Prinášame plné znenie homílie predsedu KBS Mons. Stanislava Zvolenského, bratislavského arcibiskupa metropolitu:
-
Milí bratia a sestry,
na záver pašií sme si vypočuli slová "Tento človek bol naozaj Boží Syn!" Tieto slová svedčia o tom, že stotníkovi sa otvorili oči. Náhle spoznal, koho má pred sebou. Aj dovtedy fyzicky videl: pozeral na to, čo sa dialo. Ba možno mal aj nejaké vlastné zdôvodnenie, prečo je potrebné toho muža ukrižovať, prečo on má byť toho súčasťou. Podstatu však nepochopil. Až Kristova smrť mu otvorila oči. "Tento človek bol naozaj Boží Syn!" Stotník si uvedomil hroznú vec: zabili sme nevinného! Ba dokonca: uvedomil si, pripravili sme o život Syna Všemohúceho Boha! Evanjeliá nám nehovoria, aký bol jeho ďalší osud stotníka: je ale zrejmé, že práve toto otvorenie očí, toto pravdivé, hoci bolestné pochopenie situácie, bolo nevyhnutným predpokladom pre zmenu života.
Vďaka otvoreniu sa očí stotníka pred ním samým sa otvorila cesta ku spáse. Dostal príležitosť obrátiť sa, nastúpiť na cestu pokánia. A túto istú príležitosť dnes máme aj my. Vďaka Svätému Písmu, vďaka sláveniu veľkonočných sviatkov, môžeme spoznať, že tento človek, Ježiš Kristus, pribitý na kríž, je naozaj Boží Syn. Ten, ktorý sa obetoval, aby nás zachránil. Aj my môžeme otvoriť oči a uvedomiť si, že na jeho smrti nesieme podiel aj my našimi previneniami. Každý jeden z nás. Nielen tí, čo tam stáli. Aj ja som zodpovedný za Kristovu smrť - aj ja musím konať pokánie. Za hriechy a slabosti, za každé zlo, ktorého som spáchal. A na túto cestu pokánia chcem dnes zavolať každého, kto počúva. Pozývam vás, drahí bratia a sestry, aby sme odprosovali Boha za všetko zlo, ktoré sme nechali preniknúť do našich životov.
To, že tu dnes môžem stáť, to že aj ja môžem dnes slobodne hlásať Božie slovo a prihovárať sa vám, dokonca prostredníctvom televízneho vysielania, nepokladám za samozrejmosť. Je to dar: vzácny dar, spojený so slobodou náboženského vyznania. Pripomeňme si, že práve pred 30. rokmi sa tu, v Bratislave, uskutočnila sviečková manifestácia. Jej účastníci žiadali náboženskú slobodu, menovanie biskupov do uprázdnených diecéz a dodržiavanie občianskych práv. Vtedy ešte neboli sociálne siete, facebook, ani internet, a komunistický režim robil všetko preto, aby manifestácii zabránil. Napriek tomu sa v hlavnom meste zišli tisíce ľudí, aby so sviečkami v rukách a s modlitbou na perách volali po slobode. Polícia ich rozháňala vodnými delami a obuškami; niektorých aj uväznili. Režim si zavrel oči pred tým, čo sa v spoločnosti dialo. Ale raz ich musel otvoriť. Aj vďaka odvahe tých, ktorí v 88-mom vyšli do ulíc, môžeme dnes slobodne a týmto spôsobom sláviť veľkonočné sviatky.
