Arcibiskup Zvolenský: Starí ľudia čelia v spoločnosti diskriminácii

TK KBS, szv; ml | 07. 02. 2019 09:30



Bratislava 7. februára (TK KBS) Realita napovedá, že starí a chorí ľudia čelia v spoločnosti diskriminácii, nie sú považovaní za jej plnohodnotných členov, ale odsúvaní na okraj. "Mám obavy, že v situácii, kedy starí a chorí ľudia nie sú braní spoločnosťou vážne a stále viac sú v najťažších chvíľach izolovaní, ba dokonca vnímaní ako príťaž, otvárajú sa dvere pre diskusiu o eutanázii ako o poslednom „milosrdenstve“, ktorým vytrhneme starého alebo chorého človeka zo špirály fyzického a duševného utrpenia," povedal na dnešnej konferencii Konferencie biskupov Slovenska (KBS) "Dôstojnosť ľudskej osoby v chorobe a starobe" Mons. Stanislav Zvolenský, predseda KBS. Jeho príspevok, ktorý predniesol na úvod, prinášame v plnom znení.

-

Vaše Excelencie, bratia v biskupskej službe, vážený pán chargé d’affaires Apoštolskej nunciatúry na Slovensku, zastúpenia Svätej stolice na Slovensku, vážený pán rektor Katolíckej univerzity, ctení hostia, vážené dámy a páni!

Dovoľte mi, aby som Vás v mene Konferencie biskupov Slovenska a Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave srdečne privítal na medzinárodnej konferencii pod názvom „Dôstojnosť ľudskej osoby v chorobe a starobe.“ Osobitne chcem medzi nami privítať našich vzácnych hostí, prednášateľov na čele so zástupcom Kongregácie pre náuku viery, Mons. Grazianom Borgonovom.

Na našich tradičných jarných konferenciách sa usilujeme diskutovať o aktuálnych spoločenských témach, ktoré sa života spoločnosti aj Katolíckej cirkvi osobitne dotýkajú.

Transformácia pomerov na Slovensku v posledných tridsiatich rokoch priniesla so sebou nárast konzumného spôsobu života a individualizmu. Všetci chcú, tak jednoducho povedané, všetci chcú zostať mladí a krásni. Všetci chcú byť úspešní a mať dobrú kariéru. Naše biologické danosti však týmto predstavám nezodpovedajú. Aj keď sa ľudia snažia zo svojho života určité procesy vytesniť, stále platí, že starneme a s pribúdajúcim vekom sa často musíme vysporiadať s rozličnými vážnymi ochoreniami, ktoré nás v živote obmedzujú a my sa stále viac stávame závislými na druhých. Individualisticky nastavená spoločnosť sa vystavuje riziku, že prestane venovať pozornosť tým ľuďom, ktorí sú starí a chorí. Takéto podvedomé mentálne nastavenie je spojené s logikou, ktorá napovedá, že ten, kto z dôvodu choroby a staroby už nemôže pre spoločnosť niečo vyprodukovať, mal by sa dostať na jej perifériu. Väčšina ľudí by na prvé počutie tieto slová pravdepodobne odmietla.

Realita napovedá, že starí a chorí ľudia čelia v spoločnosti diskriminácii, nie sú považovaní za jej plnohodnotných členov, ale odsúvaní na okraj.

Otázka postavenia starých a chorých ľudí úzko súvisí so spoločenskými zmenami. Mnohí ľudia odišli za prácou zo svojich rodných dedín a malých miest a zanechali tam rodičov. Je to častý obraz nášho vidieka. Dedina plná domov, kde žijú väčšinou osamelí starí ľudia, ktorých jedinou radosťou je návšteva detí a vnúčat z ďalekého sveta. Viacgeneračné bývanie je už minulosťou. Typickým obrazom je starý človek, ktorý žije sám a je odkázaný sám na seba. Naozaj, veľa dlhujeme našim starým a chorým ľuďom. Chvalabohu, v každej dedine sa nachádza kostol, ktorý je pre našich seniorov neraz jediným miestom stretávania sa a prejavenia ľudskej spolupatričnosti.

Toto všetko dostáva starých a chorých ľudí do novej situácie. Od svojich blízkych príbuzných sú často vzdialení, zároveň vďaka pokroku v zdravotníctve sa dožívajú vyššieho veku. Keď sa však stanú imobilnými, ich rodina nie je pripravená, a žiaľ, v niektorých prípadoch ani ochotná sa o nich postarať. Z objektívnych dôvodov to nie je vždy možné. Tak sú títo ľudia na sklonku života vytrhnutí z domova, z rodinného prostredia, z rodnej obce, a odchádzajú do cudzieho prostredia nejakého domova dôchodcov, kde sa nevedia adaptovať a aj predčasne umierajú.

Mám obavy, že v situácii, kedy starí a chorí ľudia nie sú braní spoločnosťou vážne a stále viac sú v najťažších chvíľach izolovaní, ba dokonca vnímaní ako príťaž, otvárajú sa dvere pre diskusiu o eutanázii ako o poslednom „milosrdenstve“, ktorým vytrhneme starého alebo chorého človeka zo špirály fyzického a duševného utrpenia.

Paliatívna starostlivosť je stále lepšia, ale na Slovensku málo rozvinutá. Sme, žiaľ, ďaleko od situácie, aby v každej nemocnici boli špecialisti na paliatívnu starostlivosť. Pritom je zrejmé, že vzhľadom ku rýchlemu starnutiu populácie by sme takýchto odborníkov potrebovali ako soľ. Rovnako nám chýbajú hospice a aj tie, čo jestvujú, sú nedostatočne financované. O to viac úcty a vďačnosti si zaslúžia všetci, ktorí sa paliatívnej a hospicovej starostlivosti s láskou venujú.

Vážení hostia, dámy a páni, teším sa, že na tomto podujatí otvárame tému starostlivosti o ľudskú osobu v chorobe a starobe, aby sme zachovali jej dôstojnosť. Zákony umožňujúce v Európe eutanáziu sú na vzostupe a prvé úvahy sa objavujú aj na Slovensku.

Našim cieľom nie je iba potvrdzovať, akým veľkým zlom eutanázia je. Hovorme najmä o tom, ako môžeme prispieť, aby starí a chorí ľudia sa cítili v spoločnosti jej plnohodnotnými členmi. Ak vytvoríme podmienky, aby sa ľudia s obmedzeniami, akými sú vek alebo choroba, cítili prijatí v našich rodinách a komunitách, debaty o eutanázii stratia na sile. Zároveň stojíme pred výzvou venovať viac pozornosti paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Nech aj toto podujatie prispeje svojim dielom k naplneniu tohto cieľa.

Ďakujem Vám za pozornosť.

- -



[naspat]


(C) TK KBS 2003 - 2024