Jednu z najťažších otázok pápežovi adresovala mladá Nigérijčanka menom Blessing, ktorá je bývalou obeťou obchodovania s ľuďmi. Svätému Otcovi vysvetlila ako pred štyrmi rokmi prišla do Talianska a oklamaná skončila v rukách obchodníkov s ľuďmi, ktorí ju nútili k prostitúcii. Na srdci jej ležia mnohé zotročované ženy, ktoré ešte stále vidieť na okraji ciest, preto pápežovi položila závažnú otázku:
„Ako pomôcť mladým uvedomiť si, že tu ide o „zločin proti ľudskosti“, ako ste ho sám pomenovali? Ako im pomôcť zostať ľudskými a oponovať tej „chorej“ mentalite, ktorá redukuje ženu na otrokyňu, na vlastníctvo muža, na tovar – či už kvôli zisku alebo kvôli vlastnému egoistickému pôžitku – a ako nad ňou zvíťaziť? Drahý pápež František, to čo ma najviac znepokojuje je práve dopyt, príliš veľa klientov a mnohí z nich sú katolíkmi.“
Blessing sa ďalej pápeža spýtala, či je Cirkev schopná postaviť sa pravdivo a vierohodne k tejto otázke a „predkladať mladým slobodnú a oslobodzujúcu cestu vo vzťahu medzi mužom a ženou“.
Pápež František, ktorý dobre pozná osud zotročovaných žien na ulici, vyrozprával svoje skúsenosti z návštevy azylového domu pre bývalé obete obchodovania s ľuďmi. Z ich úst si vypočul veľa o klamstvách, ktorými zotročovatelia lákajú mladé ženy, ich drastické procedúry, vyhrážky o vyvraždení rodín dievčat, ak by utiekli. Rovnako aj o ich hanbe vrátiť sa po vyslobodení k rodine a o zdráhaní sa povedať svojim najbližším pravdu, aby ich tak nezranili. Ako povedal pápež, hrôzou je, že sa nájdu dokonca i medzi veriacimi takí, ktorí nielenže vytvárajú dopyt v tejto oblasti, ale niektorí dokonca pomáhajú zotročovateľom nalákať dievčatá do ich pasce.
Našťastie existujú hnutia či rehoľné komunity, ktoré sa venujú výlučne oslobodzovaniu takýchto žien, a ponúkajú im aj terapiu, aby im pomohli zotaviť sa a znovu sa začleniť do spoločnosti. Svätý Otec ako konkrétny príklad uviedol združenie založené kňazom Orestem Benzim, veľmi činné v Taliansku pod menom „Komunita pápeža Jána XXIII.“.
O závažnosti zločinu zotročovania na prostitúciu sa pápež vyjadril týmito slovami:
„Vrátim sa k tomu, čo ste povedali: je to zločin proti ľudskosti, je to ťažký zločin proti ľudskosti a rodí sa z jednej chorej mentality, že ženu treba využiť. A do dnešného dňa neexistuje feminizmus, ktorý by bol schopný odstrániť túto predstavu z toho najhlbšieho podvedomia či z kolektívnej predstavivosti, povedzme to tak. To, že ženu treba využiť – tým či iným spôsobom... A toto je vysvetlenie... je to choroba ľudstva, je to choroba istého spôsobu myslenia spoločnosti, je to zločin proti ľudskosti.“
Svätý Otec vyslovil mladým nasledovný apel:
„Je to choroba, že ženu treba využiť! Vysoko chválim, že mladí proti tomuto bojujú. Toto je jeden zo zápasov, ktorý od vás mladých žiadam: bojovať za dôstojnosť ženy. Za dôstojnosť. ... Problém, ktorý si menovala, je nesmierne závažný a ja by som chcel, aby ste za túto vec bojovali. Vy, mladí.“
Petrov nástupca rázne odmietol nielen zločin organizátorov prostitúcie, ale za zločinecké označil aj správanie klientov, medzi ktorými môžu byť aj samotní mladí ľudia. Silným momentom stretnutia bola aj pápežova prosba o odpustenie za to, že takýchto zločinov sa dopúšťajú aj veriaci:
„Ten, kto takto koná, kto je klientom, je kriminálnik. Mohli by ste povedať: „Ale Otče, nemôžeme milovať?“ – „Nie, nie: toto nie je milovanie. Toto je mučenie ženy. Nezamieňajme si termíny“. Toto je zločin. Je to chorá mentalita. A ja by som chcel využiť túto príležitosť – lebo si hovorila o pokrstených, o kresťanoch – aby som poprosil o odpustenie vás a aj spoločnosť, za všetkých katolíkov, ktorí konajú tento kriminálny čin.“
Druhá otázka, ktorú pápežovi položili mladí, sa týkala potreby nájsť orientáciu, keď človek stojí pred životnými rozhodnutiami. Mladý Francúz Maxime Rassion (predseda Junior Consulting, Instutut Catholique de Paris) upozorni na to, že mladý človek je niekedy bezradný odkiaľ začať pri svojom hľadaní správnych rozhodnutí a potrebuje pomoc pri rozlišovaní.
