Drahí mladí, pekné popoludnie!
Aké je krásne znova sa stretnúť a naviac práve v tejto krajine, ktorá nás víta s toľkou farebnosťou a srdečnosťou! Sme tu spolu v Paname, Svetové dni mládeže sa opätovne stávajú sviatkom, sviatkom radosti a nádeje pre celú Cirkev a pre celý svet, je to veľké svedectvo viery.
Pamätám sa, že v Krakove ste sa ma viacerí pýtali, či pôjdem do Panamy, a ja som odpovedal: „Ja neviem, ale Peter tam bude určite prítomný. Peter tam bude.“ Dnes som rád, že vám môžem povedať: Peter je s vami, aby oslavoval a obnovoval vieru a nádej. Peter a Cirkev kráčajú s vami a chceme vám povedať, aby ste nemali strach, aby ste kráčali vpred s touto obnovujúcou energiou a s touto neutíchajúcou túžbou, ktorá nám pomáha a povzbudzuje nás, aby sme boli radostnejší a ochotnejší byť svedkami evanjelia. Aby ste kráčali vpred nie preto, aby ste vytvorili paralelnú Cirkev, ktorá bude tak trocha zábavnejšia, alebo „cool“ na akcii pre mladých, s trochou viac dekorácie, ako keby vás toto malo uspokojiť. Takto rozmýšľať by znamenalo nemať rešpekt voči vám a voči všetkému, čo nám Duch Svätý prostredníctvom vás hovorí.
Naopak! Chceme spoločne s vami stretnúť a prebudiť neustálu novosť a mladosť Cirkvi, otvárajúc sa neustále tejto milosti Ducha Svätého, ktorý mnoho ráz koná nové Turíce (por. Synoda o mladých, Záverečný dokument, 60). A toto je možné jedine tak, ako sme to prežili pred pár mesiacmi počas synody, že sa odhodláme kráčať počúvajúc sa navzájom a v počúvaní sa budeme navzájom dopĺňať. Ak sa odhodláme svedčiť ohlasujúc Pána v službe našim bratom. A je to vždy konkrétna služba, nie len čosi naoko, ale ozajstná služba.
Ak ideme kráčať, mladí, vždy mladí tak ako v histórii Ameriky - myslím na vás, ktorí ste prví odštartovali tieto Svetové dni, na domorodú mládež. Boli v Amerike ako prví a tiež ako prví rozbehli toto stretnutie. Veľký potlesk, silne! A tiež mladí, ktorí sú potomkami Afričanov, tí mali tiež svoje stretnutie a predbehli nás. Ďalší potlesk!
Nuž, viem, že prísť sem nebolo vôbec jednoduché. Poznám námahu a obety, ktoré ste museli priniesť, aby ste sa mohli zúčastniť na tomto stretnutí. Veľa dní práce a námahy. Prípravné stretnutia a modlitby vás pripravili, takže cesta, samotná cesta je odmenou. Učeníkom je nielen ten, kto príde na určené miesto, ale aj ten, kto začne s rozhodnosťou, kto nemá strach riskovať a vydať sa na cestu. Ak niekto začne kráčať, už je učeníkom; ak zostaneš nehybným, prehral si. Pustiť sa kráčať, to je najväčšou radosťou učeníka, byť na ceste. Vy ste nemali strach riskovať a vydať sa na cestu. A dnes môžeme oslavovať, pretože tento sviatok sa začal už dávno a v každej komunite.
Počuli sme pred chvíľou pri predstavení zástav, že prichádzame z rozličných kultúr a národov, hovoríme rozdielnymi jazykmi, rozlične sa obliekame. Každý z našich národov prežil iné dejiny a okolnosti. V koľkých veciach sa môžeme odlišovať! Ale nič z toho nebránilo tomu, aby sme sa mohli stretnúť. Toľké rozdiely neboli prekážkou toho, aby sme sa stretli a boli spolu, zabávali sa spoločne, spoločne oslavovali, spolu vyznávali Ježiša Krista. Nijaké rozdiely nás nezastavili.
