej slávy, odpovedzme prostredníctvom disponovateľnosti a evanjeliovej chudoby, ktorá nás vedie k tomu, aby sme darovali život pre misiu (porov. tamtiež, 76). Prosím, vás, nenechajme si ukradnúť misionársku radosť!“
Ako povedal Petrov nástupca, radosť a šťastie zasvätenej osoby spočíva i v tom, že vie vidieť a počuť to, čo nedokázali ani mudrci, proroci či králi tohto sveta – vie vidieť prítomnosť Boha „v chorých a skrúšených, v tých, čo majú hlad a smäd po spravodlivosti či v milosrdných“.
„Blahoslavená je Cirkev chudobných a pre chudobných, pretože žije presiaknutá vôňou svojho Pána, žije v radosti ohlasujúc Dobrú zvesť skartovaným ľuďom zeme, tým, ktorí sú obľúbencami Boha.“
Fotogaléria:
