"Už ako študentka sa Kristína Mayerová profilovala ako osobnosť, ktorú zaujíma ľudské bytie, jeho začiatok a koniec, odtiene všedných dní a existenciálna potreba. Jej krehkosť a senzibilita v rámci zobrazovania vystaveného projektu nie je na jej vek až tak typickou. Predsa len výber témy nám čosi hovorí o hlboko osobnej skúsenosti blízko smrti v kruhu rodiny, alebo o jej celkovej potrebe porozumieť, síce prirodzenej súčasti života, no predsa len akosi boľavej. Domov, ktorý fotografovala nesie názov Červený kríž, a slovami autorky: „Ľudia v ňom sú v ústraní, nikto o nich nevie a len ticho umierajú. Ich trápenie predstavuje pre mňa symbol kríža“. A tak ma tu napadá, že ten náš vlastný a najtichší kríž si ponesieme na konci predsa každý sám. V zmysle viery, je táto osudovosť trápenia vidinou kráľovstva na druhej strane, teda kríž je vlastne nutnosťou i odmenou zároveň," hovorí o výstave Jozef Sedlák.
"Paliatívne centrá a hospice uľahčujúce umieranie terminálne chorým síce môžu zmierniť fyzickú bolesť, ale duševné strádanie asi nie. V závere našich príbehov sa snažíme nejako vyrovnať s tajomstvami existencie, s hľadaním pravdivého poznania a zmyslu, ktorý nás metafyzicky presahuje. Thanatologická rovina sa vtedy už dotýka každej sekundy bytia vedúceho k spánku. Je témou filozofov, lekárov, psychiatrov, biológov, sociológov, teológov a samozrejme umelcov. (..) Vďaka fotografiám Kristíny Mayerovej máme možnosť nahliadnuť do tých najcitlivejších medzier spoločnosti, tam, kde sme navždy sami. Kristína je mladou fotografkou, ktorá vie, čo je dôležité a čo má zmysel, preto ju jej sociálne cítenie definuje ako autorku ľudskosti. A o tom má byť podľa mňa umenie, navracať nám stratené spolucítenie na našej jedinej a spoločnej ceste," dodáva.