Nie je to samozrejmá vec. Pripomíname si tieto udalosti, aby sme nezabudli. Aby o nich počuli aj mladí ľudia, ktorí komunistický režim poznajú len z dejepisu. My, o niečo starší, si uvedomujeme, že násilné rozohnanie sviečkovej manifestácie bolo len vrcholcom ľadovca. Že dolu, obrazne pod hladinou, sa ukrývalo utrpenie veľkého počtu veriacich, ktorí pre svoje vyznanie znášali krivdy. Ak dnes niekto povie, že sviečková manifestácia nemala zásadný vplyv na pád komunistického režimu, treba si uvedomiť dôležitú vec. Sloboda, samozrejme, neprišla len vďaka zhromaždeniu na námestí. Manifestácie, ktoré sa vtedy diali, mali význam, boli to dôležité prejavy, každý s vlastnou silou, avšak samé o sebe by nedosiahli to, čo sme v 89. roku pokladali za zázrak: ak by nemali hlbšie korene - a tu mám na mysli tie hlbšie korene - to je viera a modlitba jednoduchých ľudí, ich odhodlané obety, ich znášanie krivdy. Zďaleka nepoznáme všetkých, vďaka ktorým sa rozpadlo ateistické impérium. To nezrútili len samotné manifestácie. Jeho pád mal oveľa hlbšie príčiny. A dodám: slobodu v krajine máme vďaka bojovníkom za ňu, ale najmä, máme ju ako dar - z Božej milosti. Sloboda a mier sú tak veľké dary, že presahujú čisto ľudské schopnosti.
Niektorí sa dnes, žiaľ, správajú, akoby sloboda a mier boli všedné, akoby za ne nebolo treba ďakovať. Možno sa nazdávajú, že sme iní, lepší, než tí, ktorí v slobode a mieri nežijú, že pre nás sú tieto hodnoty automaticky garantované. Prosím, aby sme sa zamysleli dôkladnejšie. Som presvedčený, že za ne musíme byť vďační: na prvom mieste Pánu Bohu, a potom, na ľudskej rovine tým, ktorí za ne bojovali a prinášali obete - či už manifestáciami alebo tichými obetami. Aj preto v týchto dňoch konáme spomienky a modlíme sa za všetkých, čo k našej slobode prispeli. V čom sme my lepší, než tí, ktorí trpeli za vieru, ale slobody sa nikdy nedožili? Obávam sa, že toho veľa nevyrátame. Máme odvahu domnievať sa, že slobodu a mier sme si zaslúžili, že nám patria, že s nimi môžeme navždy rátať? Otvorme oči a zmeňme takéto zmýšľanie! Bez pokory a vďačnosti ďaleko nezájdeme.
Súčasný pápež, Svätý Otec František vo svojich kázňach opakovane upozorňuje na nebezpečenstvo tzv. nového pelagianizmu. Je to presvedčenie, že človek má schopnosť všetko dokázať svojimi silami. Ak budeme chcieť, ak investujeme dostatok energie, čokoľvek zvládneme. Na každú otázku nájdeme odpoveď. Ale je tomu skutočne tak? Nezabudli sme na niečo? Ľudské úsilie si treba vážiť a oceňovať ho. Nie však preceňovať! Inak nám hrozí nebezpečenstvo pádu, ktorý už ľudstvo zažilo toľkokrát. Každý z nás je totiž poznačený hriechom, a všetci trpíme jeho dôsledkami - tak ako to hovorí jednoducho katechizmus: naša vôľa je naklonená k zlému. Viera v človeka, ktorý presadzovaním ideálov zachráni svet, zaistí slobodu a mier, či dokonca vybuduje raj na zemi, to nie je kresťanská viera. Jej čaru však podliehajú mnohí: na toľkých miestach možno stretnúť jej zanietených kazateľov!
Dokonca aj v našich kruhoch badáme niekedy tendencie ohlasovať Božie kráľovstvo bez súdu, do ktorého človek smeruje bez hriechu, skrze Krista bez kríža. Pokánie? To len zbytočne dlávi ľudí, a bráni rozletu ich schopností... Lenže! Pašie, ktoré sme si práve vypočuli, nás konfrontujú s odlišným obrazom. Nesmieme si zatvoriť oči pred skutočnosťou hriechu, ktorý tak prerástol životy ľudí, že už neboli schopní ho odčiniť. O tom boli pašie. O každom z nás.
Pri príprave spomienky na 30. výročie sviečkovej manifestácie som dostal otázku čo z nej možno prevziať, zdôrazniť pre dnešnú dobu. Je toho viac než dosť. Ale podčiarkol by som práve toto: Otvorme oči! Spoznajme a priznajme aj naše previnenia, našu hriešnosť: a konajme pokánie, naprávajme! Tí, čo pred 30-timi rokmi nariadili vodné delá proti ľuďom, nechceli vidieť, ani priznať vlastné pochybenia. Dajme pozor, aby sme neopakovali ich chybu, v akejkoľvek podobe. Vykročme na cestu pokánia, začnime každý od seba, a s pokorou pozvime aj ostatných.
Nepreceňujme vlastné zásluhy a sily. Všetci potrebujeme Božiu milosť. Nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva ľuďom, to je to posvätenie, to otvorenie sa pre Boha. A práve priznaním svojich previnení otvárame vo vnútri - v srdci priestor pre Božie duchovné pôsobenie, pre Božiu milosť. Ale ak neuznáme vlastné slabosti, ak si prestaneme spytovať svedomie a ľutovať spáchané zlo, ten priestor jednoducho v našom vnútri jednoducho nebude, nevznikne. Jedného dňa nás naisto zadusí naša vlastná pýcha. Bez ohľadu na školy, diplomy, schopnosti, kvality. Bez ohľadu na aplikované stratégie: mediálne, politické, akékoľvek. Všimnime si, že v živote našej spoločnosti sa to opakuje takmer periodicky. Najskôr kritika moci. Potom jej prevzatie. A na koniec pokušenie tú moc využiť na vlastné ciele.
Kto je však slobodný od takéhoto pokušenia? A vôbec: môžeme od neho zostať slobodní, keď pri iných príležitostiach otvárame dvere iným pokušeniam? Ako sa napríklad správame v tých jednoduchých životných situáciách, povedzme, ako sa správame k predavačke pri pokladni, k sprievodcovi vo vlaku, k starému človeku v električke, aj tam sme vystavení pokušeniu pýchy ukázať naše postavenie, našu silu? Neotvárame tam všade dvere pokušeniu neúcty? Alebo vieme sa opanovať v dopravnej zápche či na futbalovom zápase? Dokážeme odolať pokušeniu cestovať bez lístka, predbiehať sa v rade, odhodiť ohorok z cigarety, alebo porušovať pravidlá premávky, prípadne klamať, aby sme zakryli vlastné chyby a mohli by sme spomínať množstvo takýchto elementárnych situácií, ktoré sú v konečnom dôsledku zneužitie našej moci? Mohli by sme naozaj dlho takto pokračovať. Kto z nás má takú moc sám nad sebou, aby bez zaváhania dokázal čestne zaobchádzať s verejnou mocou? Kto je taký, aby bez zaváhania čestne zaobchádzať s verejnou mocou?
Hriechu sa nezbavíme len tým, že ho označíme u druhých. Treba si uvedomiť, že hranica oddeľujúca dobro od zla neprechádza krížom cez politické strany. Hranica oddeľujúca dobro od zlo prechádza krížom, srdcom každého z nás. Preto potrebujeme na prvom mieste osobnú zmenu zmýšľania. Ani pri najlepšej vôli sa to však nepodarí bez otvorenia očí pre realitu previnení, realitu hriechu, a pre potrebu Božej pomoci, pre potrebu Božieho duchovného daru, Božej milosti. Nejde to bez spytovania svedomia, bez vôle konať pokánie. Úlohou kazateľa nie je ťahať za pravé ani ľavé krídlo politického spektra - ale dvíhať všetkých k Bohu, ktorého milosť je zárukou tej najlepšej budúcnosti. Som vďačný, že mám dnes slobodu povedať tieto slová a pozvať každého z nás na spoločnú cestu pokánia.
Veľmi si želám, aby sme žili v slušnej krajine. Modlím sa za spravodlivé Slovensko. Za slobodné Slovensko. Za Slovensko slobodné od korupcie, mafie, rodinkárstva, a ako biskup dodám: modlím sa za veriace Slovensko - slobodné od hriechu. Dovoľte mi však zopakovať, že na priblíženie k tomuto ideálu je potrebná zmena našich ľudských sŕdc. Naša spoločnosť nemôže byť tvorená individualistami, ktorí hľadia len na seba, na vlastnú pravdu, na vlastné potreby, na svoj záujem. Členovia dobrej spoločnosti musia cítiť zodpovednosť za druhých a mať úprimnú vôľu s nimi vychádzať. Nepýtajú sa len: Čo môže moja krajina urobiť pre mňa? Ale pýtajú sa aj: Čo môžem ja urobiť pre moju krajinu? Nerozmýšľajú len, ako sa stať bohatými a mocnými, ale ako ochrániť chudobných a slabých. Nechcú čo najviac ťažiť pre seba, ale premýšľajú ako dať podiel na úspechu aj ostatným. A za hrdinstvo nepokladajú len víťazstvo, porážku oponentov, dokázanie vlastnej pravdy. Ale schopnosť uznať svoju chybu a s druhým vyjsť - ako človek s človekom, brat s bratom, obhajca jedného názoru s jeho odporcom. Inak zostaneme odsúdení na nekonečné hádky tzv. "bezchybných". To platí doma, v našich rodinách, to platí v celej spoločnosti, v parlamente.
Spravodlivosť, o ktorej sa dnes toľko rozpráva, neznamená len nekradnúť. Je zrejmé, že spoločnosť nebude spravodlivá, kým sa v nej kradne. No iba nekradnutie na zaistenie spravodlivosti nestačí. Spravodlivosť znamená správať sa ku každému človeku ako k človeku. Teda s úctou a rešpektom, ktoré prináležia jeho dôstojnosti. Dovoľte mi naviac pripomenúť, že spravodlivosť nedosiahneme, ak nezačneme od tých najslabších. Evanjelium života nás učí, že spoločnosť nemôže byť skutočne spravodlivá, ak negarantuje ochranu bezbranných. Slovensko nebude slušné, skutočnosti v plnosti slušné, kým bude súhlasiť so zabíjaním nenarodených.
Tomu, že treba brániť korupcii a rozkrádaniu peňazí, rozumie každý. Tam máme takpovediac všetci "oči otvorené". A chcem povedať: Chvalabohu! Chválim a vítam každú iniciatívu, ktorá sa snaží zabrániť kradnutiu a korupcii. Nesmieme s nimi súhlasiť, ani ich tolerovať, nesmú mať priestor v súkromnom, ani verejnom živote. Je tu však aj jedno "Bohužiaľ!": zďaleka nie všetci rovnako rozumejú potrebe chrániť napríklad život počatého dieťaťa. A ten si osobitne pripomíname práve dnes 25. marca, ktorý je dňom počatého života. A preto z tohto miesta prosím, v duchu evanjelia života: otvorme oči a spoznajme svoju hriešnosť, priznajme ju a priznajme aj svoj podiel na smrti nevinných - tak ako to spoznal stotník z dnešného evanjelia. Nastúpme, každý z nás, konkrétnym spôsobom, na cestu pokánia. Aby Kristov kríž nebol vyprázdnený. Aby svetlo Krista, ktoré pred tridsiatimi rokmi krehké sviece zaniesli do ulíc, nevyhaslo pre naše sebectvo! Aby Kristus otvoril oči a osvietil životy všetkým ľuďom dobrej vôle. A aby svetlo sveta mohlo na vlastné oči uzrieť každé dieťa počaté v lone svojej matky. Amen.
-
K správe bolo vydané FOTO.