Novými blahoslavenými sú kardinál Iuliu Hossu a biskupi Vasile Aftenie, Ioan Balan, Valeriu Traian Frentiu, Ioan Suciu, Tit Liviu Chinezu a Alexandru Rusu. Sedem biskupov Rumunskej gréckokatolíckej cirkvi položilo život v rozpätí rokov 1950 až 1970. Boli zabití z nenávisti k viere ateistickým totalitným režimom, ktorý doslova vyhladil katolícku cirkevnú hierarchiu. Podobný osud v Rumunsku postihol aj biskupov latinského obradu. Dvoch z nich, Vladimira Ghiku a Antona Ďurčoviča (Durcovici) blahorečila Cirkev v rokoch 2013 a 2014.
V homílii pápež František vychádzal z udalosti Ježišovho uzdravenia slepého v Jánovom evanjeliu (9,1-38). Poukázal na skutočnosť, že samotný slepec bol obkolesený slepotou okolitej spoločnosti, poznačenej postojmi uzavretosti a ideológií. V tejto súvislosti predstavil nových blahoslavených ako tých, ktorí boli ochotní príkladom vnútornej slobody a milosrdnej lásky k nepriateľom uchrániť duchovné korene aj za cenu vlastného života. Okrem iného uviedol:
„Aj dnes sa znovu objavujú nové ideológie, ktoré sa nenápadným spôsobom snažia presadiť a vykoreniť náš ľud z jeho bohatých kultúrnych a náboženských tradícií. Ideologické kolonizácie, ktoré opovrhujú hodnotou ľudskej osoby, života, manželstva a rodiny a škodia, s ponukami znamenajúcimi odcudzenie, rovnako ateistickými ako tie v minulosti, škodia predovšetkým našim mladým a deťom, keď ich zanechávajú bez koreňov, z ktorých by mohli rásť.
A potom sa všetko stáva nepodstatným, len ak to neslúži vlastným okamžitým záujmom, a ľudia sú vedení k tomu, aby využívali druhých a slúžili si nimi ako obyčajnými predmetmi. Sú to hlasy, ktoré sa rozsievaním strachu a rozdelenia usilujú vymazať a pochovať najvzácnejšie dedičstvo, ktoré sa v týchto končinách zrodilo. Myslím v rámci tohto dedičstva napríklad na Edikt z Tordy, z roku 1568, ktorý sankcionoval každý druh radikalizmu a podporoval - ako jeden z prvých v Európe - postoj náboženskej tolerancie.
Chcem vás povzbudiť, aby ste prinášali svetlo Evanjelia našim súčasníkom a pokračovali v zápase, tak ako títo blahoslavení, proti týmto novým ideológiám, ktoré povstávajú. Nám teraz prislúcha bojovať, tak ako im vtedy prislúchalo bojovať v tých časoch.“
V stotisícovom zhromaždení boli aj rumunský prezident, premiérka a starosta mesta Blaž. Podľa oficiálnych údajov rumunských úradov, okolo 80 tisíc ľudí bolo priamo na ploche pred liturgickým priestorom, ďalšie dve desiatky tisíc sledovalo obrad blahorečenia cez veľkoplošné obrazovky na námestiach.
- -
V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri beatifikačnej svätej liturgii v gréckokatolíckom obrade, ktorej predsedal v nedeľu 2. júna 2019 v Areáli slobody v rumunskom meste Blaž.
«Rabbi, kto zhrešil, on alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý?» (Jn 9,2). Táto otázka učeníkov adresovaná Ježišovi spúšťa rad pohybov a činností, ktoré budú sprevádzať celé evanjeliové rozprávania, odhalia a zdôraznia to, čo skutočne oslepuje ľudské srdce.
Ježiš, tak ako jeho apoštoli, vidí slepého od narodenia, je schopný ho spoznať, a dať do centra. Potom, čo vyhlásil, že jeho slepota nie je dôsledkom hriechu, zmieša prach zo zeme so slinami a potrie mu oči; následne mu prikáže, aby sa umyl v rybníku Siloe.
Keď sa umyje, slepec začne vidieť. Je zaujímavé si všimnúť, ako je zázrak vyrozprávaný len v dvoch veršoch, a všetci ostatní sústredia pozornosť nie na uzdraveného slepca, ale na diskusie, ktoré vyvolá.
