-
Vážený pán nemecký spolkový prezident Gauck,
vážený otec arcibiskup Zvolenský, vážený pán generálny biskup Miloš Klátik, excelencie, všetci vážení a milí hostia, milí priatelia!
Pred tridsiatimi rokmi som mohol zažiť, doslova na vlastnej koži, ako tu neďaleko na námestí stáli proti sebe dva svety: svet úprimnej, odvážnej a odhodlanej snahy o slobodu, spravodlivosť a autentické ľudské práva a svet totalitnej ideológie neochotnej a neschopnej dialógu a slobody.
Stojí zato pripomenúť si dôvod, pre ktorý pred 30 rokmi národný výbor nepovolil usporiadanie ohlásenej manifestácie. Zhromažďovacie právo je prípustné za podmienky, že zhromaždenie neohrozí verejný poriadok a pokoj. František Mikloško údajne ako súkromná osoba nedokáže zaistiť zachovanie verejného poriadku. Manifestácia bola zo strany zhromaždených ľudí nanajvýš pokojná. Naopak, niekoľkokrát sme museli počas manifestácie vykázať spomedzi nás zjavných provokatérov, ktorí kopali do policajných áut a snažili sa vyvolať roztržky. Je temer neuveriteľnou iróniou, že to ohlušujúce peklo, ktoré na námestí rozpútali ozbrojené zložky vtedajšieho režimu, de facto nazvali verejným poriadkom a pokojom.
Režim použitím sily ukázal svoju slabosť. Prehral morálne nielen túto bitku na Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988, ale prehral aj celú vojnu o rok neskôr, v pamätnom roku – annus mirabilis - 1989.
Totalitný režim sa všemožne snažil v ľuďoch vzbudiť a udržovať strach. Čo iné bolo prezentovanie sily – napr. cez objavenie sa obrneného transportéra v uliciach Bratislavy v deň konania manifestácie. Alebo šírenie informácií, že na námestí sa možno bude aj strieľať a v nemocniciach sa zvyšujú zásoby krvných konzerv. Ale ako nečakane sa situácia vyvinula! Ľudia, ktorí prišli na námestie s horiacimi sviečkami a s modlitbou, strach nahnali režimu. A naopak prekonanie strachu zo strany manifestujúcich, ich ochota vedome ísť do rizika bolo práve tým víťazstvom, ktoré dláždilo cestu k Novembru 89.
Nič, čo nie je pravdivé, nevytrvá. Skôr či neskôr sa ukáže, že obsah nemá deklarovanú hodnotu.
Nič, čo nie je slobodné, nemá silu. Iba konanie z hlbokého presvedčenia dokáže prekonať všetky prekážky.
Nič, čo nie je v zhode s prirodzenosťou človeka, ho nenaplní skutočným šťastím. Lebo našu prirodzenosť natrvalo neoklameme.
Nič, čo nesmeruje k láske, neuspokojí srdce človeka. Lebo sme stvorení z lásky a pre lásku.
Veriaci sú aj dnes obohatením spoločnosti. Chcú tak ako pred 30 rokmi spolu so všetkými úprimne zmýšľajúcimi ľuďmi vnášať a udržiavať v spoločnosti ideály, pomáhať ju robiť skutočne ľudskou – od pestovania medziľudských vzťahov až po prinášanie nových pohľadov na ekológiu. Angažovanosť za ideály a žitá viera dáva ľudskému životu chuť a vôňu. A tiež aj zmysel, nadhľad, a akési životné dobrodružstvo.
Kiež by ľudí, ktorí dobrodružne idú za ideálmi svojho presvedčenia, bolo v našej spoločnosti čím viac!
-