Bratislava 31. júla (TK KBS) V liturgickom kalendári si pripomíname patróna exercitátorov a vojakov sv. Ignáca z Loyoly. Pápež Pavol V. vyhlásil r. 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a pápež Gregor XV. r. 1622 za svätého. Jeho telesné pozostatky sú uložené v bočnej kaplnke hlavného jezuitského kostola Al Gesù v Ríme.
Sv. Ignác Loyolský pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v severnom Španielsku. Narodil sa v r. 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibañeza de Oñaz. Pri krste dostal meno Iñigo Lopez, ktoré si neskôr zmenil na Ignác (Ignatius) na počesť sv. Ignáca Antiochijského. Jeho matka po jeho narodení chorľavela a čoskoro zomrela. Preto ho v prvom období jeho života dali na výchovu istej vidieckej žene v blízkosti loyolského kaštieľa. Neskôr sa starala o dorastajúceho chlapca manželka jeho staršieho brata Martína Garcíu – Magdaléna de Araoz.
Starnúci otec chcel čo najlepšie zabezpečiť budúcnosť najmladšieho syna. Preto ho dal učiť čítať a písať. Chlapec oboje dobre zvládol, dokonca mal pekné písmo. Otec sa nádejal, že z neho môže byť pisár alebo azda aj notár, prípadne dajaký duchovný. Preto ho dal pre každý prípad zapísať do klerického stavu, čo bolo spojené s obradom tonzúry, charakteristického vystrihnutia alebo pristrihnutia vlasov. Ale Iñigo nechcel byť ani úradníkom ani klerikom. Jeho predkovia a bratia boli rytieri a vojaci. Tým chcel byť aj on.
Iñigove chlapčenské sny sa začali plniť, keď sa ako 16-ročný dostal na dvor kráľovského pokladníka Juana Velázqueza. Tam sa mu otvárala rytiersko-dvoranská kariéra v kráľovských službách. Mal možnosť oboznámiť sa s diplomatickými úlohami, ale aj s čnosťami a nečnosťami rytierskeho života. Rád narábal so zbraňami a ľahko sa dal vyprovokovať do nebezpečných šarvátok. Z jeho rytierskych čností možno spomenúť vernosť v službe, statočnosť až po pohŕdanie nebezpečenstvom a ochranu slabších, medzi ktorých rytieri zaraďovali predovšetkým ženy. Iñigo dokonca sníval o dáme z kráľovského rodu, pre ktorú bol ochotný vykonať aj tie najťažšie veci.
Romantická idyla mladého Loyolu sa skončila smrťou španielskeho kráľa Ferdinanda r. 1516. Ferdinandov nástupca Karol I. Habsburský (neskorší cisár Karol V.) zasiahol nešťastne do života kráľovského pokladníka Velázqueza, takže tento čoskoro zomrel v dlžobe a nemilosti. Iñigo takto stratil pána a ochrancu. Ujala sa ho Velázquezova ovdovená manželka, ktorá mu na rozlúčku dala niečo peňazí, dva kone a odporúčanie nájerskému vojvodovi Manriquovi de Lara, ktorý bol navarrským miestokráľom.
Vojvoda Antonio Manrique de Lara prijal Iñiga ako rytiera a spoločníka, ktorý podľa potreby vykonával diplomatické služby a zúčastňoval sa na vojenských podujatiach. Rozhodujúca pre Iñigov ďalší život bola francúzsko-španielska vojna o Navarru v máji 1521. Vtedy (pravdepodobne v piatok 24. mája) bol 30-ročný Loyola pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste Pamplone ťažko ranený. Kanónová guľa mu roztrieštila pravú nohu a poranila ľavú.
Ani pohotové ošetrenie francúzskych lekárov, ani zdĺhavá liečba v rodnom kaštieli nevedeli dať nohu celkom do poriadku. Hoci si dal Iñigo lámať a rezať zle zrastené kosti, aby mu znetvorená noha neprekážala v ďalšej rytierskej kariére, pravá noha ostala kratšia, takže Iñigo po celý ďalší život kríval.