A toto je možné vďaka tomu, že vieme, že je tu niekto, kto nás zjednocuje, kto z nás robí bratov. Vy, drahí priatelia, ste veľa obetovali, aby ste sa tu mohli stretnúť, a takto sa premieňate na skutočných učiteľov a majstrov kultúry stretnutia. Týmto sa premieňate na učiteľov a majstrov kultúry stretnutia, ktorá nie je: „Ahoj, ako sa máš, čau, dovidenia!“ Nie, kultúra stretnutia je tá, ktorá nám dáva kráčať pospolu uprostred našej rozdielnosti, ale s láskou, spoločne všetci tou istou cestou.
Vy s vašimi gestami a vašimi postojmi, s vašimi pohľadmi, túžbami a predovšetkým s vašou citlivosťou, akú máte, vyvraciate všetky tie rétoriky, ktoré sa sústreďujú na zasievanie rozdelenia, na odmietnutie a vylúčenie tých, ktorí nie sú ako my. Ako to vo viacerých krajinách Ameriky zvykneme povedať. Nie sú to ľudia navlas podobní (špan. výraz: „GCU – Gente como uno“). Vy to vyvraciate, všetci ľudia sme ako jeden, všetci s našou rozdielnosťou. A to všetko vďaka tomu, že máte čuch, ktorý vie vycítiť, že «pravá láska nezmazáva legitímne rozdiely, ale ich harmonizuje do vyššej jednoty» (Benedikt XVI., Homília, 25. januára 2006).
Zopakujem to: «pravá láska nezmazáva legitímne rozdiely, ale ich harmonizuje do vyššej jednoty». Viete, kto to povedal? Viete? Pápež Benedikt XVI., ktorý nás sleduje a ideme mu zatlieskať, pošleme mu pozdrav z tohto miesta. On nás sleduje cez televíziu. Pozdravme, všetci rukami pozdravme pápeža Benedikta.
Naopak vieme, že otec lži, diabol, vždy dáva prednosť rozdelenému a hašteriacemu sa ľudu – je majstrom v rozdeľovaní a má strach pred ľudom, ktorý sa učí pracovať spoločne. A toto je kritérium podľa ktorého sa ľudia delia: budovatelia mostov a budovatelia múrov, tí budovatelia múrov, ktorí sa zasievaním strachov snažia rozdeliť a blokovať ľudí. Vy chcete byť budovateľmi mostov? Kým chcete byť? – (Mladí odpovedajú: „Budovateľmi mostov!“). – Dobre ste sa naučili, páči sa mi to.
Vy nás učíte, že stretávať sa neznamená napodobňovať sa navzájom, že by mali všetci premýšľať rovnako alebo žiť vo všetkom rovnakí, konať a opakovať tie isté veci, toto robia papagáje. Stretávať sa znamená oduševniť sa pre niečo iné, znamená to vstúpiť do kultúry stretnutia, je to apelom a pozvaním mať odvahu spolu udržiavať živým spoločný sen. Máme mnohé rozdiely, hovoríme odlišnými jazykmi, všetci sa obliekame rozlične, ale, prosím, usilujme sa mať spoločný sen, a to naozaj dokážeme. A toto nás neanuluje, obohacuje nás to.