Maxime Rassion, ktorý je nekatolík a nie je pokrstený, je študentom práva v Paríži. Pápežovi sa zveril s pocitom prázdna, neistoty pri hľadaní hlbšieho zmyslu života a opýtal sa ho na rozlišovanie. Mladý človek je podľa jeho slov niekedy bezradný odkiaľ začať pri svojom hľadaní správnych rozhodnutí a potrebuje pomoc.
Pápež František odpovedal:
„My všetci potrebujeme rozlišovanie. Preto sa v názve synody nachádza to slovo. Musíme povedať, že v tejto chvíli ho mnohé cirkevné komunity nevedia robiť alebo im chýba schopnosť rozlišovať. Rozlišovať, sprevádzať, počúvať a hľadať, aby tak osoba vydala zo seba všetko a ona sama sa snažila nájsť cestu.“
Podľa Svätého Otca je dôležité hovoriť o veciach, ktoré človek nosí vnútri. Preto je dobré nájsť múdreho človeka:
„Avšak hľadaj múdreho. Múdry človek je ten, ktorý sa ničím nenechá vystrašiť, ktorý vie načúvať, ktorý má dar od Pána, aby povedal vhodné slová vo vhodnom momente. (...) Je pekné, keď má človek osobu, s ktorou môže hovoriť o veciach. Treba nechať pocity vyjsť von. Neumŕtvovať ich, neumenšovať. Treba hľadať niekoho, kto vyvoláva dôveru, aby sme s ním mohli hovoriť a robiť rozlišovanie.“
Tretiu otázku Svätému Otcovi položila Argentínčanka María de la Macarena Segui, ktorá pôsobí v Pápežskej nadácii Scholas Occurentes. Podľa nej sa pri vzdelávaní v školách ponecháva málo priestoru pre transcendentno a schopnosť žasnúť. Pápež František vo svojej odpovedi okrem iného uviedol:
„Zamyslite sa nad školskými štruktúrami, existujú mnohé, kde sa veľmi rastie v poznaní. Sú výnimočné, majú najvyššiu úroveň vedomostí, ale nakoniec stratili schopnosť žasnúť. Stratili schopnosť úžasu. Toto je priame dedičstvo vzdelávania Osvietenstva, nie je tak? Dospelo to k tomuto typu vzdelávacej školy, ktorá je dnes veľmi kritizovaná a reaguje sa proti nej.“
Pápež tu vyjadril presvedčenie, že pre celostné vzdelávanie treba učiť trom jazykom, ako to robia v nadácii Scholas Occurentes: jazyku hlavy, srdca a rúk, čiže myslenia, cítenia a tvorenia: „A tieto tri jazyky – hlavy, srdca a rúk – musia byť v harmónii“, dodal Svätý Otec. Ďalej vyslovil svoj názor na virtuálny svet:
„Virtuálny svet ťa môže dostať do veľmi veľkej miery odcudzenia, ktoré ťa nerobí tekutým, ako povedal veľký Bauman, ale plynným! Bez koreňov. Kritizujem za to virtuálny svet. Ale nechcem to démonizovať. Pretože je to bohatstvo, musíme vedieť, ako ho používať, a nie aby nás zotročoval vzďaľujúc nás od konkrétnosti. Takže, aby sme zachránili to dobré z virtuálneho sveta, len jedno slovo: konkrétnosť. V taliančine „concretezza“. Treba mať zvyk ísť do konkrétnosti. Áno, môžeme používať virtuálny svet, ale s nohami na zemi a nenechať sa vysať. Nie plynovo, nie tekuto, ale pevne, solídne. To je pomoc. A k tomu sa musíme vracať.“
Táto konkrétnosť zohráva dôležitú úlohu pri správnom pohľade na hru. Hra má podľa pápeža dôležité miesto vo výchove a vzdelávaní. Hrozbou virtuálneho sveta je tu podľa jeho slov skutočnosť, „že nás môže oberať o rozmer amatérskosti (nekomerčnej záľuby)“, keďže dnes sa už zo všetkého robí reklama. „Je treba skutočnú hru, nezištnú hru“, povedal pápež a zaspomínal si na činnosť v pápežskej nadácie Scholas Occurentes v Paraguaji.
