V Českomoravskom fatimskom stredisku v Koclířove pri Svitavách sa pomodlili ruženec a uctili si sv. Jána Pavla II. i svätých fatimských pastierikov. Vo farskom kostole si vypočuli prednášku o histórii fatimského strediska i o kostole, v ktorom sú relikvie sv. Filomény a pomodlili sa k nej litánie. Svätú omšu slávili v chráme kláštora na Hore Matky Božej v Králíkách, kde boli od roku 1950 internovaní rehoľníci a vypočuli si informáciu o slovenskom dominikánovi P. Mikulášovi Jozefovi Lexmannovi OP, ktorý pred 65 rokmi zomrel mučeníckou smrťou.
Po prenocovaní v Pútnickom dome Matky Božej odišli pútnici cez Poľsko do Bílé Vody pri Jeseníku, kde v bývalom kláštore a domoch po odsunutých sudetských Nemcoch bolo od roku 1950 do konca totality internovaných vyše tisíc rehoľných sestier väčšinou v dôchodkovom veku, pretože mladé sestry museli pracovať na družstvách a v továrňach. Po odsune Nemcov zostala v Bílé Vodě iba malá časť pôvodných obyvateľov, ale tí nesmeli sestrám pomáhať. Staré sestry, ktoré svoj aktívny život prežili v službe v nemocniciach, starobíncoch, sirotíncoch a školách si museli domy, ktoré boli 4 roky opustené, opravovať samé. Svojou láskou, dobrotou a trpezlivosťou si však postupne získavali ľudí, takže im mnohí aj napriek zákazu tajne pomáhali a do dnešných dní sa na sestry zachovala pekná spomienka. Svätú omšu obetovali spolu s kňazom a členmi Inštitútu Krista Veľkňaza, ktorý tam má pobočku a stará sa o 25 obyvateľov domova v bývalom kláštore. Kňaz, člen IVK, rodák z Oravy, ktorý je aj miestnym farárom podrobne informoval o pôvode kláštora a kláštornej školy i o novodobej smutnej histórii v minulom storočí. Potom odišli pútnici na cintorín. Ani po smrti nemohli byť sestry pochované na kláštorných cintorínoch a tak na miestnom cintoríne je 476 hrobov, pripomínajúcich zlobu a nenávisť bezbožnej ideológie. Na múre cintorína je pamätná tabuľa o vyhlásení cintorína za národnú kultúrnu pamiatku ako spomienka na rehoľné sestry, internované v Bílé Vodě.
Bolestná atmosféra silne zapôsobila na všetkých pútnikov, z ktorých jedna z nich tam má pochovanú tetu - rehoľnú sestru zo Šebešťanovej. Modlitba znela nielen za sestry, ale aj za tých, ktorí nesú zodpovednosť za ich utrpenie. Jeden muž, dojatý pohľadom na hroby a zrejme aj spravodlivo nahnevaný poznamenal, že by sa bolo treba nielen opýtať, prečo sa od revolúcie nehovorilo a nehovorí o hroznej nenávisti, nespravodlivosti a zlobe minulého režimu vo veľkej časti sveta, ale že by aj na takéto miesta mali prichádzať všetci pohrobkovia totalitných režimov minulého storočia i tí, ktorí banujú za dvojkorunovým mliekom, aby videli, akým veľkým utrpením bolo platené. Po návšteve Múzea sestry Ernstovej sa pútnici vrátili do svoje farnosti.
TK KBS informovala Farnosť Považské Podhradie