Zdá sa, že jeho život a predovšetkým jeho uzdravenie sa stáva čímsi banálnym, anekdotickým, alebo vecou diskusie, ako aj dôvodom podráždenia a mrzutosti. Uzdravený slepec najprv dostáva otázky od ohromeného davu, a potom od farizejov, a títo sa vypytujú aj jeho rodičov. Spochybňujú identitu uzdraveného, potom popierajú Boží zásah s vytáčkou, že Boh nekoná v sobotu. Napokon dokonca pochybujú o tom, že ten muž sa narodil slepý.
Celá táto scéna a diskusie odhaľujú, ako je zložité chápať skutky a priority Ježiša, ktorý je schopný postaviť do centra toho, kto bol na periférii, predovšetkým, keď sa ľudia domnievajú, že prvoradá je sobota, a nie láska Otca, ktorý chce zachrániť všetkých ľudí (por. Tim 2,4). Slepec musel žiť nielen so svojou slepotou, ale aj so slepotou tých, ktorí boli okolo neho.
Takéto sú prejavy odporu a nepriateľstva, ktoré vznikajú v ľudskom srdci, keď sa do centra namiesto osôb postavia súkromné záujmy, etikety, teórie, abstrakcie a ideológie. Kam len prídu, zanechávajú za sebou len zaslepenie všetkého a všetkých. Naopak, Pánova logika je odlišná: neukrýva sa v nečinnosti alebo v ideologickej abstrakcii, ale hľadá osobu s jej tvárou, jej zraneniami, jej príbehom. Ide jej v ústrety a nenechá sa podviesť rečami neschopnými dať prioritu a ústredné miesto tomu, čo je skutočne dôležité.
Táto zem dobre pozná utrpenie ľudu, keď ťarcha ideológie alebo istého režimu má presilu nad životom a predsúva sa ako norma pred samotný život a vieru ľudí; keď sa schopnosť rozhodovať, sloboda a priestor pre kreativitu okliešťuje, či dokonca celkom zruší (porov. Encyklika Laudato si´, 108). Bratia a sestry, vy ste si vytrpeli reči a praktiky založené na diskreditácii, ktoré siahali až po vypudenie a zlikvidovanie tých, ktorí sa nemohli brániť, a umlčanie nesúhlasných hlasov.
Pomyslime predovšetkým na sedem gréckokatolíckych biskupov, ktorých som mal tú radosť vyhlásiť za blahoslavených. Pod krutým útlakom režimu prejavili vieru a lásku, ktoré boli príkladom pre ľud. S veľkou odvahou a vnútornou pevnosťou prijali tvrdé väzenie a zlé zaobchádzanie každého druhu, nezapreli však príslušnosť k svojej milovanej Cirkvi. Títo pastieri, mučeníci viery, nadobudli a zanechali rumunskému ľudu vzácne dedičstvo, ktoré môžeme vložiť do dvoch slov: sloboda a milosrdenstvo.
Uvažujúc nad slobodou, nemôžem si nevšimnúť, že slávime túto Božskú liturgiu v „Areáli slobody“. Toto významné miesto pripomína jednotu vášho ľudu, ktorú sa podarilo dosiahnuť pri rozmanitosti náboženských vyjadrení: to predstavuje duchovné dedičstvo, ktoré obohacuje a charakterizuje rumunskú kultúru a národnú identitu. Noví blahoslavení trpeli a obetovali svoj život, keď sa vzopreli neslobodnému a donucovaciemu ideologickému systému, ktorý popieral základné práva ľudskej osoby. V tom smutnom období bol život katolíckeho spoločenstva vystavený tvrdej skúške zo strany diktátorského a bezbožného režimu: všetci biskupi a mnohí veriaci Gréckokatolíckej cirkvi aj Katolíckej cirkvi latinského obradu boli prenasledovaní a väznení.
Druhým aspektom duchovného dedičstva nových blahoslavených je milosrdenstvo. S húževnatosťou v zachovaní vernosti Kristovi sa v nich spájala ochota k mučeníctvu - bez slova nenávisti voči prenasledovateľom, ku ktorým prejavovali zásadnú miernosť. Veľmi výrečne to vyjadril počas väznenia biskup Iuliu Hossu: «Boh nás poslal do týchto temnôt utrpenia, aby sme darovali odpustenie a modlili sa za obrátenie všetkých».
Tieto slová sú symbolom a syntézou postoja, ktorým títo blahoslavení v období skúšky podporovali svoj ľud v tom, aby pokračoval vo vyznávaní viery bez ústupkov a prekrútení. Tento postoj milosrdenstva voči tyranom je prorockým odkazom, pretože sa dnes ponúka ako pozvanie pre všetkých: premáhať nevraživosť láskou a odpustením, žiť dôsledne a s odvahou kresťanskú vieru.
Drahí bratia a sestry, aj dnes sa znovu objavujú nové ideológie, ktoré sa nenápadným spôsobom snažia presadiť a vykoreniť náš ľud z jeho bohatých kultúrnych a náboženských tradícií. Ideologické kolonizácie, ktoré opovrhujú hodnotou ľudskej osoby, života, manželstva a rodiny (porov. Apošt. exhort. Amoris laetitia, 40) a škodia, s ponukami znamenajúcimi odcudzenie, rovnako ateistickými ako tie v minulosti, škodia predovšetkým našim mladým a deťom, keď ich zanechávajú bez koreňov, z ktorých by mohli rásť (porov. Apošt. exhortácia Christus vivit, 78).
A potom sa všetko stáva nepodstatným, len ak to neslúži vlastným okamžitým záujmom, a ľudia sú vedení k tomu, aby využívali druhých a slúžili si nimi ako obyčajnými predmetmi (porov. Encyklika Laudato si´, 123-124). Sú to hlasy, ktoré sa rozsievaním strachu a rozdelenia usilujú vymazať a pochovať najvzácnejšie dedičstvo, ktoré sa v týchto končinách zrodilo. Myslím v rámci tohto dedičstva napríklad na Edikt z Tordy, z roku 1568, ktorý sankcionoval každý druh radikalizmu a podporoval - ako jeden z prvých v Európe - postoj náboženskej tolerancie.
Chcem vás povzbudiť, aby ste prinášali svetlo Evanjelia našim súčasníkom a pokračovali v zápase, tak ako títo blahoslavení, proti týmto novým ideológiám, ktoré povstávajú. Nám teraz prislúcha bojovať, tak ako im vtedy prislúchalo bojovať v tých časoch. Nech ste svedkami slobody a milosrdenstva, nech vďaka vám preváži bratstvo a dialóg nad rozdeleniami, nech rastie to bratstvo krvi, ktoré má svoj pôvod v časoch utrpenia, keď sa kresťania, vzájomne rozdelení behom dejín, ukázali byť navzájom bližšími a solidárnejšími. Milovaní bratia a sestry, nech vás na vašej ceste sprevádza materská ochrana Panny Márie, svätej Matky Božej a orodovanie nových blahoslavených.
Preložili: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX
- -
Siedmi noví blahoslavení biskupi-mučeníci
Bl. Iuliu Hossu (1885-1970) pochádzal z oblasti Transylvánie, kde sa narodil v roku 1885, kňazstvo prijal v roku 1910 a v Ríme získal doktorát z teológie. V roku 1917 bol menovaný biskupom gréckokatolíckej eparchie Gherla v Transylvánii (Sedmohradsko). Dňa 1. decembra 1918 osobne predniesol Deklaráciu zjednotenia Rumunska, ktorou sa Transylvánia, predtým súčasť Rakúsko-Uhorska, pripojila k zrodu samostatného Rumunska.
V rokoch 1940-1944 bol biskup Hossu duchovnou oporou pre sedmohradských Rumunov v dobe, keď oblasť okupovali Horthyho maďarské vojská. Po nástupe sovietskej moci odolával nátlakom na prestúpenie k pravosláviu.V roku 1948 bol vladyka Hossu uväznený a prešiel viacerými komunistickými väznicami na území Rumunska. Pápež Pavol VI. ho v roku 1969 kreoval na kardinála in pectore, čiže v tajnosti. Biskup Iuliu Hossu sa ocitol pred ťažkou voľbou, keď ho pápežský vyslanec informoval, že rumunská vláda bola ochotná akceptovať jeho menovanie za kardinála za podmienky, že navždy opustí krajinu.
