"Vyžaduje to veľkú prispôsobivosť, snažíme sa čo najlepšie zorganizovať a určite to nie je ľahké. Sme malá, deväťčlenná komunita a obytný kontajner najskôr vyzeral ako veľký, avšak v každodennosti sa to javí inak," dodáva talianska rehoľníčka a pokračuje: "Uvedomujeme si, aké obmedzenie musí v takom domčeku prežívať rodina. Ľudia však pracujú mimo domova, ale my si musíme vystačiť s určeným priestorom. Čo sa týka vnútornej práce, momentálne chováme včely a vychádzame na vidiek. Naša klauzúra sa odlišuje od klarisiek či karmelitániek - rehoľníčky z nevyhnutných dôvodov môžu z kláštora vychádzať."
Abatyša nursijských benediktínok tiež vysvetľuje, prečo sestry opustili pohostinnosť iných umbrijských komunít a vrátili sa do mesta, kde prevláda sklamanie kvôli byrokratickým prieťahom a rozčarovanie z nesplnených sľubov. "Rehoľa sv. Benedikta nás zäväzuje k stabilite, čo neznamená iba vernosť danému miestu, ale skôr tiež oddanosť prijatému rozhodnutiu. Preto sme túžili po návrate, hoci to hocikto považoval za číre bláznovstvo". Nový kláštor v obytnom kontajneri sa člení na dvojlôžkové cely, šatňu, študovňu, refektár a kaplnku.
Jeho predstavená však kladie veľký dôraz na dielňu, ktorú zároveň vybavili na prijímanie pútnikov. "Byť pripravený na prijatie prichádzajúcich - to je najdôležitejšie učenie sv. Benedikta." Sestra Katarína nevie, ako dlho sa jej komunita zdrží v obytnej bunke, stojacou vedľa pôvodne zbúraného kláštora. V jednom však má jasno: "Považujeme všetko za samozrejmé a keď to stratíme, potom si uvedomíme, ako nám bolo dobré. Nakoniec je ale všetko relatívne - radosť rovnako ako bolesť. Je správne usilovať sa o to, aby nám stále bolo lepšie, mať pekný domov a snažiť sa, aby bol útulný. V zozname našich priorít by však na prvom mieste malo stáť to, čo nikdy nepominie," hovorí rehoľníčka.