Zmena života
Pri dlhom doliečovaní v Loyole ranený „caballero” (rytier) chcel čítať rytierske romány, s akými sa kedysi stretol na dvore kráľovského pokladníka Velázqueza. Ale v loyolskom kaštieli nič také nebolo. Dobrá švagriná Magdaléna de Araoz mu mohla ponúknuť iba Život Krista a známu zbierku životopisov svätých Legenda aurea. Z dlhej chvíle sa Iñigo dal do ich čítania. A tu postupne začal poznávať iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako jeho doterajšie. Obdivoval, čo urobili sv. František, sv. Dominik a iní svätí v službe najvyššieho Pána. Napokon sa rozhodol, že ich bude nasledovať. Ale ako?
Sprvoti mal v úmysle vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, kde by konal také ťažké skutky pokánia, aké robili dávni svätí. Ale napokon sa rozhodol, že pôjde ako chudobný pútnik do Jeruzalema. Tam potom ostane, aby mohol navštevovať miesta posvätené životom a utrpením Pána Ježiša a aby pritom pomáhal dušiam. Ale predtým bolo treba dokončiť vyúčtovanie z minulého života.
V Loyole na ňom zbadali veľkú zmenu, ale on nikomu neprezradil svoje plány. Niekedy koncom februára 1522, v pekných rytierskych šatách s dýkou a mečom na opasku, vysadol v Loyole na mulicu a pobral sa smerom na juh. Na naliehanie brata Martina prijal dvoch sprievodcov z loyolského služobníctva, ktorí mali odprevadiť Iñiga na vojvodov dvor do Navarrety. Pripojil sa aj brat Pero López, ktorý bol kňazom, ale nerobil veľkú česť kňazskému stavu.
Po odchode z Loyoly Iñigo nechcel odkladať uskutočňovanie svojich predstáv o duchovnom rytierstve. Preto napriek zimnému počasiu odbočil z hlavnej cesty do baskických vrchov, kde v mariánskej svätyni Aránzazu prebdel celú noc pred milostivou sochou Panny Márie. Podľa neskorších náznakov sa dá vážne predpokladať, že tu zložil sľub večnej čistoty. Po nočnom bdení skupinka zimných pútnikov pokračovala v ceste. Po zastávke v meste Oñate, kde Loyolovci navštívili svoju vydatú sestru, sa brat Pero vrátil. Iñigo pokračoval s dvoma sluhami na vojvodov dvor v Navarrete. Tam prepustil sluhov, aby sa vrátili do Loyoly. Odteraz bol slobodný pre uskutočňovanie svojich náročných ideálov.
Pri stretnutí s vojvodom krívajúci rytier oznámil svoj úmysel skončiť so službou v miestokráľovej družine a žiadal si vyplatiť poslednú mzdu. Keď Antonio Manrique de Lara neúspešne ponúkal Iñigovi výhodné miesto, napokon sa s ním rozlúčil. Tým sa Loyolovi uvoľnili posledné záväzky vo svete. Z peňazí, ktoré dostal, časť použil na vyplatenie minulých podlžností, časť venoval na opravu a ozdobu jedného obrazu Panny Márie a časť si ponechal na nevyhnutné výdavky počas ďalšieho putovania. Jeho najbližším cieľom bolo známe mariánske pútnické miesto Montserrat neďaleko Barcelony. Tam chcel aj navonok dokončiť zmenu, ktorá sa v ňom odohrala po zranení v Pamplone.
Do pútnického strediska, ktoré spravovali benediktíni, prišiel okolo 20. marca. Po trojdňovej príprave si vykonal všeobecnú spoveď z celého dovtedajšieho života. Mulicu daroval kláštoru, zbrane dal zavesiť medzi votívne dary k milostivej soche Panny Márie a parádne rytierske šaty dal jednému žobrákovi. Potom si obliekol vrecovité pútnické rúcho, ktoré si zaobstaral cestou pred príchodom na Montserrat. Takto strávil celú noc pred sviatkom Zvestovania – chvíľami kľačiac, chvíľami stojac – pred montserratskou Madonou.
