Biskup Haľko v úvode rozhovoru predstavuje, z akej rodiny pochádza. Jeho otec bol onkológ, mama pracovala ako psychologička. Sám to nazval, že vyrastal “medzi lekárom tela a duše”. Národnostne má maďarský, nemecký, rusínsky a slovenský koreň, z hľadiska vierovyznania má predkov gréckokatolíkov, rímskokatolíkov a evanjelikov. Jeho kňazské povolanie sa zrodilo počas štúdia na Vysokej škole ekonomickej. “Keďže komunisti neumožňovali, aby skončený vysokoškolák išiel študovať teológiu, tak som sa v predposlednom semestri rozhodol odísť z univerzity,” uviedol.
Najprv sa hlásil do gréckokatolíckeho seminára v Prešove. Keďže ho neprijali, zamestnal som sa ako odpisovač vodomerov a ako pracovný inštruktor pre deti s downovým syndrómom. “Komunisti o mne vedeli, že mám kontakt s laickým apoštolátom a podzemnou cirkvou. Medzitým som požiadal o zmenu obradu z gréckokatolíckeho na rímskokatolícky, čo som odôvodnil tým, že som žil v rímskokatolíckom prostredí, chodieval som na omše podľa západného obradu, takže som sa aj liturgicky cítil byť človekom, ktorý patrí k rímskokatolíkom,” hovorí biskup Haľko.
V rozhovore opisuje, kde prežíval spoločenskú zmenu v roku 1989 i to, kde bolo jeho prvé pôsobisko. Okrem iného pripomenul aj jeden míľnik v živote miestnej cirkvi. Bolo to 40. výročie vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, ktoré sme si pripomenuli 30. decembra 2017. Ďalej približuje, ako sa dostal k tomu, že bol zodpovedný za pastoráciu maďarských veriacich v Bratislave. Uviedol tiež, ako to je s jeho službou v rámci Konferencie biskupov Slovenska, kde zodpovedá za problematiku zahraničných Slovákov, ale aj migrantov a utečencov. V rozhovore sa tiež dotkli nedávnej diskusie o pápežove úvaha revidovať časť prekladu modlitby Otče náš a odpovedi na to, aký príbeh prežíva Cirkev v samostatnom štáte ktorý má 25 rokov.