Svetový deň chudobných, ktorý zriadil pápež František na záver jubilejného Roka milosrdenstva, prežívala Cirkev na celom svete už po druhýkrát. Svätý Otec dopoludnia Bazilike sv. Petra slávil svätú omšu za šesťtisícovej účasti chudobných a dobrovoľníkov, ktorí sa im venujú, spolu s predstaviteľmi širokého spektra charitatívnych organizácií.
Prežívať vieru v kontakte s núdznymi
V homílii na text evanjelia o Ježišovom znamení podanej ruky topiacemu sa Petrovi pápež František okrem iného povedal:
„Zachytáva Petra, ktorý vystrašený zapochyboval a topiac sa zvolal: «Pane, zachráň ma!» Môžeme sa stotožniť s Petrom: sme ľudia malej viery a sme tu, aby sme úpenlivo prosili o spásu. Sme chudobní na opravdivý život a potrebujeme vystretú ruku Pána, ktorý nás vytiahne zo zla. Toto je začiatok viery: zbaviť sa pyšného presvedčenia v domnení, že sme v poriadku, schopní a sebestační, a uznať, že potrebujeme záchranu. Viera vyrastá v tejto klíme, do ktorej sa adaptujeme tým, že sme po boku tých, ktorí sa nestavajú na piedestál, ale majú núdzu a prosia o pomoc.
Z tohto dôvodu je prežívanie viery v kontakte s núdznymi dôležité pre nás všetkých. Nie je to sociologická voľba, ani móda pontifikátu, je to teologická požiadavka. Znamená to uznať, že sme žobrákmi po spáse, bratmi a sestrami všetkých, ale zvlášť chudobných, osobitne milovaných Pánom. Takto naberáme ducha Evanjelia: «Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Kristovej Cirkvi», hovorí Koncil (Gaudium et spes, 88).”
- -
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri svätej omši na Svetový deň chudobných, ktorý slávil 18. novembra 2018 vo Vatikánskej bazilike v 33. nedeľu cezročného obdobia, s liturgickými čítaniami zo slávnosti Výročia posviacky pápežskej baziliky sv. Petra, apoštola: Sk 28,11-16.30-31; Ef 2,19-22; Mt 14,22-23.
Všimnime si tri činnosti, ktoré Ježiš vykoná v evanjeliu.
Prvá: Kým je deň v plnom prúde, zanecháva: zanecháva zástup práve vo chvíli úspechu, keď ho oslavujú za to, že rozmnožil chleby. A kým si apoštoli chceli vychutnať slávy, hneď ich núti, aby odišli a sám rozpúšťa zástup (porov. Mt 14,22-23). Keď ho ľudia hľadajú, on odchádza sám. Keď všetci zostupujú, on vystupuje na vrch, aby sa tu modlil. A potom uprostred noci zostupuje, aby prišiel k svojim učeníkom, kráčajúc po vode, rozbúrenej vetrom. Vo všetkom ide Ježiš proti prúdu: najskôr zanecháva úspech, potom pokoj. Učí nás odvahe zanechávať: zanechávať úspech, ktorý nadúva srdce a spokojnosť, ktorá uspáva dušu.
Aby išiel – kam? K Bohu, modliac sa, a k tým, čo sú v núdzi, milujúc. To sú najväčšie poklady života: Boh a blížny. Vystupovať k Bohu a zostupovať medzi bratov, to je cesta, ktorú nám Ježiš ukazuje. On nás vytŕha z hovenia si na pohodlných rovinách života, zo záhaľčivého živorenia medzi malými každodennými potešeniami. Ježiš nepovolal učeníkov do bežného pokojného života. Tak ako Pán Ježiš, aj oni žijú stále v pohybe, ľahkí a pripravení zanechávať radosti sveta, pozorní, aby sa nepripútali k dobrám, ktoré sa pominú.
Kresťan vie, že jeho vlasť je inde, vie, že už teraz sa stáva – ako pripomína apoštol Pavol v druhom čítaní – „spoluobčanom svätých a patrí do Božej rodiny“ (porov. Ef 2,19). Je usilovným pútnikom k plnosti života. Nežijeme na to, aby sme zhromažďovali, naša radosť spočíva v tom, že zanechávame, čo sa pomíňa a ponechávame si to, čo pretrvá.
Prosme Boha, aby sme sa pripodobnili Cirkvi,
Pápež František slávil Deň chudobných: Nie je to móda, ale teologická požiadavka
ako ju opisuje prvé čítanie: vždy v pohybe, skúsená v zanechávaní a verná v službe (porov. Sk 28,11-14). Zbav nás, Pane, záhaľčivej nerušenosti, pohodlnosti našich bezpečných prístavov. Osloboď nás od pút točenia sa okolo seba, ktoré brzdia život, osloboď nás od hľadania len nášho úspechu. Uč nás, Pane, aby sme vedeli zanechávať a tak naše životné smerovanie založiť na tom tvojom: smerom k Bohu a smerom k bratom.
Druhý skutok: uprostred noci Ježiš povzbudzuje. Ide k svojim, ponoreným v temnote, pričom kráča „po mori“ (v. 25). V skutočnosti išlo o jazero, avšak more s hĺbkou svojich temných priestorov v tom čase pripomínalo sily zla. Ježiš, inými slovami, kráča v ústrety svojim učeníkom, pričom šliape po démonických nepriateľoch človeka. Význam tohto gesta je nasledovný: nie ostentatívne predstavovanie svojej moci, ale zjavenie pevnej istoty, že Ježiš, jedine on, víťazí nad našimi veľkými nepriateľmi: diablom, hriechom, smrťou, strachom, svetskosťou. Aj nám dnes hovorí: „To som ja, nebojte sa!“ (v. 27).
Loďka nášho života je často vydaná napospas vĺn a vetrov a keď aj je hladina chvíľu pokojná, čoskoro sa opäť rozbúri. A tak sa nechávame pohltiť momentálnymi búrkami, ktoré sa zdajú našimi jedinými problémami. Problémom však nie je momentálna búrka, ale otázka, akým spôsobom plávať životom. Tajomstvo, ako sa plaviť správne spočíva v tom, že na palubu pozveme Ježiša. Kormidlo nášho života zveríme do jeho rúk, aby on udržiaval smer. Veď jedine on dáva v smrti život a v bolesti nádej; len on uzdravuje srdce svojím odpustením a od strachu oslobodzuje dôverou.
Pozvime dnes Ježiša na loďku nášho života. Zakúsime, podobne ako učeníci, že s ním na palube sa vetry utíšia (por. v. 32) a nikdy nestroskotáme. S ním na palube nikdy nestroskotáme! A len spolu s Ježišom sa aj my staneme schopnými dodávať odvahu druhým. Veľmi potrebujeme ľudí, ktorí vedia upokojiť, avšak nie prázdnymi slovami, ale slovami života, gestami života. V Ježišovom mene možno dať pravú útechu. Odvahu žiť nedodávajú formálne a neúčinné povzbudenia, ale prítomnosť Ježiša. Povzbuď nás, Pane: keď nás ty upokojíš a potešíš, staneme sa opravdivými utešiteľmi pre iných.
A tretí Ježišov čin: uprostred búrky podáva ruku (porov. v. 31). Zachytáva Petra, ktorý vystrašený zapochyboval a topiac sa zvolal: „Pane, zachráň ma!“ (v. 30). Môžeme sa stotožniť s Petrom: sme ľudia malej viery a sme tu, aby sme úpenlivo prosili o spásu. Sme chudobní na opravdivý život a potrebujeme podanú ruku Pána, ktorý nás vytiahne zo zla. Toto je začiatok viery: zbaviť sa pyšného presvedčenia v domnení, že sme v poriadku, schopní a sebestační, a uznať, že potrebujeme záchranu.
Viera vyrastá v tejto klíme, do ktorej sa adaptujeme tým, že sme po boku tých, ktorí sa nestavajú na piedestál, ale majú núdzu a prosia o pomoc. Z tohto dôvodu je prežívanie viery v kontakte s núdznymi dôležité pre nás všetkých. Nie je to sociologická voľba, ani móda pontifikátu, je to teologická požiadavka. Znamená to uznať, že sme žobrajúcimi po spáse, bratmi a sestrami všetkých, ale zvlášť chudobných, ktorých Pán osobitne miluje. Takto naberáme ducha Evanjelia: „Veď duch chudoby a lásky je slávou a svedectvom Kristovej Cirkvi“, hovorí Koncil (Gaudium et spes, 88).
Ježiš začul Petrovo volanie. Prosme si o milosť počuť volanie toho, kto žije uprostred búrlivých vôd. Volanie chudobných: je to udusený výkrik detí, ktoré nemôžu prísť na svet, výkrik maličkých trápených hladom, chlapcov a dievčat, privyknutých na rachot bômb viac než na veselé šantenie pri hrách. Je to výkrik starých ľudí odsunutých bokom a ponechaných v samote. Je to výkrik toho, kto sa ocitá zoči-voči búrkam života bez priateľa nablízku. Je to výkrik toho, kto musí utiecť, zanechajúc dom a zem bez istoty, že niekam dorazí. Je to výkrik celých populácií, obratých dokonca i o veľké prírodné zdroje, ktorými disponujú. Je to výkrik toľkých Lazárov, ktorí plačú, zatiaľ čo zopár boháčov sa hostí s tým, čo podľa spravodlivosti prislúcha všetkým.
Nespravodlivosť je zvrátený koreň chudoby. Volanie chudobných sa stáva zo dňa na deň silnejším, ale každý deň menej počúvaným. Každý deň toto volanie silnie, no každý deň je menej vypočuté, prehlušené hrmotom nemnohých bohatých, ktorých je stále menej a sú stále bohatší.
Zoči-voči pošliapavanej ľudskej dôstojnosti sa často zostáva so založenými rukami alebo sa ruky rozhodia v bezmocnosti pred temnou silou zla. Ale kresťan nemôže stáť so založenými rukami, ľahostajne, alebo s rukami fatalisticky rozhodenými, nie. Veriaci podáva ruku, tak ako to voči nemu robí Ježiš. U Boha výkrik chudobných nachádza vypočutie. Pýtam sa: a u nás? Máme oči, aby sme videli, uši, aby sme počuli, ruky vystreté k pomoci, alebo vždy len opakujeme: „Príď zajtra?“ „V chudobných možno počuť výzvu Krista, ktorý sa mocným hlasom dovoláva lásky svojich učeníkov“ (Gaudium et spes, 88). Žiada nás, aby sme ho spoznali v tom, kto je hladný a smädný, kto je cudzinec a pozbavený dôstojnosti, chorý či vo väzení (porov. Mt 25,35-36).
Pán podáva ruku: je to gesto nezištné, nie nútené. Tak sa to má robiť. Nie sme povolaní prejavovať dobro len tomu, kto nás má rád. Odvďačiť sa je normálne, ale Ježiš chce, aby sme išli ďalej (porov. Mt 5,46): dať tomu, kto nemá čím vrátiť, čiže milovať nezištne (porov. Lk 6,32-36). Pozrime sa na naše dni: medzi tým množstvom vecí, robíme aj niečo nezištné, niečo čo nie je za odplatu? To bude naša vystretá ruka, naše pravé bohatstvo v nebi.
Vystri k nám ruku, Pane, zachyť nás. Pomôž nám milovať tak ako miluješ ty. Nauč nás zanechávať to, čo sa pomíňa, povzbudzovať toho, koho máme v blízkosti, darovať nezištne tomu, kto je v núdzi. Amen.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
So sebou si vezmeme len to, čo sme darovali
Na poludnie sa pápež František pomodlil z okna Apoštolského paláca spolu s veriacimi Anjel Pána. Na Námestí sv. Petra boli aj slovenskí pútnici z farnosti Senec. Príhovor pred modlitbou Svätý Otec venoval reflexii nad evanjeliovým textom 33. nedele v cezročnom období (Mk 13,24-32), ktorom Ježiš hovorí o posledných dňoch a jeho druhom príchode.