Ráno sa ako celkom nový človek vydal na ďalšiu cestu. No nie priamo do Barcelony, ale do blízkej Manresy, kde si v odlúčenosti chcel usporiadať dojmy posledných dní. Avšak z krátkej plánovanej zastávky sa stalo jedenásť mesiacov dramatickej duchovnej skúsenosti. Iñigo tu prežíval svoje veľké duchovné cvičenia. Pokojné útechy sa striedali s prudkými duchovnými bojmi a obdobia suchoty s prekvapujúcimi osvieteniami. To všetko pôsobilo na jeho životnú premenu. Možno povedať, že koncom marca 1522 prišiel do Manresy ako horlivý novoobrátenec a koncom februára 1523 sa vydával na ďalšiu cestu ako vnútorne pretvorený duchovný muž.
Iñigove manrézske poznatky, ktoré získal v rozjímaniach, a iné duchovné skúsenosti sa stali základom jeho známych Duchovných cvičení, a tak poslúžili jeho nasledovníkom i nespočetným veriacim mnohých generácií k duchovnej obnove života.
Z Manresy šiel Iñigo do Barcelony, odkiaľ cestoval loďou do Talianska. Tam dostal v Ríme pápežské povolenie na púť do Svätej zeme. Z Ríma šiel peši do Benátok a odtiaľ loďou cez ostrov Cyprus do Palestíny, kam prišiel 25. augusta 1523. Napriek obmedzeniam a šikanovaniu tureckých vojakov, ktorí vtedy okupovali sväté miesta, loyolský pútnik sa cítil v domovine svojho Pána veľmi šťastný a chcel tam zostať. Ale františkáni, ktorí boli ustanovením Svätej stolice a so súhlasom tureckých vrchností strážcami svätých miest, mu to nedovolili. A tak sa cez Taliansko vrátil do Barcelony niekedy v predjarí roku 1524.
Ako zaujímavosť možno spomenúť, že Iñigo prekonal celú cestu do Svätej zeme a späť bez peňazí. Tie, čo mu dali rozliční obdivovatelia a dobrodinci, rozdal. To málo jedla, čo potreboval, si vyžobral. Najhoršie bolo s miestom na lodi. Niektoré lode ho odmietli, ale vždy sa našla aj taká, ktorá ho bezplatne prepravila ta, kam chcel ísť.
Hľadanie životnej cesty
Po návrate z púte Iñigo hľadal odpoveď na nástojčivú otázku: Čo ďalej? Okrem služby Bohu chcel slúžiť aj dušiam pre ich dobro a na väčšiu Božiu oslavu. Po nezaujatom posudzovaní rozličných možností prišiel k presvedčeniu, že spomenutý cieľ ľahšie dosiahne, keď bude aspoň trochu študovať. Nebolo to ľahké rozhodnutie pre muža, ktorý mal od mladosti odpor k štúdiu a teraz už dobre prekročil tridsiaty rok života. No svojou charakteristickou silou vôle prekonal vnútorné námietky i vonkajšie ohľady a spolu s barcelonskými chlapcami si sadol do školských lavíc.
V Barcelone Iñigo študoval dva roky latinčinu. Potom na radu svojho učiteľa šiel pokračovať v štúdiu na univerzitu v Alcale. Tam sa popri štúdiu venoval aj intenzívnej apoštolskej činnosti. Medzičasom si získal štyroch mladších spoločníkov. Žili v chudobe, venovali sa dobročinnosti a poučovali ľudí o viere a o zachovávaní kresťanských zásad. Ich život a účinkovanie spôsobilo rozruch a vyvolalo zásah cirkevných úradov. Tie napokon zakázali Iñigovi a jeho spoločníkom poučovať ľudí o viere a mravoch, kým si nevykonajú poriadne štúdiá. Aby sa vyhol ďalším ťažkostiam, Iñigo prešiel z Alcaly na univerzitu do Salamanky, ale tam sa opakovalo to isté. Napokon znechutený ťažkosťami, ktoré zakúsil v Španielsku, odišiel v januári 1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite.