Hrdinský duchovný pastier odmietol opustiť svojich veriacich a rozhodol sa naďalej zdieľal osud svojho ľudu. Zomrel 28. mája 1970 v Bukurešti. Jeho posledné slová boli: „Môj boj sa končí, váš pokračuje.“ Kardinálske menovanie bolo zverejnené až v roku 1973, tri roky po jeho smrti.
V osobnom denníku bl. biskupa a mučeníka Iulia Hossu z doby väzenia v auguste 1961 čítame: „Tvoju lásku, Pane, mi nedokázali odňať, tá mi stačí. Prosím ťa o odpustenie všetkých mojich hriechov a pokorne ti ďakujem celým svojím bytím za to, čo si mi dal, svojmu nehodnému sluhovi“.
Bl. Vasile Aftenie (1899-1950) bol biskupom Faragaša a Alby Júlie. V roku 1948 bol uväznený spolu s ďalšími piatimi gréckokatolíckymi biskupmi. V roku 1949 bol surovo mučený a telesne zmrzačený, zomrel 10. mája 1950.
Bl. Ioan Balan (1880-1959) bol biskupom eparchie Lugoj.
Bl. Valeriu Traian Frentiu (1875-1952) bol eparchom Oraday.
Bl. Ioan Suciu (1907-1953) bol apoštolským administrátorom Archieparchie Alba Júlia - Faragaš. Jeho telesné pozostatky dodnes neboli identifikované.
Bl. Tit Liviu Chinezu (1904-1955) bol uväznený v roku 1947 spolu s ďalšími 25 gréckokatolíckymi kňazmi. Biskupské svätenie prijal tajne vo väzení v roku 1949. Zomrel 15. januára 1955, keď ho nechali zamrznúť v cele a je pochovaný na neznámom mieste na cintoríne pre chudobných.
Bl. Alexandru Rusu (1884-1963) bol biskupom Muramureša a v roku 1946 bol zvolený za metropolitu, čo však štát neuznal. V roku 1948 bol uväznený. Väčšina z umučených rumunských biskupov bola pozbavená slobody bez súdneho procesu. Biskup Rusu bol výnimkou, keďže v roku 1957 bol súdom komunistickým režimu odsúdený na 25 rokov väzenia za údajné navádzanie k vlastizrade. Zomrel v roku 1963 a bol pochovaný bez náboženského obradu na väzenskom cintoríne.
- -
Ako posledný bod programu svojej apoštolskej cesty v Rumunsku sa pápež v nedeľu 2. júna popoludní stretol s rómskou komunitou vo štvrti Barbu Lautaru v meste Blaž. V príhovore im adresoval slová povzbudenia a vyslovil v mene Cirkvi prosbu o odpustenie za diskriminácie a predsudky voči Rómom počas histórie.
Pri vstupe do novopostavého kostolíka vo štvrti obývanej Rómami Svätého Otca privítal miestny biskup. Po privítacích slovách gréckokatolíckeho kňaza rómskeho pôvodu sa pápež František prihovoril prítomným.
Zdôraznil, že Cirkev je miestom stretnutia a je v nej miesto pre všetkých. Členov rómskej komunity pozval k pestovaniu hodnôt a vymenoval viacero konkrétnych oblastí, v ktorých môžu byť pre spoločnosť prínosom: hodnota života a rodiny, solidárnosť, pohostinnosť, pomoc, podpora a obrana najslabších uprostred spoločenstva, doceňovanie a úcta voči starším, náboženský zmysel života, spontánnosť a radosť zo života.
Pápež všetkých pozval k spolupráci na budovaní ľudskejšieho sveta:
„Usilovať sa kráčať spolu, s dôstojnosťou: dôstojnosťou rodiny, dôstojnosťou zarábania si na každodenný chlieb – a práve toto ťa posúva vpred – a dôstojnosťou modlitby. Stále sa pozerajúc dopredu.“
Za živnú pôdu nesprávnych postojov pápež František označil ľahostajnosť, ktorej symbolom je biblická postava Kaina. Poukázal aj na historický i súčasný problém spoločenského začlenenia Rómov a v mene Cirkvi požiadal o odpustenie za nesprávne postoje voči nim. Vyjadril sa týmito slovami:
„Na srdci ale nesiem ťažobu. Je to ťažoba diskriminácií, segregácií a zlého zaobchádzania, ktoré podstúpili vaše komunity. Z dejín vieme, že ani kresťania, ani katolíci nie sú bez podielu na toľkom zle. Chcem za to požiadať o odpustenie. V mene Cirkvi prosím o odpustenie Pána i vás - za to, keď sme vás v priebehu dejín diskriminovali, zle s vami zaobchádzali alebo sa na vás pozerali nesprávne, pohľadom Kaina namiesto pohľadu Ábela, a keď sme neboli schopní uznať vás, vážiť si vás a obraňovať vás vo vašej osobitosti.
Kainovi nezáleží na bratovi. Ľahostajnosť je živnou pôdou pre predsudky a zášť. Koľkokrát súdime unáhlene, slovami, ktoré zraňujú, postojmi, ktoré zasievajú nenávisť a vytvárajú odstup! Keď je niekto ponechaný pozadu, ľudská rodina nekráča ďalej. Nie sme do hĺbky kresťanmi, a ani ľuďmi, ak nedokážeme vidieť ľudskú osobu prv než jej konanie, prv než naše súdy a predsudky.“
Rómska menšina v súčasnosti tvorí okolo 2% obyvateľstva Rumunska a je druhá najväčšia po 7-percentnej maďarskej menšine. Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 2011 sa k rómskej národnosti prihlásili 3% obyvateľstva. V samotnom meste Blaž (Blaj) to bolo až 9%.
Kostol vo štvrti Barbu Lautaru, ktorý pápež navštívil, je zasvätený svätému apoštolovi Andrejovi spolu s dnes už blahoslaveným Ioanom Suciu, jedným zo siedmich biskupov-mučeníkov Gréckokatolíckej cirkvi v Rumunsku. Bol posvätený len pred dvoma týždňami. Základný kameň kostola a pastoračného centra v roku 2017 požehnal kardinál Leonardo Sandri, prefekt Kongregácie pre východné cirkvi.
Rumunská gréckokatolícka cirkev sa rómskej pastorácii a sociálnej službe venuje už roky. Spomínaný biskup a mučeník bl. Ioan Suciu vyrástol v meste Blaž v kontakte s Rómami. Ako biskup podporoval ich komunitu a rozvíjal evanjelizáciu medzi mládežou, napr. organizovaním výletov a futbalových stretnutí. Dnes má Cirkev rozbehnuté na tomto poli rozličné výchovné programy.
- -
Celý príhovor pápeža Františka pri stretnutí s Rómami
Drahí bratia a sestry, pekné popoludnie!
Teším sa, že sa s vami stretávam a ďakujem vám za vaše prijatie. Ty, otec Ioan, sa nemýliš, keď hovoríš o istote, ktorá je až tak zrejmá, že sa na ňu zabúda: v Kristovej Cirkvi je miesto pre všetkých. Ak by to tak nebolo, nebola by to Cirkev Kristova. Cirkev je miestom stretnutia, a potrebujeme si to pripomínať nie ako pekný slogan, ale ako súčasť nášho preukazu totožnosti kresťanov. Pripomenul si nám to, keď si uviedol príklad biskupa a mučeníka Ioana Suciu, ktorý dokázal konkrétnymi činmi napĺňať túžbu Boha Otca stretnúť sa s každým v priateľstve a delení sa. Evanjelium radosti sa odovzdáva radosťou zo stretnutia a z uvedomia si, že máme Otca, ktorý nás miluje. Z toho, ako na nás pozerá on, vieme, ako sa máme na seba pozerať navzájom. V tomto duchu som túžil stisnúť vám ruku, pozrieť sa vám do očí, vpustiť vás do svojho srdca a modlitby, a to všetko s nádejou, že budem môcť i ja vstúpiť do vašej modlitby a do vášho srdca.
Na srdci ale nesiem ťažobu. Je to ťažoba diskriminácií, segregácií a zlého zaobchádzania, ktoré podstúpili vaše komunity. Z dejín vieme, že ani kresťania, ani katolíci nie sú bez podielu na toľkom zle. Chcem za to požiadať o odpustenie. V mene Cirkvi prosím o odpustenie Pána i vás - za to, keď sme vás v priebehu dejín diskriminovali, zle s vami zaobchádzali alebo sa na vás pozerali nesprávne, pohľadom Kaina namiesto pohľadu Ábela, a keď sme neboli schopní uznať vás, vážiť si vás a obraňovať vás vo vašej osobitosti. Kainovi nezáleží na bratovi. Ľahostajnosť je živnou pôdou pre predsudky a zášť. Koľkokrát súdime unáhlene, slovami, ktoré zraňujú, postojmi, ktoré zasievajú nenávisť a vytvárajú odstup! Keď je niekto ponechaný pozadu, ľudská rodina nekráča ďalej. Nie sme do hĺbky kresťanmi, a ani ľuďmi, ak nedokážeme vidieť ľudskú osobu prv než jej konanie, prv než naše súdy a predsudky.
V dejinách ľudstva sú vždy Ábel i Kain. Je tam ruka, čo pomáha, i tá, čo bije. Je tam otvorenosť stretnutia sa i uzavretosť konfliktu. Je tam prijatie i vyradenie. Je tam ten, čo v druhom vidí brata i ten, čo v ňom vidí prekážku na vlastnej ceste. Je tam civilizácia lásky a je tam civilizácia nenávisti. Každý deň si treba zvoliť medzi Ábelom a Kainom. Ako na rázcestí, veľakrát pred nami stojí rozhodujúca voľba: ísť cestou zmierenia, alebo cestou odplaty. Zvoľme si Ježišovu cestu. Je to namáhavá cesta, ale je to cesta, ktorá privádza k pokoju. A vedie cez odpustenie. Nenechajme, aby nami zmietala zlosť, ktorá číha v našom vnútri: žiadnu zášť. Lebo žiadne zlo sa nevyrieši iným zlom, žiadna pomsta nevyrovnáva nespravodlivosť, žiadny hnev neprospieva srdcu a žiadna uzavretosť nezbližuje.
Drahí bratia a sestry, ako ľud máte na seba vziať úlohu protagonistu a nesmiete mať strach podeliť sa a ponúknuť tie charakteristické špecifiká, ktoré vás tvoria a ktoré sú príznačné pre vašu cestu, a ktoré my veľmi potrebujeme: hodnota života a rodiny v širšom zmysle (bratranci, strýkovia, tety, ...); solidárnosť, pohostinnosť, pomoc, podpora a obrana tých najslabších uprostred spoločenstva; doceňovanie a úcta voči starším – toto je jedna veľká hodnota, ktorú vlastníte –; náboženský zmysel života, spontánnosť a radosť zo života. Nepripravujte spoločnosť, v ktorej sa nachádzate, o tieto dary a majte aj ochotu prijať všetko dobré, čo vám iní môžu ponúknuť a priniesť. Túžim vás preto pozvať, aby sme kráčali spoločne, tam kde ste, pri budovaní ľudskejšieho sveta prekonávaním strachu a podozrievania, umožnením zrútenia bariér, ktoré nás oddeľujú od ostatných cez vytváranie vzájomnej dôvery trpezlivou snahou o bratstvo, ktorá nikdy nie je zbytočnou. Usilovať sa kráčať spolu, s dôstojnosťou: dôstojnosťou rodiny, dôstojnosťou zarábania si na každodenný chlieb – a práve toto ťa posúva vpred – a dôstojnosťou modlitby. Stále sa pozerajúc dopredu (porov. Modlitbové stretnutie Rómov a Sintov, 9. mája 2019).
Toto stretnutie je posledným v rámci mojej návštevy v Rumunsku. Prišiel som do tejto krásnej a pohostinnej krajiny, prišiel som ako pútnik a brat, kvôli stretnutiu. Stretol som sa s vami, stretol som sa s mnohými ľuďmi, aby som vytvoril most medzi mojím srdcom a tým vaším. A teraz sa vraciam domov, a vraciam sa obohatený, nesúc si so sebou miesta a chvíle, ale najmä si nesiem so sebou vaše tváre. Vaše tváre sfarbia moje spomienky a zaľudnia moju modlitbu. Ďakujem vám, nesiem si vás so sebou. Teraz vám požehnám, ale najskôr vás poprosím o veľkú láskavosť: modlite sa za mňa. Ďakujem!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Fotogaléria