Ako vysvetlil Svätý Otec, pri definitívnom stretnutí s Ježišom „uvidíme jeho tvár v plnom svetle Najsvätejšej Trojice; tvár vyžarujúcu lásku, pred ktorou sa v plnej pravde ukáže aj každé ľudské bytie. (...) Nebudeme mať so sebou nič iné, len to, čo sme urobili v tomto živote vo viere v jeho Slovo. (...) So sebou si vezmeme len to, čo sme darovali.“
- -
Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána 18. novembra 2018, v 33. nedeľu obdobia cez rok, ktorá sa zároveň slávi ako Svetový deň chudobných.
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V úryvku z dnešného nedeľného Evanjelia (porov. Mk 13,24-32) Pán oboznamuje svojich učeníkov s budúcimi udalosťami. Nejde pritom o rozpravu o konci sveta, ale skôr o pozvanie žiť dobre prítomnosť, byť ostražití a vždy pripravení na to, keď budeme povolaní zložiť účty nášho života. Ježiš hovorí: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba“ (v. 24-25). Tieto slová nás privádzajú k začiatku Knihy Genezis, k príbehu o stvorení: slnko, mesiac, hviezdy, ktoré od počiatku časov žiaria podľa svojho poriadku a prinášajú svetlo, znak života, sú v Evanjeliu opísané vo svojom úpadku, až kým sa úplne neprepadnú do temnoty a chaosu, znaku konca. Avšak v tých posledných dňoch zažiari úplne nové a jedinečné svetlo: bude to svetlo Pána Ježiša, ktorý príde v sláve so všetkými svätými. Pri tom stretnutí konečne uvidíme jeho tvár v plnom svetle Najsvätejšej Trojice; tvár vyžarujúcu lásku, pred ktorou sa v plnej pravde ukáže aj každé ľudské bytie.
Dejiny ľudstva, ako aj osobný dejinný príbeh každého z nás, nemožno chápať ako jednoduchú po sebe idúcu následnosť slov a činov, ktoré nemajú nejaký zmysel. Nemožno si ich ani vysvetľovať vo svetle fatalistickej predstavy, ako keby všetky bolo vopred určené osudom, kde niet miesta pre slobodu a nepripúšťa sa voľba, ktorá by bola výsledkom opravdivého rozhodovania. V dnešnom Evanjeliu Ježiš skôr hovorí, že dejiny ľudstva a jednotlivcov majú svoj účel a cieľ, ktoré majú dosiahnuť: konečné stretnutie s Pánom. Nepoznáme čas ani spôsob, akým sa to udeje; Pán zdôraznil, že o tom „nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (v. 32). Všetko sa to uchováva v skrytosti tajomstva Otca. Poznáme však základný princíp, s ktorým máme porovnávať svoj život:
„Nebo a zem sa pominú – hovorí Ježiš –, ale moje slová sa nepominú“ (v. 31). Toto je skutočný kľúčový bod. V onen deň každý z nás bude musieť porozumieť, či nechal svoju existenciu prežiariť Slovom Božieho Syna, alebo či sa namiesto toho k nemu obrátil chrbtom, lebo dal prednosť svojim vlastným slovám. Bude to, ako ešte nikdy predtým, chvíľa úplného odovzdania sa do Otcovej lásky a zverenia sa do jeho milosrdenstva.
Nikto pred touto chvíľou neujde, nikto z nás! Chytráctvo, ktoré často používame na vylepšenie si obrazu, akým chceme pôsobiť, už viac nepomôže; rovnako tak ani moc peňazí a ekonomických prostriedkov, o ktorých si spupne namýšľame, že nimi môžeme kupovať všetko a všetkých, už nebudeme môcť viac použiť. Nebudeme mať so sebou nič iné, len to, čo sme urobili v tomto živote vo viere v jeho Slovo: všetko a nič z toho, čo sme urobili alebo čo sme nechali nedokončené. So sebou si vezmeme len to, čo sme darovali.