Sen, ktorý je veľký a ktorý je schopný zapojiť všetkých. Sen, pre ktorý Ježiš obetoval svoj život na kríži a Duch Svätý sa vylial na Turíce a ohňom vpísal znamenie do srdca každého muža a každej ženy, do každého jedného srdca, do tvojho, tvojho, tvojho, do môjho. Aj do tvojho, vpísal ho doň a čaká, že nájde priestor, aby rástol a rozvíjal sa. Sen. Sen menom Ježiš, zasiaty Otcom, Boh tak ako On, tak ako Otec, poslaný Otcom s dôverou, že bude rásť a žiť v každom srdci. Sen konkrétny, ktorý je osobou, ktorý prúdi v našich žilách, spôsobuje chvenie srdca a jeho poskočenie vždy, keď počujeme: «Milujte sa navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú, že ste moji učeníci» (porov. Jn 13,34-35). Ako sa volá náš sen? – (Mladí odpovedajú: „Ježiš!“) – Nepočujem! (Opakujú: „Ježiš!“) – Nepočuť! (Opakujú: „Ježiš!“).
Jeden svätec, ktorý pochádzal z týchto končín, – toto si vypočujte, je to svätec z týchto krajov – rád hovoril: «Kresťanstvo nie je súbor právd, ktoré treba veriť, zákonov, ktoré máme dodržiavať, alebo zákazov. Takto by z kresťanstva bolo niečo veľmi odpudivé. Kresťanstvo, to je jedna osoba, ktorá ma veľmi milovala, ktorá túži a žiada moju lásku. Kresťanstvo je Kristus» (Sv. Oscar Romero, Homília, 6. novembra 1977). Povieme to všetci spoločne? – (Mladí odpovedajú: „Kresťanstvo je Kristus!“) – Ešte raz! – („Kresťanstvo je Kristus!“) – Ešte raz! – („Kresťanstvo je Kristus!“).
[Kresťanstvo] je Kristus, znamená to ďalej rozvíjať ten sen, pre ktorý dal život: milovať tou istou láskou, akou nás On miloval. Nemiloval nás len na polovicu, nemiloval nás len trochu, miloval nás úplne, zahrnul nás nehou, láskou, daroval svoj život.
Pýtame sa: čo nás drží zjednotených? Prečo sme zjednotení? Čo nás vedie k tomu, že sa stretávame? Viete čo to je? Čo nás drží v jednote? Je to vedomie istoty, že sme boli milovaní hlbokou láskou, že nechceme a nemôžeme mlčať, láskou, ktorá nás provokuje, aby sme odpovedali rovnakým spôsobom, láskou. A to je tá Kristova láska, ktorá nás ženie (porov. 2 Kor 5,14).
Všimnite si, že tá láska, ktorá nás spája, je láskou, ktorá sa nenanucuje, ktorá neubíja, láskou, ktorá nevytláča na okraj a neumlčiava, láskou, ktorá neponižuje a neujarmuje. Je to Pánova láska, každodenná láska, diskrétna a rešpektujúca, láska slobody a pre slobodu, láska, ktorá lieči a pozdvihuje. Je to Pánova láska, ktorá vie viac o vstávaní než o pádoch, viac o zmierovaní než o zakazovaní, viac o darovaní novej šance než o odsúdení, viac o budúcnosti než o minulosti. Je to tichá láska ruky pripravenej slúžiť a darovať sa, je to láska bez vystavovania sa na obdiv.
Pýtam sa ťa: Veríš v túto lásku? – (Mladí odpovedajú: „Áno!“) – Opýtam sa ďalšiu vec: Veríš, že táto láska stojí za to? – („Áno!“) – Ježiš raz zakončil svoju odpoveď tomu, ktorý mu položil otázku, týmito slovami: „Dobre, ak veríš, choď a rob podobne.“ Ja vám v Ježišovom mene hovorím: „Choďte a robte podobne.“ Nemajte strach milovať, nemajte strach z tejto konkrétnej lásky, z tejto lásky, ktorá je ohľaduplná, z tejto lásky, ktorá je službou, z tejto lásky, ktorá znamená dať život.