Na parížskej univerzite sa stretali nielen študenti a profesori rozličných národností, ale aj rôzne myšlienkové prúdy, čo umožnilo Iñigovi urobiť si lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť vplyvom rôznych reformátorov. Videl, že Cirkvi neškodí iba pokles mravov, ale i nedostatok patričnej úcty a poslušnosti. Ako neskôr napísal Iñigov tajomník P. Polanco, v strednej (a to platilo aj o západnej) Európe „poslušnosť voči rímskemu apoštolskému stolcu nielenže už nejestvovala, ale obrátila sa na akúsi zásadnú nenávisť. Je neuveriteľné, ako sa pohŕdalo sviatosťami a inými svätými vecami. Robili tak nielen otvorení odporcovia Cirkvi, ale aj tí, čo sa ešte držali starého poriadku.” (Polanco, J.: Chronicon SJ, III, s. 248–249)
Takýto postoj sa musel hlboko dotknúť Iñigovho rytierskeho ducha, pre ktorého bola disciplína a vernosť vecou nielen vonkajšieho poriadku, ale aj srdca. Dovtedy pokladal za najvýznamnejšiu čnosť chudobu. Okrem evanjelia sa mohol pritom opierať o príklad svätých, najmä sv. Františka Assiského, a o historickú skúsenosť, podľa ktorej bohatstvo viedlo k úpadku v ľudskej spoločnosti a osobitne v Cirkvi. To boli dostatočné dôvody na to, aby trvale vyžadoval od svojich nasledovníkov dôsledné dodržiavanie chudoby. Ale parížske poznanie duchovného odboja, ktorý sa šíril v Európe proti Cirkvi a zvlášť proti Kristovmu zástupcovi na zemi, priviedlo Ignáca (ako sa odvtedy začal nazývať) k osobitnému zdôrazňovaniu inej čnosti, a to poslušnosti a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi. Prezrádzajú to okrem iného „Pravidlá o cítení s Cirkvou”, ktoré pridal v Paríži ku knihe Duchovných cvičení.
Ignác bol v Paríži celkove sedem rokov: od februára 1528 do apríla 1535. V r. 1533 dosiahol akademický titul „Magister artium”, čo zodpovedá anglo–americkému „Master of Arts” a stredoeurópskemu doktorátu filozofie.
Utvorenie spoločenstva
Ignácovi mladí druhovia, ktorých nechal v Španielsku, mali prísť po istom čase za ním do Paríža. Ale bez jeho vedenia neostali verní pôvodným ideálom, hoci dvaja z nich si zvolili duchovné povolanie. Tým pevnejší sa ukázali šiesti spoločníci, podobne ako on študenti parížskej univerzity, ktorých získal svojím osobným príkladom a duchovnými cvičeniami. Boli to učení a Cirkvi oddaní mladí muži, ktorí neskôr vykonali veľa v službe Cirkvi a v službe duší. Boli to: Peter Favre, František Xavérsky, Šimon Rodrigues, Diego Laínez, Alfonz Salmerón a Mikuláš Bobadilla.
Ich prvým spoločným formálnym úkonom bol sľub, ktorý urobili 15. augusta 1534 v kaplnke na vrchu Montmartre za parížskymi hradbami. Sľubom sa zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme, kde budú v chudobe pracovať na Božiu oslavu a pre dobro duší. Keby sa však plánovaná cesta nemohla uskutočniť, po roku čakania sa ponúknu pápežovi ako Kristovmu zástupcovi na zemi, aby ich použil, ako bude chcieť.
Po zložení sľubu všetci pokračovali v štúdiách v Paríži. Prvý odišiel z Paríža práve Ignác, a to už na jar 1535. Kvôli často opakovaným žlčníkovým záchvatom mu lekári radili prerušiť štúdium a na istý čas odísť na vzduch rodného kraja. Jeho spoločníci s tým súhlasili a zároveň mu dali listy, ktoré mal odovzdať ich príbuzným. V listoch oznamovali rodine svoje celoživotné rozhodnutie.
