Svätý Otec pri záverečnom poďakovaní 66 novinárom, ktorí ho počas šiestich dní sprevádzali zhrnul svoje prežívanie apoštolskej cesty do niekoľkých viet:
„A čo si pápež myslí o svojej ceste? Mám z cesty radosť vtedy, keď sa dokážem stretnúť s ľudom krajiny, s Božím ľudom. Keď sa môžem s ľuďmi rozprávať, stretnúť sa s nimi alebo ich pozdraviť. Stretnutia s ľuďmi: hovorili sme o stretnutiach s politikmi - áno, pravda je, treba to robiť -, s kňazmi, s biskupmi... Ale s bežnými ľuďmi, o to tu ide, o ľud. O ľud, ktorý predstavuje hĺbku danej krajiny. Ľud. A keď toto nachádzam, keď to dokážem nájsť, potom som šťastný.“
Viacero otázok žurnalistov smerovalo k citlivej a ostro sledovanej téme mjanmarských Rohingov a tiež prípadných pokusov režimu manipulovať cestu pápeža. Pápež vysvetlil svoju obozretnosť v Mjanmarsku pri otázke ľudských práv a núteného vysídlenia etnickej menšiny Rohingov:
„Pre mňa je najdôležitejšie, aby to, čo chcem povedať sa k adresátovi naozaj dostalo, a preto sa snažím hovoriť veci krok po kroku a načúvať odpovediam, aby sa posolstvo dostalo k svojmu cieľu.
Príliš príkre vyjadrovanie, napr. priame pomenovanie problematického etnika Rohingov, by pri stretnutí s predstaviteľmi Mjanmarska naopak komunikáciu zbytočne zablokovalo, vysvetlil pápež. Vyjadril presvedčenie, že pri osobných stretnutiach s politikmi a verejnými činiteľmi počas apoštolskej cesty sa jeho zamýšľané posolstvo k adresátom úspešne dostalo.
„Vnímal som, že ak by som v oficiálnom príhovore vyslovil toto slovo, pribuchol by som im dvere pred nosom. Ale ja som opísal situáciu, občianske práva, «nikoho nevynímajúc», aby som si pri osobných rozhovoroch mohol dovoliť ísť ďalej. Bol som veľmi, veľmi spokojný s rozhovormi, ktoré som mal, pretože hoci je pravda, že som nemal ten takpovediac pôžitok pribuchnúť niekomu dvere pred nosom verejným odsúdením, mal som však zadosťučinenie vo vedení dialógu, v nechaní hovoriť druhého, v možnosti povedať svoje, a tak posolstvo bolo prijaté. (...) Mnohokrát obžaloby, aj v médiách – nechcem vás uraziť – s niekoľkými kvapkami agresivity zabránia dialógu, zatvoria dvere a posolstvo sa nedostane k cieľu.“
Hoci by bol Svätý Otec rád navštívil aj priamo utečenecký tábor Rohingov, stretnutie s ich zástupcami na záver programu medzináboženského stretnutia v Bangladéši považuje za dostatočne silný moment a jasný signál pre svet i pre obe navštívené krajiny v prospech tých, ktorí sú vytláčaní na okraj alebo priamo prenasledovaní:
„To čo pre nich robí Bangladéš je dôležité, je to príklad prijatia. Malá krajina, chudobná, ktorá prijala 700 tisíc utečencov. Myslím na krajiny, ktoré zatvorili dvere. Musíme byť vďační za príklad, ktorý nám dali.“
Novinári sa zaujímali, do akej miery bolo stretnutie s Rohingami v Bangladéši v predposledný deň cesty vopred zorganizované a čo pápež František pri ňom cítil. „Jedna časť bola naplánovaná, ale veľa vzniklo spontánne“, odpovedal Svätý Otec a vysvetlil, ako chvíle stretnutia prežíval:
„V istej chvíli, po medzináboženskom dialógu, medzináboženskej modlitbe, toto pripravilo srdcia všetkých nás – boli sme nábožensky veľmi otvorení, aspoň ja som to tak vnímal – prišiel moment, keď ma prišli [Rohingovia] pozdraviť. V rade jeden za druhým – toto sa mi nepáčilo, aby išli jeden po druhom – a hneď ich chceli poslať preč z pódia. A vtedy som sa nazlostil a zvýšil som trochu hlas – som hriešnik – a viac krát som zopakoval slovo „úcta“ , úcta. Zastavil som to, a tak tam zostali. Potom, keď som ich každého osobitne vypočul za pomoci tlmočníka, ktorý hovoril ich jazykom, pocítil som niečo v mojom vnútri: ,ale veď ich nemôžem nechať odísť bez toho, aby som im aspoň slovo nepovedal‘, a vypýtal som si mikrofón. A začal som hovoriť... Nepamätám si, čo som povedal. Viem, že v istom momente som poprosil o odpustenie. Myslím že dvakrát, nepamätám si. Ale pýtate sa, ,čo som cítil‘: V tej chvíli som plakal. Snažil som sa, aby to nebolo vidno. Oni tiež plakali.“
Svätý Otec prisvedčil, že túžil prísť dokonca aj priamo medzi Rohingov do utečeneckého tábora. Vysvetlil, že od tohto úmyslu musel upustiť, keďže to z viacerých dôvodov nebolo možné.
Taliansky novinár pripomenul, že v otázke Rohingov vstupujú pravdepodobne do hry aj džihádistické skupiny ako Al Káida či ISIS, ktoré sa, ako sa zdá, snažili postaviť do roly ochrancov tohto ľudu a jeho slobody. „Je zaujímavé, že čelný predstaviteľ kresťanstva sa ukázal byť v určitom zmysle väčším priateľom než tieto extrémistické skupiny: je správny tento dojem?“ znela otázka na pápeža. Jeho odpoveď znela:
„Boli tam teroristické skupiny, ktoré sa usilovali ťažiť zo situácie Rohingov, ktorí sú ľuďmi pokoja. Ako vo všetkých etnikách a to všetkých náboženstvách, je tu vždy aj nejaká fundamentalistická skupina. Aj my katolíci ich máme. Vojsko ospravedlňuje svoj zásah vzhľadom na tieto skupiny. Ja som si nezvolil, že budem hovoriť s týmito ľuďmi, zvolil som si hovoriť s obeťami týchto ľudí. Pretože obeťami bol rohingský ľud, ktorý na jednej strane trpel onou diskrimináciou a na druhej strane bol bránený teroristami. Nuž, chudáci! Vláda v Bangladéši má veľmi silnú kampaň – tak mi to povedali ministri – nulovej tolerancie k terorizmu, a to nielen pri tejto záležitosti, ale aby sa vyhli aj iným. Tí, čo sa dali naverbovať do ISISu, hoci sú Rohingami, sú maličkou extrémistickou fundamentalistickou skupinkou. Nuž, toto spôsobujú extrémisti: ospravedlňujú zásah, ktorý skynožil dobrých i zlých.“
Novinár z indického denníka sa pápeža opýtal: „Môžeme vás očakávať na budúci rok v Indii?“ - „Dúfam, že prídem v roku 2018 ak dožijem!“ odvetil Svätý Otec. Vysvetlil, že aj terajšia cesta bola pôvodne zamýšľaná v kombinácii India-Bangladéš, avšak po prílišných prieťahoch v prípravnej fáze sa vykryštalizoval nový program so zahrnutím Mjanmarska.
Novinár z francúzskej katolíckej televízie sa zaujímal, či pápež vníma napätie medzi zmierlivým úsilím o medzináboženský dialóg a evanjelizáciou, a čo z toho považuje za prvoradé. Svätý Otec v odpovedi okrem iného uviedol:
„Evanjelizovať neznamená robiť prozelytizmus. Cirkev rastie nie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti, to znamená cez svedectvo. Toto povedal pápež Benedikt XVI. Ako sa deje evanjelizácia? Znamená to žiť Evanjelium, dosvedčovať ako sa žije Evanjelium: svedčiť o blahoslavenstvách, dosvedčovať Matúšovu 25. kapitolu, svedčiť o Dobrom Samaritánovi, svedčiť o odpustení 77 krát. A v týchto svedectvách Duch Svätý pracuje, a dochádza k obráteniam. (...) «Svedok» je slovo, ktoré sa v gréčtine povie «martyros»: každodenné mučeníctvo, aj mučeníctvo krvi, keď na to príde... Vaša otázka: čo je prvoradé: pokoj alebo obrátenie? Nuž, keď sa žije so svedectvom a rešpektom, tvorí sa pokoj. Pokoj sa v tejto oblasti začína rúcať, keď sa začína s prozelytizmom; a sú mnohé druhy prozelytizmu, to však nie je evanjeliové.“
Americký novinár sa zaujímal o postoj pápeža Františka v otázke prípustnosti jadrového zastrašovania, čiže legitimity vlastniť jadrové zbrane. Poukázal na skutočnosť, že kedysi v čase studenej vojny, keď bol pápežom Ján Pavol II., sa to považovalo za morálne prípustné. Svätý Otec František sa však pred mesiacom označil vlastnenie jadrových zbraní za odsúdeniahodné. „Čo sa vo svete zmenilo, že vás to prinútilo k tejto zmene?“ opýtal sa novinár.
„Zmenila sa iracionálnosť. Prichádza mi na myseľ encyklika Laudato si´, starostlivosť o stvorenstvo. Od čias, keď pápež Ján Pavol II. toto povedal až po dnešok ubehlo mnoho rokov. (...) V nukleárnej oblasti sa za tých 34 rokov išlo stále ďalej a ďalej. Dnes sme na hranici. O tomto možno diskutovať, jej to moja mienka, ale moja presvedčená mienka: som o tom presvedčený. Sme na hranici prípustnosti vlastnenia a používania jadrových zbraní.“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)