Prosme o príhovor Pannu Máriu, aby sme vedomí si našej dočasnosti na tejto zemi a našej obmedzenosti neprepadli úzkosti, ale aby nás to pobádalo k zodpovednosti voči nám samým, voči našim blížnym a celému svetu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Modlitba za Stredoafrickú republiku
Po udelení apoštolského požehnania Svätý Otec vyjadril bolesť nad správou o surovom útoku spred dvoch dní v Stredoafrickej republike, kde príslušníci islamskej militantnej skupiny zmasakrovali utečencov prichýlených v blízkosti biskupstva a medzi desiatkami obetí sú aj dvaja kňazi. Pápež vyzval k modlitbe za obete a zranených a za vyprosenie mieru pre krajinu, ktorá je mu ako povedal osobitne drahá, keďže ju navštívil pri otvorení prvej svätej brány v Roku milosrdenstva 29. novembra 2015 v stredoafrickom hlavnom meste Bangui. Na tento úmysel sa s prítomnými na námestí pomodlil „Zdravas´ Mária“.
Pápež pripomenul v modlitbe aj trpiacich v oblastiach USA zasiahnutých živelnými pohromami: lesnými požiarmi v Kalifornii a mrazmi na východnom pobreží.
Obedové menu v Aule Pavla VI.
Po modlitbovom stretnutí pri Anjel Pána Svätý Otec obedoval v Aule Pavla VI. premenenej na jedáleň spolu s 1500 ľuďmi v núdzi. Obsluhovalo 70 dobrovoľníkov z rímskych farností a o hudbu sa postarala kapela z mariánskej svätyne v Pompejach. Menu sa skladalo z lasagne, kúskov kuraciny so zemiakovým pyré a tiramisu. Ako pozornosť domov si každý odniesol balíček cestovín. Obed pre chudobných paralelne zorganizovali v rímskych farnostiach a zariadeniach cirkevných inštitúcií.
Podujatia Svetového dňa chudobných v Ríme organizovala Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie pod vedením arcibiskupa Rina Fisichellu za pomoci sponzorov a charitatívnych dobrovoľníckych organizácií počnúc Charitou, cez Komunitu sv. Egídia až po vincentínske združenia a farské skupiny.
Solidárna zdravotnícka bunka
Bezplatné ošetrenie na Námestí sv. Petra
Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie pripravila pre chudobných vo Večnom meste aj ďalšie príležitosti. Počas celého týždňa mali možnosť využiť bezplatnú zdravotnú službu v takzvanej Solidárnej zdravotníckej bunke, ktorú tentokrát postavili priamo na Námestí sv. Petra. Diagnostiku a ošetrenie poskytované vďaka dobrovoľníctvu špecialistov v rozličných oblastiach medicíny z Univerzitnej nemocnice Gemelli a ďalších zariadení v minulom roku využilo vyše 600 osôb, niektorí aj vo vážnom stave. Do bunky so prišiel v piatok popoludní osobne poďakovať dobrovoľníkom Svätý Otec František. V sobotu večer mali dobrovoľníci Svetového dňa chudobných spoločnú modlitbovú vigíliu v Bazilike sv. Vavrinca.
Posolstvo pápeža Františka: Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal
Svätý Otec pri príležitosti Svetového dňa chudobných vydal aj osobitné posolstvo s biblickým mottom: „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal“. Ako v ňom napísal, „Kristovým učeníkom majú byť cudzie postoje ako pohŕdanie chudobnými či sentimentalizmus; majú im skôr prejavovať úctu a uprednostňovať ich, vychádzajúc z presvedčenia, že predstavujú reálnu prítomnosť Ježiša medzi nami“. Celú Cirkev v posolstve pozval, aby Svetový deň chudobných prežívala „ako privilegovaný okamih novej evanjelizácie“, pretože „chudobní nás evanjelizujú, pomáhajú nám každý deň objavovať krásu evanjelia.“
Aktualizované