Nitriansky biskup v tejto súvislosti cituje Raniera Cantalamessu, že „Pôstne obdobie možno porovnať s krátkym časom stráveným na púšti. Svätý Augustín žiadal: Vráť sa naspäť do svojho srdca: Pozoruj tam, čo dokážeš z Boha pochopiť, pretože tam je obraz Boha; vo vnútri človeka prebýva Kristus! No je tu aj otázka, čo predstavuje srdce človeka, o ktorom sa často hovorí v Biblii i v každodennej reči. Mimo sféry ľudskej anatómie, pre ktorú srdce nie je ničím iným ako jedným z orgánov, aj keď životne dôležitým, je srdce najhlbším metafyzickým miestom človeka. Je to vnútro každého človeka, miesto, kde žije ako ľudská osoba, kde si uvedomuje svoje bytie a svoj vzťah k Bohu, svojmu pôvodcovi a cieľu, ako aj k iným ľuďom a k celému stvoreniu“.
Páter Cantalamessa z toho vyvodzuje: „Srdce človeka je duchovným miestom, na ktorom sa sami dokážeme spoznávať v najhlbšom bytí, bez masky a bez toho, že by sme sa museli venovať vedľajším veciam. Úsudok o človeku spočíva na základe uloženom v jeho srdci, v tom, čo nosí v sebe a čo je prameňom jeho dobroty či zloby. Kto pozná srdce človeka, kto prenikol do najvnútornejšej svätyne jeho osoby, ten spoznal, kým ten človek je a čoho je hodný. Vrátiť sa do svojho srdca znamená vrátiť sa k najosobnejším a najvnútornejším veciam“.
A Mons. Viliam Judák k tomu dodáva: „Človek však ťažko nachádza cestu do svojho vnútra, pretože je v ustavičnom styku s vonkajším svetom a často sa zdanie preňho stáva dôležitejšie ako bytie. S vnútrajškom je úzko spätá autenticita. No čo je autenticita pre kresťana? Kedy je človek skutočne sám sebou? Iba vtedy, keď si za meradlo berie Boha“.
Zdroj: Biskupský úrad v Nitre / Mons. Viliam Judák, Miroslav Lyko