Štvrtým zástupcom mladých, ktorý Svätému Otcovi položil otázku, bol ukrajinský gréckokatolícky seminarista Julian Vendzilovič. Ako povedal, „v súčasnosti je dôležité, aby bol kňaz nielen učiteľom náboženstva, ale živým svedkom Krista, ktorý rozumie požiadavkám svojej doby a nechce stratiť dych Ducha Svätého, ktorý inšpiruje dnešnú kultúru“. Pápeža sa spýtal, ako sa mladý seminarista, otvorený voči mladým a voči kultúre môže pripraviť na to, aby mohol chápať, čo je v dnešnej kultúre cenné a čo je falošné? Ako príklad uviedol tetovanie, ktoré je pre niektorých krásou a pre niektorých je ťažko pochopiteľné. „Ako by mal mladý duchovný pastier reagovať na zložité okolnosti dnešnej kultúry?“ - opýtal sa Julian. Svätý Otec dal nasledovnú odpoveď:
„Ďakujem ti. Hovoríš o „živom svedkovi Krista“. Je to pravda, kňaz, ktorý nie je Kristovým svedkom, koná veľa zla, veľmi veľa zla. Chybí, dezorientuje ľudí, robí zle. Avšak tým, kto musí byť Kristovým svedkom, je komunita: kňaz je Kristovým svedkom ako člen komunity. Úbohý kňaz, ak je v komunite, ktorá nie je svedkom Krista. Neviem či bude schopný ísť vpred...“
„Prvú vec, ktorú by som ti povedal, je spýtať sa: Aká je tvoja komunita či komunita tvojho spolubrata alebo komunita niekoho ďalšieho? Ak komunita nie je Kristovým svedkom, musí tam zasiahnuť biskup a pomôcť kňazovi, nenechať ho samotného. Zjedli by ho zaživa, lebo človek nemôže byť osamoteným svedkom: vždy je potreba komunity a veľkí svätci – pomyslime na Františka – hneď hľadali spoločníkov, hneď! Takže komunita. Filip Neri – tiež rýchlo hľadal komunitu. Lebo nemôžeme byť Kristovými svedkami, ak neexistuje komunita svedkov.
