Svätý Otec v prvom verejnom prejave na pôde Madagaskaru pripomenul zodpovednosť politikov za zapájanie občanov do spoluzodpovednosti za vytváranie budúcnosti krajiny. V krajine zápasiacej s chudobou zdôraznil, že cieľom musí byť celostný rozvoj človeka v neoddeliteľnej spätosti so životným prostredím. Varoval pred importovaním takej „celosvetovej kultúry“, ktorá znevažuje, pochováva a likviduje kultúrne dedičstvo národa.
Na záver stretnutia pápež František spolu s prezidentom Andrym Rajoelinom spoločne zasadili v areáli prezidentského paláca baobab. Strom dožívajúci sa až 800 rokov je symbolom tejto krajiny.
V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s verejnými predstaviteľmi Madagaskaru 7. septembra 2019 v ceremoniálnom areáli prezidentského paláca v Antananarive:
Vážený pán prezident, vážený pán predseda vlády, ctené členky a členovia vlády a diplomatického zboru, vážení verejní predstavitelia, zástupcovia rozličných náboženských vyznaní a občianskej spoločnosti, dámy a páni!
Srdečne zdravím pána prezidenta Madagaskarskej republiky a ďakujem mu za jeho láskavé pozvanie prísť na návštevu tejto krajiny ako aj za jeho slová privítania, ktoré mi adresoval. Pán prezident, hovorili ste so zanietením, s láskou k svojmu národu.
Ďakujem Vám za Vaše svedectvo vlastenca. Pozdravujem tiež pána predsedu vlády, členov vlády a diplomatického zboru, a predstaviteľov občianskej spoločnosti. Bratské pozdravy adresujem i biskupom, členom Katolíckej cirkvi, predstaviteľom ostatných kresťanských vierovyznaní a rôznych náboženstiev. Ďakujem všetkým jednotlivcom a inštitúciám, ktorí umožnili zrealizovanie tejto cesty, zvlášť madagaskarskému ľudu, ktorý nás veľmi pohostinne prijal.
V preambule ústavy vašej republiky ste spečatili jednu zo základných hodnôt madagaskarskej kultúry: fihavanana, čo evokuje ducha zdieľania, vzájomnej pomoci a solidarity. Zahŕňa aj dôležitosť rodinných vzťahov, prejavov priateľstva a žičlivosti medzi ľuďmi i voči prírode. Týmto sa dáva najavo „duša“ vášho ľudu a tie špecifické črty, ktoré ho charakterizujú, budujú a umožňujú mu odvážne a obetavo odporovať nespočetným nepriazňam osudu a ťažkostiam, ktorým musí dennodenne čeliť. Ak máme uznávať, doceniť a vážiť si túto požehnanú zem kvôli jej kráse a nesmiernemu prírodnému bohatstvu, nie menej tak máme robiť aj kvôli jej „duši“, ktorá vám dodáva silu stále sa angažovať za aina (inými slovami za život), ako to správne pripomenul páter Antoine de Padoue Rahajarizafy SJ.
Po tom, čo si váš národ nanovo vydobyl svoju nezávislosť, túži po stabilite a mieri uskutočňovaním pozitívneho demokratického striedania, čím dosvedčuje rešpektovanie komplementárnosti štýlov a plánov. To ukazuje, že „politika je zásadne dôležitým prostriedkom na vytváranie občianstva a ľudských diel“ (Posolstvo k 52. svetovému dňu pokoja, 1. jan. 2019), keď sa prežíva ako služba pre ľudské spoločenstvo. Je preto jasné, že politická funkcia a zodpovednosť predstavujú neustálu výzvu pre tých, ktorých poslaním je slúžiť a ochraňovať vlastných spoluobčanov, najmä tých najzraniteľnejších, a podporovať vytváranie podmienok pre dôstojný a spravodlivý rozvoj so zapojením sa všetkých účastníkov občianskej spoločnosti. Veď ako pripomenul sv. Pavol VI., rozvoj národa „sa neobmedzuje len na jednoduchý hospodársky rast. Aby bol rozvoj ozajstný, musí byť úplný, t. j. musí povznášať celého človeka a každého človeka“ (Encyklika Populorum progressio, 14).
V tomto ohľade vás povzbudzujem, aby ste silne a rozhodne bojovali proti všetkým vyskytujúcim sa formám korupcie a špekulácií, ktoré zvyšujú spoločenské rozdiely a aby ste čelili situáciám veľkej neistoty a vylúčenia, ktoré zakaždým vytvárajú podmienky neľudskej chudoby. Z tohto vyplýva nevyhnutnosť zavádzať všetky štrukturálne spôsoby mediácie, ktoré by mohli zabezpečiť lepšie rozdeľovanie príjmov a celostné pozdvihnutie obyvateľov, najmä tých najchudobnejších. Toto napomáhanie sa nemôže obmedzovať iba na asistenčnú pomoc, ale vyžaduje si aj docenenie právnych subjektov povolaných plne participovať na vytváraní ich budúcnosti (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 204-205).
Okrem toho chápeme, že nemôžeme hovoriť o integrálnom rozvoji bez venovania pozornosti nášmu spoločnému domovu a bez starostlivosti oň. Nejde len o nachádzanie nástrojov na uchovanie prírodných zdrojov, ale o hľadanie „integrálnych riešení, ktoré budú brať do úvahy interakciu prírodných systémov medzi sebou navzájom i so sociálnymi systémami. Nie sú tu dve oddelené krízy, teda kríza životného prostredia a kríza sociálna, ale je tu jedna a komplexná sociálno-environmentálna kríza“ (Encyklika Laudato si’, 139).
Váš nádherný ostrov Madagaskar je bohatý na biodiverzitu flóry a fauny, a toto bohatstvo je zvlášť ohrozené nadmerným odlesňovaním v prospech iba niekoľkých; jej degradácia ohrozuje budúcnosť krajiny a nášho spoločného domova. Ako iste viete, ešte existujúce pralesy ohrozujú požiare, pytliactvo, nekontrolovaný výrub vzácneho dreva. Rizikom pre biodiverzitu rastlinstva i živočíchov je aj pašeráctvo a nelegálne vývoz. Je pravdou, že mnohé tieto aktivity poškodzujúce prostredie nateraz zabezpečujú tamojšiemu obyvateľstvu prežitie. Je preto dôležité vytvárať také pracovné miesta a činnosti generujúce príjem, ktoré by boli šetrné k životnému prostrediu a pomáhali ľuďom vymaniť sa z chudoby. Inými slovami, nemožno mať opravdivý ekologický prístup ani konkrétnu ochranársku činnosť bez sociálnej spravodlivosti, ktorá bude garantovať právo na spoločné určenie dobier zeme súčasným, ale aj budúcim generáciám.
Na tejto ceste sa o to musíme usilovať všetci, vrátane medzinárodného spoločenstva. Mnohí jeho predstavitelia sú tu dnes prítomní. Treba uznať, že pomoc poskytovaná týmito medzinárodnými organizáciami pre rozvoj tejto krajiny je veľká a že dáva najavo otvorenosť Madagaskaru voči svetu. Rizikom je, že sa táto otvorenosť stane domnelou „celosvetovou kultúrou“, ktorá znevažuje, pochováva a likviduje kultúrne dedičstvo každého národa. Ekonomická globalizácia, ktorej limity sú stále viac viditeľné, by nemala privádzať k homogenizácii kultúr. Ak sa zapojíme do tohto procesu, v ktorom budeme rešpektovať pôvodné životné priority a štýl života a v ktorom si budeme vážiť očakávania občanov, docielime to, že pomoc poskytnutá medzinárodným spoločenstvom nebude jedinou zárukou rozvoja krajiny; bude to sám ľud, ktorý sa postupne ujme vlastnej zodpovednosti a stane sa tvorcom vlastného osudu.
Práve z tohto dôvodu musíme venovať osobitnú pozornosť a rešpekt voči miestnej občianskej spoločnosti, voči miestnemu ľudu. Podporovaním jej iniciatív a činnosti sa hlas tých, ktorí ho nemajú, stane viac počuteľným, tak ako rozličné, a aj kontrastné harmónie národného spoločenstva, ktoré sa usiluje o svoje zjednotenie. Pozývam vás, aby ste si predstavili túto cestu, na ktorej nikto nie je postavený bokom, nekráča sám a ani sa nestratí.
Ako Cirkev chceme napodobňovať dialogický postoj vašej krajanky, blahoslavenej Viktórie Rasoamanarivovej, ktorú sv. Ján Pavol II. blahorečil pri svojej návšteve pred tridsiatimi rokmi. Jej svedectvo lásky k svojej krajine a jej tradíciám, služba najchudobnejším ako znamenie jej viery v Ježiša Krista nám ukazujú cestu, ktorou sme pozvaní kráčať i my.
Vážený pán prezident, dámy a páni, chcem znovu potvrdiť vôľu a ochotu Katolíckej cirkvi na Madagaskare prispievať v neustálom dialógu s kresťanmi ostatných vyznaní, s členmi iných náboženstiev a so všetkými činiteľmi občianskej spoločnosti, na nastolení pravého bratského spoločenstva, ktoré bude vždy dbať o fihavanana podporovaním integrálneho rozvoja človeka, aby nebol nikto vylúčený.
S touto nádejou prosím Boha, aby požehnával Madagaskar a tých, ktorí ho obývajú, aby uchovával váš krásny mierumilovný a pohostinný ostrov a urobil ho prosperujúcim a šťastným! Ďakujem.
Preložili: Martina Korytiaková / Slovenská redakcia VR
-
Páter Anton Rahajarizafy (Antoine de Padoue Rahajarizafy), citovaný pápežom Františkom v prejave verejným predstaviteľom, bol jezuitský kňaz, pedagóg, malgašský spisovateľ a filozof. Narodil sa v Antananarive v roku 1911 a zomrel v roku 1974. V r. 1969 sa páter Rahajarizafy stal prvým provinciálnym predstaveným Spoločnosti Ježišovej na Madagaskare. Bol aj prvým domorodým rektorom na čele prestížneho Kolégia San Michele, založeného v Antananarive v roku 1888 francúzskymi jezuitskými misionármi na formáciu katechétov, učiteľov a úradníkov pre verejnú právu. Páter Rahajarizafy bol presvedčeným obhajcom madagaskarskej identity a tradície, autorom viacerých kníh a článkov, aktívne pracoval na obnove hodnôt dávnych predkov miestnej kultúry, najmä medzi mladými. Spolu s pastorom Rakotobe-Andriamaharom založil madagaskarskú kresťanskú akadémiu Andrianampoinimerina.
Fotogaléria:
