Kedy ste sa prvý raz stretli s príbehom Anny Kolesárovej?
Prvý raz som sa s príbehom Anny Kolesárovej stretol v Červenici, kde som bol v rokoch 1983 – 1990 správcom farnosti. Ku koncu môjho pôsobenia v tejto farnosti mi o Anne Kolesárovej napísal páter Michal Potocký SJ. Z listu som sa dozvedel základné informácie o udalostiach vo Vysokej nad Uhom v súvislosti s Annou Kolesárovou. Išlo o kratučké svedectvo pátra Potockého, bolo akoby výpisom z matriky; páter Potocký mal však už vtedy víziu, že by mohlo dôjsť k procesu blahorečenia a že by proces mohol skončiť úspešne.
Pamätáte si na to, ako a čím sa vás vtedy Annin príbeh osobne a hlboko dotkol? A čím sa vás dotýka dodnes?
Prvé, čo mi pri oboznámení sa so smrťou Anny Kolesárovej napadlo: že disponovala vrodeným citom cudnosti. Prirodzene, musela mať strach pred hrubosťou a drzosťou toho ruského vojaka; pritom však v nej víťazil vrodený, ale i pestovaný cit mravnej čistoty.
Dodnes si spomínam na dievčatá v Anninom veku, keď som bol malým chlapcom, ako si robili venčeky a ozdobovali si nimi hlavu. Tento venček bol symbolom mravnej čistoty, panenstva. Venčeky si najčastejšie robili z rozmarínu, lebo nevesta, keď išla na sobáš, mala rozmarínový venček.
Dnes sa ma príbeh Anny Kolesárovej dotýka v tom zmysle, že dievčatá veľmi ľahkovážne strácajú čistotu, kým Anna Kolesárová za čistotu vedela obetovať život.
Myslíte si, že odkaz, ktorý nám mučeníckou smrťou pri obrane svojej čistoty Anna zanechala, zapôsobí na súčasnú slovenskú mládež, ktorej tento svet núka úplne iné vzory a spôsoby správania?
Tu by som dal výraz slovenská mládež do úvodzoviek, pretože nie všetkých to uchváti. Mnohých to osloví, ale buďme realisti – nie všetci sa touto udalosťou alebo morálne čistým správaním Anny Kolesárovej dajú osloviť.
Vyše štyridsať rokov sa na Slovensku nemohlo hovoriť o zločinoch, ktoré pri oslobodzovaní našej krajiny napáchali sovietski vojaci.
Prečo je podľa vás dôležité, aby sa nielen chválilo oslobodenie, ale aby sa na svetlo sveta vynášali aj príbehy ako je ten Annin?
Aj o oslobodení tu treba hovoriť v úvodzovkách, lebo oslobodenie bolo od nacizmu a Hitlerovej vízie tretej ríše, ale Európa bola veľmocami rozdelená a oslobodenie sa zmenilo na totalitu. Anna Kolesárová je vzor; je mučeníčkou čistoty, ale neslobodno zabudnúť na tisíce znásilnených žien. Anna mala to šťastie, že zabojovala a zomrela – také bolo rozhodnutie Božej prozreteľnosti.
Tretieho júla 2004 sa začal proces blahorečenia Anny Kolesárovej. Vy ste vtedy stáli na čele Košickej arcidiecézy. Akým spôsobom ste podporovali tento proces a ako osobne ste boli do tohto procesu zaangažovaný?
Tu treba vyzdvihnúť úsilie kňaza Pavla Hudáka, ktorý to všetko naštartoval; ja som neprekážal a podporoval som ho. Nechal som vytvoriť podmienky, aby sa mohla uskutočniť diecézna fáza procesu blahorečenia, mali sme do nej zapojených schopných kňazov; a ja som to popritom, že som to schvaľoval, aj finančne podporoval.
Navštívili ste v tejto súvislosti aj Vysokú nad Uhom a Ankin hrob?
Áno, vždy to bolo pri púťach mladých, púťach radosti alebo pri púťach rodín.
Modlili ste sa za Annino blahorečenie?
Každá svätá omša bola vlastne modlitbou za jej blahorečenie; osobitne sme tento úmysel spomínali pri spoločnej modlitbe veriacich v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach, ale aj v iných kostoloch Košickej arcidiecézy.
Akými slovami ste privítali informáciu, že pápež František schválil v marci dekrét o mučeníckej smrti Anny
Kolesárovej, a teda táto dievčina môže byť vyhlásená za blahoslavenú?
Teším sa, že proces pozitívne skončil – toto bolo moje konštatovanie.
Pre celé Slovensko bude blahorečenie Anny Kolesárovej – ani nie rok po blahorečení Titusa Zemana – veľkou udalosťou. Určite je aj pre vás veľkým povzbudením, že Cirkev na Slovensku dostala v takom krátkom čase dvoch výnimočných mučeníkov 20. storočia…
Predovšetkým treba poďakovať ľuďom, ktorí na obidvoch procesoch pracovali, pretože to bola neľahká práca, a potom, naše poďakovanie, samozrejme, patrí Svätému Otcovi Františkovi. Isteže, podľa určitých indícií som očakával už dlhšie, kedy Svätý Otec schváli a vydá dekrét o mučeníctve Anny Kolesárovej, a tak bude môcť byť blahorečená.
Pravdaže, teším sa, že Slovensko bude mať v krátkom čase dvoch blahorečených. Najmä pre kňazov by malo byť príkladom, keď myslíme na dona Titusa Zemana, že neslobodno hazardovať s kňazským povolaním, pretože mi je ľúto, keď na jednej strane don Titus a tí, ktorí počúvali Pánovu výzvu, išli naozaj do nebezpečných situácií, keď ich prevádzal cez hranice; no na druhej strane počúvam, že kňaz, ktorý je vysvätený len krátko, pred dvoma, tromi či piatimi rokmi, odchádza z kňazskej služby.
Príklad Anny Kolesárovej je aj pre mňa osobne inšpiráciou, aby som mladým, predovšetkým dievčatám hovoril o kráse čistoty a chlapcov napomenul, aby neboli zvodcami, ale vodcami.
Čo si pamätáte ako odkaz zo stretnutí s mladými pútnikmi vo Vysokej nad Uhom? Čím vás zaujali?
Bol som prekvapený, že na začiatku taká neznáma dievčinka sa stala pre mladých ľudí dneška akoby ikonou. Keď som slávil svätú omšu v amfiteátri v Pavlovciach nad Uhom, otváral som oči, lebo amfiteáter bol plný mladých ľudí. A to bolo aj pre mňa skutočne povzbudzujúce i obdivuhodné. Viac by vám však o tom povedal Pavol Hudák, rektor Domčeka Anny Kolesárovej.
Na jednom z vašich prvých stretnutí s mladými vo Vysokej nad Uhom ste v súvislosti s Annou Kolesárovou parafrázovali slová z básne Andreja Sládkoviča Marína, že „diamant v hrude nezhnije“.
Keď hovorím o svätých, dosť často tieto slová používam, lebo to, čo je duchovne krásne, šľachetné a dobré, sa nestratí – presne ako diamant; položený do zeme nezhnije, lebo má svoju silu a hodnotu.
Do Domčeka Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom smeruje množstvo mladých pútnikov. Sú podľa vás tieto púte ovocím jej mučeníctva?
Určite, bez toho by všetky aktivity, ktoré sa tam dejú, neboli; veď je to dedinka ako každá iná.
Zdroj: Katolícke noviny