Ty si svedkom v istej komunite Kristových svedkov. A tu je vzťah medzi kňazom a komunitou – aj ten vzťah musí byť svedčením. Lebo je tu jedna veľmi veľká choroba, ktorou je klerikalizmus – a my musíme vyjsť von z tejto choroby. (...) Znepokojuje ma to, pretože si zamieňame otcovskú úlohu kňaza a redukujeme ju na úlohu riadiacu, úlohu šéfa. Znepokojujú ma aj neotcovské, nebratské postoje, ktoré ho vo vzťahu s komunitou nerobia svedkom Krista. Napríklad, prehnaná duchovnosť. (...) Ak v živote skĺzne, tak ako sa to stáva, pôjdeš mu to povedať? Veď máš strach! Nie je tu svedectvo Kristovho milosrdenstva. Alebo keď vidíš kňaza rigídneho, prípadne svetského, je to nepekné.“
V rámci témy svedectva kňaza a komunity veriacich Svätý Otec zdôraznil problém ohovárania, ktoré nazval „terorizmom“. V súvislosti s dnešnou kultúrou a jej vnímaním seminaristovi povedal:
„Neľakaj sa tetovania: Eritrejčania si roky robili kríž na čelo, aj dnes ich tak vidíme. Tetovali si kríž. (...) Samozrejme, netreba preháňať. Je to skôr problém preháňania, nie tetovania. Tetovanie hovorí o príslušnosti: ty mladý, ktorý si sa takto potetoval, čo hľadáš? O akej príslušnosti hovoríš? A treba takto začať dialóg. A odtiaľ dospejeme ku kultúre mladých. Je to dôležité. No nemaj strach – nikdy sa netreba dať vystrašiť mladými! Pretože vždy, aj za vecami nie veľmi dobrými, je niečo, čo ti pomôže dospieť k nejakej pravde.“
Ako posledná zástupkyňa mladých položila pápežovi otázku rehoľná sestra Teresina Cheng z Číny, ktorá v Taliansku študuje teológiu. Je členkou komunity Sestier Matky Božej v Hebei. Jej otázka sa týkala problémov rehoľnej formácie sestier, keď sa táto príliš obmedzuje na duchovnú stránku bez iného vzdelávania, a sestry v dôsledku toho majú ťažkosti rozumieť mladým zo svojho okolia a komunikovať s nimi na úrovni ich reality. Svätý Otec pri tejto príležitosti pripomenul štyri piliere formácie v zasvätenom živote:
„Skutočná formácia v zasvätenom živote (...) musí mať štyri piliere: formáciu v duchovnom živote, v intelektuálnom živote – čiže musia študovať – formáciu v komunitnom živote – musia sa naučiť ako riešiť komunitné problémy a ako spolunažívať v komunite – a formáciu v apoštolskom živote – musia sa naučiť ohlasovať evanjelium.
A ak sa zameria, ako ty hovoríš, len na duchovný život a takto ťa posielajú iba vyučovať v škole alebo robiť katechézu, budete psychologicky nezrelé. A toto je problém tejto mentality. Prečo sa tak robí? V úmysle uchrániť ich pred svetom. Ale uchrániť ich pristrihnutím ich potenciálu? Potenciál citový, potenciál intelektuálny, potenciál komunikatívny? Toto nie je ochrana: toto je anulovanie. Dovolím si trochu silný výraz z odboru psychiatrie: toto je kastrovanie človeka.
Skutočná ochrana sa robí v rámci rastu. Ak nejaká matka prehnane ochraňuje dieťa, anuluje ho, nenechá ho rásť, nenechá ho byť slobodným. A takto nachádzame v živote toľkých starých mládencov a staré panny, ktorí nevedeli nájsť život lásky, manželstva, pretože boli prinútení k závislosti na matke alebo nemali slobodu voľby.
Nuž, je tu nebezpečenstvo, môžu stratiť povolanie! Ale ja dávam prednosť tomu, že mladý človek môže stratiť povolanie, pred tým, že by to mal byť chorobný rehoľník alebo rehoľníčka, ktorí potom narobia zlo. Alebo keď čítame – treba hovoriť jasne – keď čítame o prípadoch zneužívania: koľkí z týchto boli anulovaní vo svojom vývoji, v slobode, v citovej výchove, a dopadli takto?“
„A toto, čo je platné pre kňazov a pre sestry, je platné aj pre laikov: väčšina z vás pôjde do manželstva, budete mať deti. Ale, prosím vás, vychovávajte ich dobre, takto, so všetkými ich potencialitami. Neanulovať, nechrániť prehnane.“
Svätý Otec svoju odpoveď na otázku čínskej rehoľníčky zakončil veľmi zrozumiteľným obrazom:
„Prosím vás, chráňte rozvinutie sa sestier, ale chráňte ho životom, dialógom s týmto životom, ktorý nehľadá Boha, ktorý sa pripútava čisto k materiálnym hodnotám... nech sa učia takto pohybovať, ale nechráňte ich ako zimné paradajky v skleníkoch: prosím vás, nie. Pretože keď príde leto a vyjdú odtiaľ, nebude z toho osoh, pretože budú bez chuti. Ochraňovať je dobré, s rizikami prostredia, ale treba chrániť dobrým spôsobom. Chrániť znamená sprevádzať, vyučovať, pomáhať a predovšetkým milovať. Toto je prvoradé.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
Aktualizované a doplnené: 22. 3. 2018