„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V dnešnej evanjeliovej stati (porov. Lk 11,1-13) sv. Lukáš rozpráva o okolnostiach, za ktorých Ježiš vyučuje modlitbu „Otče náš“. Jeho učeníci sa už síce vedia modliť, recitujúc formulácie židovskej tradície, no túžia po tom, aby mohli aj oni zažiť tú istú „kvalitu“ Ježišovej modlitby. Vidia totiž, že modlitba tvorí podstatnú dimenziu života ich Učiteľa, keďže každému jeho dôležitému konaniu predchádzali dlhé zotrvávania v modlitbe. Naviac sú aj fascinovaní, lebo vidia, že Ježiš sa nemodlí ako iní učitelia tej doby, ale že jeho modlitba je intímnym spojením s Otcom; sú fascinovaní až natoľko, že túžia mať účasť na týchto momentoch spojenia s Bohom, aby mohli naplno zakúsiť ich lahodnosť.
A takto jedného dňa vyčkajú, kým sa Ježiš na odľahlom mieste domodlí, a potom ho žiadajú: „Pane, nauč nás modliť sa“ (v. 1). Na túto priamu žiadosť učeníkov Ježiš neodpovedá nejakou abstraktnou definíciou modlitby, ani ich neučí nejakej účinnej technike modlitby, aby niečo „získali“. Naopak, pozýva svojich učeníkov k tomu, aby modlitbu zakúsili, uvádzajúc ich priamo do komunikácie s Otcom, vzbudzujúc v nich túžbu po osobnom vzťahu s Bohom, s Otcom.
V tomto spočíva novosť kresťanskej modlitby! Je dialógom medzi osobami, ktoré sa milujú, dialógom založeným na dôvere, živeným počúvaním a otvoreným pre solidárne zaangažovanie. Je to dialóg Syna s Otcom, dialóg medzi deťmi a Otcom. Toto je kresťanská modlitba.
A takto im zveruje modlitbu „Otče náš“, azda ten najvzácnejší dar, aký nám božský Učiteľ zanechal vo svojej pozemskej misii. Po tom, ako nám zjavil svoje tajomstvo Syna a brata, nám Ježiš touto modlitbou dáva preniknúť do Božieho otcovstva. Toto chcem zdôrazniť: keď nás Ježiš učí „Otče náš“, vovádza nás do otcovstva Boha a ukazuje nám spôsob, ako vstúpiť do modlitbového a priameho dialógu s ním – skrze cestu synovskej dôvernosti. Je to dialóg medzi otcom a jeho synom, rozhovor syna s otcom.
To, o čo prosíme v modlitbe „Otče náš“, je už pre nás kompletne uskutočnené v jednorodenom Synovi: posvätenie sa jeho mena, príchod Kráľovstva, dar chleba, odpustenia a oslobodenia od zlého. Zatiaľ čo prosíme, otvárame ruku, aby sme dostali; aby sme dostali dary, ktoré nám Otec ukázal v Synovi. Modlitba, ktorú nás naučil Pán je zhrnutím každej modlitby; a my sa ňou obraciame na Otca vždy v spoločenstve s bratmi. Niekedy sa stáva, že sme v modlitbe roztržití, ale koľkokrát cítime túžbu zastaviť sa pri prvom slovíčku: „Otče“, a pocítiť to otcovstvo v srdci.
Potom Ježiš rozpráva podobenstvo o neodbytnom priateľovi a povie: „v modlitbe treba naliehať“. Tu mi prichádza na myseľ konanie malých detí, pred tretím rokom či tri a pol: začínajú sa vypytovať na veci, ktorým nerozumejú. U nás sa tomu hovorí „vek pýtania sa prečo“ - myslím, že i tu je tomu tak. Deti začínajú sledovať otca a vravieť: „Oci, prečo?“, „Oci, prečo?“ Žiadajú vysvetlenia. Ale pozor: keď otec začne vysvetľovať „prečo“, oni prichádzajú s inou otázkou bez toho, aby si vypočuli celé vysvetlenie.
Čo sa tu deje? Deje sa to, že deti sa cítia byť neisté vo veciach, ktoré spolovice začínajú chápať. Chcú iba k sebe pritiahnuť otcov pohľad, a tak sa spytujú: „Prečo, prečo, prečo?“ My, ak sa pri modlitbe „Otče náš“ pristavíme pri prvom slove, budeme robiť to isté ako keď sme boli deti, priťahovať k nám otcov pohľad. Povieme: „Otče, Otče!“, a povieme tiež „Prečo?“ - a on sa na nás pozrie.
Prosme Máriu, ženu modlitby, aby nám pomáhala modliť sa „Otče náš“ zjednotení s Ježišom, aby sme žili Evanjelium, vedení Duchom Svätým.“
Výzva medzinárodnému spoločenstvu
Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení požehnania Svätý Otec pripomenul ďalšiu tragédiu utečencov smerujúcich od líbyjských brehov do Európy a vydaných napospas prevádzačom:
„Drahí bratia a sestry, s bolesťou som sa dozvedel o tragickom stroskotaní, ktoré sa udialo v predchádzajúcich dňoch vo vodách Stredozemného mora, pri ktorom prišli o život desiatky migrantov, medzi nimi aj ženy a deti. Obnovujem naliehavú výzvu, aby medzinárodné spoločenstvo konalo s bezodkladnosťou a rozhodnosťou, na zamedzenie opakovaniu sa podobných tragédií a na zaručenie bezpečnosti a dôstojnosti všetkých. Pozývam vás pomodliť sa spolu so mnou za obete a za ich rodiny. A tiež sa zo srdca pýtať: Otče, prečo?“
Z dvoch potopených plavidiel, ktoré vyplávali z líbyjského prístavu Khoms, zachránila pred troma dňami líbyjská pobrežná hliadka po signalizácii od rybárov 137 osôb, čo je len asi polovica nalodených osôb.
Preložila: Slovenská redakcia VR