Ignác bol vo svojej domovine asi tri mesiace. No nebýval v rodnom kaštieli, ale v útulku pre chudobných neďaleko mesta Azpeitie. Nebola to však rekreácia, ako si ju predstavovali lekári. Ignác tam robil pokánie za hriešnu minulosť, kázal, vyučoval katechizmus a odstraňoval neporiadky, či už to bolo vášnivé kartárenie, prípady konkubinátu alebo pohoršlivé spory medzi farským duchovenstvom a inými zložkami cirkevnej obce.
Koncom júla sa pobral navštevovať rodiny svojich spoločníkov. Keďže šiel peši, trvalo mu to asi tri mesiace. Konečne v neskorej jeseni opustil Španielsko, aby sa tam už nikdy nevrátil. Do Benátok prišiel koncom roku 1535. Tu, nakoľko sa dalo, pokračoval v štúdiu teológie a dával duchovné cvičenia významným osobnostiam.
Ignácovi druhovia prišli do Benátok 8. januára 1537. Namiesto šiestich však boli deviati, lebo po Ignácovom odchode z Paríža sa k nim pridali ďalší traja študenti parížskej univerzity. Dvaja boli už kňazi. Ignác zase získal troch v Benátkach. Teraz mohli všetci pokračovať v spoločnom programe. Chceli splniť predovšetkým dve úlohy: nekňazi mali prijať kňazskú vysviacku a v lete mali všetci odcestovať pútnickou loďou do Svätej zeme.
Na obidve úlohy sa pripravovali modlitbou a dobročinnosťou. Bývali v dvoch nemocniciach, kde konali tie najnižšie práce okolo chorých od čistenia živých až po pochovávanie mŕtvych. Kňazi udeľovali sviatosti. V marci všetci okrem Ignáca odišli do Ríma, aby si vyžiadali pápežské dovolenie na púť do Svätej zeme. Pápež im rád vyhovel. Okrem toho im dal písomné povolenie, podľa ktorého všetci nekňazi tejto skupiny mohli prijať kňazskú vysviacku od hociktorého biskupa aj mimo jeho jurisdikčnej oblasti.
S týmito významnými privilégiami sa vrátili k Ignácovi. Po horlivej príprave prijali 24. júna kňazskú vysviacku z rúk dalmatínskeho biskupa Vincenta Negusantiho. Iba najmladší Salmerón musel čakať do októbra, lebo v júni nemal ešte 22 rokov. Okrem toho všetci zložili sľub chudoby a čistoty do rúk pápežského legáta Girolama Veralla. Na slúženie prvej svätej omše sa pripravovali 40-dňovou utiahnutosťou a modlitbou. Po tomto duchovnom sústredení vystúpili na verejnosť a začali kázať na námestiach miest.
Neskôr sa rozišli po severotalianskych univerzitných mestách. Všade dosiahli dobré výsledky.
Teda prvý cieľ dosiahli. Druhý – púť do Svätej zeme – sa však neuskutočnil pre vojnové napätie medzi Benátkami a Tureckom. Ostávala druhá alternatíva: ponúknuť sa do služieb pápežovi ako Kristovmu zástupcovi. S týmto zámerom sa koncom októbra 1537 Ignác sprevádzaný Petrom Favrom a Diegom Laínezom vybral do Ríma. V očakávaní osudových rozhodnutí Ignác prežíval veľké duchovné pohnutia, ktoré vyvrcholili zjavením v kaplnke La Storta neďaleko Ríma. Bolo to prijatie jeho modlitieb, v ktorých prosil nebeského Otca i Pannu Máriu, aby ho pridružili k Ježišovi Kristovi. Bolo to zároveň zavŕšenie Ignácových rytierskych túžob, keď sa po opustení svetskej služby chcel stať rytierskym služobníkom večného Pána. On i jeho spoločníci sa mali stať Ježišovými spoločníkmi a mali niesť jeho meno.
V Ríme sa Ignác venoval duchovnej službe, pričom dával duchovné cvičenia viacerým významným osobnostiam. Favre a Laínez vyučovali teológiu na rímskej univerzite La Sapienza. Po Veľkej noci 1538 prišli do Ríma aj ostatní spoločníci. Tak mohli konečne uskutočniť svoje predsavzatie – ponúknuť svoje služby pápežovi. Bol ním vtedy Pavol III. Ten ich ponuku s radosťou prijal. Ako prvý akt ich vymenoval za učiteľov kresťanskej náuky na všetkých základných školách v Ríme.
Na rozdiel od svojich druhov Ignác odkladal svoju prvú sv. omšu poldruha roka. Pravdepodobne ju podľa svojho pôvodného programu chcel slúžiť vo Svätej zemi. Keď sa mu však tento životný sen nesplnil, slávil svoje primície na Vianoce 1538 v kaplnke jasličiek v rímskom chráme Santa Maria Maggiore.
Zima na prechode rokov 1538–1539 bola v Ríme neobyčajne krutá. Bezdomovci zomierali od hladu a mrazu na uliciach. Ignác a jeho druhovia sa naplno dali do služieb týchto nešťastníkov. Vyslúžili si tak obdiv a uznanie Rimanov, ktorí ich odvtedy prijali za svojich.
Už počas tejto zimy prichádzali do Ríma žiadosti o služby parížskych magistrov, ktorých účinkovanie v severnom Taliansku a v Ríme vyvolalo širokú ozvenu. Pápež im začal dávať príkazy, podľa ktorých sa mali podujať na náročné úlohy v Taliansku, Írsku, Nemecku, ba až v Indii.
Ignác a jeho druhovia stáli pred vážnou otázkou, či ich bude voľačo spájať, keď sa takto rozídu, alebo či ich spoločenstvo zanikne. Po vážnych poradách a modlitbách sa rozhodli, že okrem dovtedajších sľubov chudoby a čistoty zložia aj sľub poslušnosti jednému z nich. Tak vzniklo nové rehoľné spoločenstvo, ktoré je známe pod španielskym menom Compañía de Jesús (Ježišova družina), po latinsky Societas Jesu a po slovensky Spoločnosť Ježišova.
Novú rehoľnú spoločnosť, ktorú poznáme aj pod názvom jezuiti, schválil pápež Pavol III. ústne 3. septembra 1539. Napokon po prekonaní rozličných námietok a ťažkostí zo strany kuriálnych kardinálov ju cirkevnoprávne potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27. septembra 1540.
Konečná životná úloha Ignáca Loyolského
Po úradnom schválení rehole bolo treba vykonať voľbu predstaveného a zložiť do jeho rúk rehoľné sľuby. Voľba sa uskutočnila 5. apríla 1541. Ako sa dalo čakať, za predstaveného bol zvolený zakladateľ tohto spoločenstva – Ignác Loyolský. Do jeho rúk zložili sľuby piati zakladajúci členovia rehole, ktorí boli vtedy v Ríme, a to pred obrazom Panny Márie v bazilike sv. Pavla za hradbami dňa 22. apríla. Nová rehoľa zaradila tento deň do svojho liturgického kalendára ako sviatok Panny Márie, Matky a Kráľovnej Spoločnosti Ježišovej.
Spomenuté sľuby sa líšili od sľubov iných reholí tým, že profesi novej rehole okrem troch zvyčajných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti urobili aj štvrtý sľub bezpodmienečnej poslušnosti pápežovi, keď im zverí nejaké poslanie.
Na voľbe predstaveného a pri skladaní sľubov chýbali štyria z prvých jezuitov, ktorých medzitým pápež už poveril rozličnými úlohami. Tak Mikuláš Bobadilla bol v Neapole, Peter Favre v Nemecku, Šimon Rodrigues v Portugalsku a František Xavérsky na ceste do Indie. Všetci však už pred odchodom nechali v Ríme svoje hlasovacie lístky v zapečatených obálkach. Tie otvorili pri hlasovaní ostatných. Sľuby skladali každý na mieste svojho pôsobiska do rúk nejakého cirkevného predstaviteľa. Iba Bobadilla ich skladal do Ignácových rúk po návrate z Neapola v septembri 1541.
Na významnej udalosti skladania prvých sľubov v bazilike sv. Pavla sa zúčastnila aj skupina mladších spoločníkov, ktorých počet rýchlo rástol. A to nielen v Ríme, ale aj na iných miestach, kde účinkovali prví jezuiti, najmä v Portugalsku, kde prácu Šimona Rodriguesa štedro podporoval kráľ Ján III. V Portugalsku vznikli už v r. 1542 prvé dve kolégiá a v r. 1546 samostatná provincia.
No napriek tomuto rastu Ignác ako generálny predstavený nemohol ani zďaleka uspokojiť všetky žiadosti, s ktorými sa naňho obracal pápež, biskupi a panovníci. Nadľudské úlohy niektorých čoskoro vyčerpali. Tak vzácny Peter Favre zomrel vo veku 40-tich rokov a jeho krajan Claude Jay päťdesiatročný.
Ignác si uvedomoval, že na dlhodobé uspokojenie naliehavých potrieb Cirkvi nestačí iba skupina horlivých apoštolov, ale že treba vybudovať solídne ustanovizne, ktoré budú trvale pripravovať na cirkevnú službu rozumove i duchovne vyspelých pracovníkov. Preto v r. 1551 založil v Ríme ústredné kolégium, „Collegium Romanum”, z ktorého sa zakrátko vyvinula dodnes jestvujúca Gregorova univerzita, pomenovaná podľa jej spoluzakladateľa a mecenáša pápeža Gregora XIII. V r. 1552 založil Ignác „Collegium Germanicum” (neskoršie Germanicum-Hungaricum), na ktorom sa vychovávali kňazi pre krajiny strednej Európy. Tieto kolégiá sa stali predvojom rozsiahleho jezuitského školstva, ktoré malo význam nielen pre Cirkev, ale pre rozvoj celej západnej kultúry.
Nová rehoľa zohrala dôležitú úlohu pri vnútornej obnove Cirkvi, ale osobitne vynikla v boji proti šíriacim sa bludom. Preto mala hneď od počiatku veľa otvorených i skrytých nepriateľov. Ignác Loyolský potreboval veľa trpezlivosti, diplomatického taktu a neraz i rozhodnej energie, aby obránil a upevnil rozvíjajúce sa dielo. No najviac sa spoliehal na nadprirodzenú Božiu pomoc, ktorá viedla k založeniu rehole a účinne ju sprevádzala v jej prácach. Napokon celá existencia nového rehoľného spoločenstva mala nadprirodzené zameranie, ako to vyjadrovalo Ignácovo heslo „Všetko na väčšiu Božiu slávu”.
V poslednom období svojho života Ignác zakúsil veľa telesného utrpenia. Zosilneli jeho žalúdočné a žlčníkové bolesti, proti ktorým boli lekári bezmocní. Napriek tomu veľmi intenzívne pracoval v apoštoláte, takže si zaslúžil titul apoštol Ríma. Okrem toho musel venovať veľa času a síl vedeniu vzrastajúcej rehole. Vypracoval stanovy, zakladal rehoľné provincie a kolégiá, usmerňoval výchovu novej rádovej generácie a dôležité apoštolské diela. Veľká časť jeho takmer 7000 listov vznikla v tomto období. Kvôli spravodlivosti však treba dodať, že jeho mimoriadne cenným pomocníkom bol od r. 1547 jeho tajomník Juan Polanco.
Popri intenzívnej a náročnej vonkajšej činnosti Ignác žil hlbokým duchovným životom. Rannému rozjímaniu a svätej omši venoval niekoľko hodín, pričom dostával veľa milostí, ako prezrádza jeho čiastočne zachovaný duchovný denník. Ignác Loyolský zomrel takmer nebadane 31. júla 1556 ráno. Vtedy mal ním založený rád už tisíc členov, ktorí pracovali v trinástich rehoľných provinciách.
Pápež Pavol V. vyhlásil r. 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a pápež Gregor XV. r. 1622 za svätého. Jeho telesné pozostatky sú uložené v bočnej kaplnke hlavného jezuitského kostola Al Gesù v Ríme.
Poznámka: Prevzaté z knihy Svätí a blahoslavení jezuitskej rehole, ktorú zostavil Rajmund Ondruš SJ a ktorú vydala Dobrá kniha v Trnave v roku 2002.
Zdroj: jezuiti.sk