Vatikánsky denník L´Osservatore Romano priniesol biografické črty budúcich svätcov z pera postulátorov ich kanonizačných procesov. Talianskeho kňaza bl. Vincenza Romana, ktorý žil na prelome 18. a 19. storočia (1751-1831), predstavil postulátor Giovangiuseppe Califano. Vincenzo Romano po celý život pôsobil ako farár vo svojej rodnej obci Torre del Greco ležiacej neďaleko Neapola, vo svahu medzi morom a sopkou Vezuv. Postulátor, ktorý bude prítomný aj na slávnostnej kanonizácii 14. októbra, predstavuje bl. Vincenza Romana týmito slovami:
„Narodil sa 3. júna 1751 v jednoduchej rodine. Celý svoj život strávil pre svoj ľud, hľadiac na duchovné i materiálne dobro spoločenstva. Hneď po kňazskej vysviacke, ktorú prijal v neapolskom Dóme 10. júna 1775, začal rozvíjať intenzívnu pastoračnú činnosť, pričom uprednostňoval službu slova a evanjelium lásky k blížnemu. Toto boli priority jeho misie a za svoju životnú zásadu si zvolil heslo: „Robiť dobro dobre“ (Fare bene il bene). Mladý kňaz otvoril vo svojom vlastnom dome bezplatnú školu pre deti. Takto u mladých generácií šíril kultúru, ktorú si osvojil počas štúdií v Neapole, predovšetkým im však dal príklad života totálne patriaceho Bohu.
Jeho školená výrečnosť, ktorá však bola prístupná všetkým, mu pomohla v kázaní, ktorému sa venoval každý deň – ako pri liturgii, tak aj pri katechézach a školení ľudu. Vždy opakoval: „Božie slovo je to zázračné osivo, ktoré produkuje dobrý život, dobrú smrť a nebo“. Aby priviedol k praktizovaniu náboženstva i tých najvzdialenejších, zaviedol spôsob kázania, označovaný tradičným neapolským termínom „sciabica“. Tento výraz arabského pôvodu označoval u morských rybárov techniku lovenia rýb za pomoci vlečných sietí. Pre dona Vincenza táto „sciabica“ znamenala urobiť pre Pána záber sieťou na duše. Prichádzal na križovatky obce, kde najviac pulzoval verejný život a s krížom v rukách začal kázať, až kým sa pri ňom nezhromaždil zhluk ľudí, ktorých následne odviedol do kostola, aby im udelil sviatosti.“
Ako dodáva postulátor Giovangiuseppe Califano, dona Vincenza si ľud vážil aj preto, že po tragickom výbuchu sopky Vezuv v roku 1794 opravil zničený farský kostol Svätého kríža, v ktorom pôsobil. Osobitnú pozornosť ďalej venoval aj lovcom korálov, ktorých remeslo bolo v meste najrozšírenejšie. Don Vincenzo lovcom nielenže udeľoval požehnanie tesne pred tým, ako sa vydali na nebezpečnú 9-mesačnú plavbu po šírom mori, ale v čase ich neprítomnosti sa staral o ich rodiny. Umrel chorľavý vo veku 80 rokov 20. decembra 1831.