Pán Ježiš sa na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení posledný raz stretol so svojimi učeníkmi a pred ich očami vystúpil do neba a sedí po Božej pravici. Udalosť nanebovstúpenia sa hlboko zapísala do pamäti prvých učeníkov. Svedectvo o nej nachádzame v evanjeliách a v knihe Skutkov apoštolov. Pán Ježiš štyridsať dní po vzkriesení vyviedol svojich učeníkov na Olivovú horu až k Betánii, a ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba (Lk 24, 50-51). Ježiš Kristus vystúpil na Nebesia práve na Olivovej hore, aby tam, kde sa začalo jeho utrpenie, začalo sa i jeho oslávenie.
V knihách Nového zákona nachádzame opis Pánovho nanebovstúpenia predovšetkým v Evanjeliu podľa svätého Lukáša a v Skutkoch apoštolov. O slávení tohto sviatku máme písomné správy už od 4. storočia; svätý Augustín spomína, že v jeho časoch bol všeobecne rozšírený. Takisto o ňom nájdeme zmienku u sv. Jána Chryzostoma alebo sv. Gregora Naziánskeho. Nanebovstúpenie Pána spomína aj Nicejsko-carihradské vyznanie viery a píše sa o ňom aj v Peregrinatio Aetheriae, pochádzajúcom z 5. storočia, kde pútnička Etéria rozpráva o svojej ceste do Svätej zeme, a v rámci toho opisuje aj miestne slávenie vigílie tohto sviatku.
V Katolíckej cirkvi je to prikázaný sviatok; na niektorých miestach vo svete sa však jeho slávenie z pastoračných dôvodov môže konať aj v nasledujúcu nedeľu: k tomuto rozhodnutiu pristúpili niektoré biskupské konferencie po tom, čo daný sviatok v rozličných krajinách vypadol spomedzi štátnych. U nás, napriek tomu, že ho ako štátny sviatok nemáme, zostalo tradičné liturgické slávenie vo štvrtok, teda na 40. deň po Veľkej noci.
Pre zaujímavosť možno spomenúť, že deň Nanebovstúpenia Pána stále ako štátny sviatok majú napríklad v Rakúsku, Belgicku, Dánsku, Fínsku, Francúzsku, na Islande, v Luxembursku, Nórsku, Holandsku, Švédsku či Švajčiarsku. V minulosti existovala v Cirkvi tradícia sláviť po tomto sviatku aj oktávu: tá však neskôr, od čias pápeža Leva XIII., ustúpila novéne pred slávnosťou Ducha Svätého.
Zdroj: Archív TK KBS