A je to rovnaká otázka a pozvanie, ako dostala Mária. Anjel sa jej opýtal, či chce niesť tento sen vo svojom lone, či mu chce mu dať život, dať mu telo. Mária mala vek mnohých z vás, vek toľkých dievčat ako vy. A Mária odpovedala: «Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38). Všetci zatvorme oči a myslime na Máriu, nebola hlúpa, vedela, čo cíti jej srdce, vedela, čo je láska, a odvetila: «Hľa služobnica Pána. Nech sa mi stane podľa tvojho slova». V tojto chvíľke ticha nech vám Ježiš povie, každému jednému z vás, tebe, tebe, tebe: „Máš odvahu? Chceš?“ Pomysli na Máriu a odpovedz: „Chcem slúžiť Pánovi, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Mária sa odhodlala povedať „áno“. Odvážila sa dať život Božiemu snu. A na toto sa nás dnes pýta: Chceš dať telo Božiemu snu svojimi rukami, svojimi nohami, svojím pohľadom, svojím srdcom? Chceš, aby ti Otcova láska otvorila nové horizonty a viedla ťa cestami, o ktorých si ani len nesníval, ani len na ne nepomyslel ani ich nečakal, a ktoré robia srdce radostným, že až spieva a tancuje?
Odvážime sa povedať anjelovi tak ako Mária: „Hľa tu sme, služobníci Pána, nech sa tak stane“? Neodpovedajte teraz, každý nech odpovie vo svojom srdci. Sú otázky, na ktoré sa odpovedá iba v tichu.
Drahí mladí, to, v čom je najväčšia nádej týchto Svetových dní mládeže netreba vidieť v nejakom záverečnom dokumente, v nejakom dohodnutom liste či programe, ktorý máme vykonať. Nie, v tomto to nebude. To naviac nádejné na tomto stretnutí budú vaše tváre a jedna modlitba. Toto vzbudí nádej. S tvárou, s akou sa vrátite domov, s modlitbou, ktorú sa naučíte vysloviť s týmto premeneným srdcom.
To najnádejnejšie na tomto stretnutí budú vaše tváre, vaša modlitba, a každý z vás sa vráti domov s novou silou, ktorá sa rodí vždy, keď sa stretávame s druhými a s Pánom, plní Ducha Svätého, aby sme pamätali a udržiavali živým ten sen, ktorý nás robí bratmi, a že sme povolaní nenechať ho zamrznúť uprostred sveta. Kdekoľvek sa budeme nachádzať, čokoľvek budeme robiť, budeme môcť vždy pozerať vysoko a povedať: „Pane nauč ma milovať tak, ako si ty miloval“. Zopakujete to spolu so mnou? (Mladí opakujú súčasne s pápežom:) „Pane nauč ma milovať tak, ako si nás ty miloval“. – Ešte raz: „Pane nauč ma milovať tak, ako si nás ty miloval“. – Silnejšie! – „Pane nauč ma milovať tak, ako si nás ty miloval“.
Výborne. A keďže chceme byť dobrí a vychovaní, nemôžeme ukončiť toto stretnutie bez poďakovania. Vďaka všetkým, ktorí s veľkým nadšením pripravili tieto Svetové dni mládeže, všetko toto. Veľká vďaka. Ďakujem, že ste mali odvahu budovať a dať pohostinnosť, za to, že ste povedali „áno“ Božiemu snu, ktorý chcel vidieť svoje deti zhromaždené. Ďakujem Mons. Ulloovi a všetkým jeho spolupracovníkom, ktorí napomohli tomu, že Panama je dnes nielen kanálom, ktorý spája moria, ale aj kanálom, v ktorom Boží sen nachádza ďalšie kanáliky, aby rástol, znásoboval sa a rozšíril do všetkých kútov zeme.
Priatelia – amigos y amigas – nech vás Ježiš požehnáva, po tom túžim z celého srdca. Nech vás Panna Mária „La Antigua“ sprevádza a opatruje, aby sme dokázali bez strachu povedať, tak ako ona: „Hľa tu som. Nech sa stane“. Ďakujem.
(Preklad: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX)