PRVÁ ETAPA CESTY: CESENA
Diecéza Cesena si pripomína 300. výročie narodenia svojho rodáka pápeža Pia VI. Tento pápež viedol Cirkev v ťažkom období 1775 – 1799, v čase Francúzskej revolúcie a nástupu Napoleona, ktorý ho ako zajatca odviedol do Francúzska. Krátko po ôsmej hodine ráno začal Svätý Otec svoju cestu stretnutím s obyvateľmi stotisícovej Ceseny na námestí Piazza del Popolo, kde sa v duchu sociálnej náuky Cirkvi zameral na úlohu politiky. Poukázal na symbolický význam námestia ako miesta reprezentujúceho spojené úsilie všetkých o „spoločné dobro“. Pripomenul tak dôvod, pre ktorý Cirkev považuje politiku za „ušľachtilú formu lásky“ a povzbudil miestnu komunitu k úsiliu o „dobrú politiku“. Vysvetlil, že ide o „takú politiku, ktorá nebude ani otrocká, ani panovačná, ale priateľská a spolupracujúca; ani bojazlivá, ani unáhlená, ale zodpovedná, a teda odvážna a rozvážna zároveň; taká, ktorá nenecháva niektoré kategórie na okraji, ktorá neplieni a neznečisťuje prírodné zdroje“.
Miestnych obyvateľov pápež povzbudil k politickej angažovanosti práve v tomto duchu: „Pozývam preto mladých i menej mladých, aby sa adekvátne pripravili a osobne sa zaangažovali na tomto poli, osvojili si už od samého začiatku perspektívu spoločného dobra a odmietli každú, aj tú najmenšiu formu korupcie. Korupcia je červotočom povolania politika.“ Dobrý politik je človek nesúci kríž, pokračoval pápež spontánnou vsuvkou: „Dobrý politik má aj svoj vlastný kríž, keď chce byť dobrým, pretože musí mnoho ráz upustiť od svojich osobných ideí, aby sa ujal iniciatív druhých a zosúladil ich, zjednotil, aby sa sledovalo naozaj spoločné dobro. V tomto zmysle dobrý politik vždy dospeje k tomu, že sa stáva „mučeníkom“ služby, pretože upúšťa od svojich vlastných ideí, no nezanecháva ich, vkladá ich do diskusie so všetkými, aby sa išlo smerom k spoločnému dobru, a toto je veľmi pekné.“
Pápež pripomenul politikom aj šľachetnú vlastnosť vedieť uznať vlastnú chybu, ospravedlniť sa a ďalej ísť správnym smerom. Neobišiel skutočnosť, že región Emilia Romagna je tradične priestorom politických rivalít a povzbudil k prekonaniu úzko straníckeho prístupu v záujme spolupráce. Osobitne prízvukoval, aby sa načúvalo hlasu mladých a zároveň i hlasu staršej generácie. „Politika sa javila v týchto rokoch neraz ako tá, ktorá ustupuje pred agresivitou a prenikajúcim vplyvom iných foriem moci, ako je tá finančná a mediálna. Je na mieste znovunastoliť práva dobrej politiky, jej nezávislosť, jej špecifické poslanie slúžiť verejnému dobru, konať v záujme znižovania nerovností, podporovať konkrétnymi krokmi dobro rodín, poskytnúť pevný rámec práv a povinností – dať ich do vzájomnej vyváženosti – a zabezpečiť, aby platili pre všetkých.“ Pápež František na záver vyzval k modlitbe za budúcich politikov týmito slovami: „Modlime sa, aby Pán dal vyrásť dobrým politikom, ktorým bude skutočne ležať na srdci spoločnosť, ľud a dobro chudobných. Jemu, Bohu spravodlivosti a pokoja zverujem sociálny a občiansky život vášho mesta.“
Z námestia sa Svätý Otec presúval ulicami lemovanými nadšenými obyvateľmi Ceseny ku katedrále, s krátkou zastávkou na priestranstve, ktoré pomenovali pri príležitosti 300-ročnice narodenia pápeža Pia VI. Tabuľu s nápisom „Largo Pio VI.“ slávnostne odhalil miestny primátor. Krátka návšteva pápeža v Cesene pokračovala v Katedrále sv. Jána Krstiteľa stretnutím s kňazmi, seminaristami a osobami zasväteného života, s laickými spolupracovníkmi kúrie a zástupcami farností. Svätý Otec sa na tomto mieste krátko pomodlil, pozdravil chorých a za prítomnosti miestneho biskupa Douglasa Regattieriho sa prihovoril slovami povzbudenia k jednote, k charitatívnej pozornosti voči chudobným a k čerpaniu z modlitby a meditácie Božieho slova. Okrem iného povedal:
„Evanjelizácia je účinnejšia, keď sa uskutočňuje v jednote úmyslov a v úprimnej spolupráci medzi rozličnými cirkevnými zložkami a pastoračnými činiteľmi, ktorí nachádzajú v biskupovi spoľahlivý bod opory a súdržnosti.“
V súvislosti s blížiacou sa biskupskou synodou pápež František pripomenul víziu bl. Pala VI. z exhortácie Evangelii nuntiandi, kde hovorí o „mladých apoštoloch mladých“ (č. 72). Výzvu pre mladých vyjadril týmito slovami: „Kiež mladí dokážu nájsť v Evanjeliu a v koherentnom svedectve Cirkvi tú perspektívu života, ktorá im pomôže prekonať podmieňujúce vplyvy subjektivistickej kultúry, ktorá vyvyšuje vlastné ego až na úroveň modloslužby, (...) a otvoria sa naopak predsavzatiam a plánom solidarity.“
Svätý Otec povzbudil diecézu Cesena v jej tohtoročnom zameraní pastoračného roka na prácu s rodinami vzdelávaním sa v oblasti „výchovy k afektivite a láske“ i pomocou konkrétnym rodinám v ich ťažkostiach. Úlohou kňazov, ktorým je zverené „ministérium stretávania sa s Kristom“, je podľa slov pápeža Františka „nainfikovať ľudí a spoločenstvá misionárskym duchom“. Svätý Otec im zaželal, aby znovu a znovu objavovali „radosť byť kňazmi“.
DRUHÁ ETAPA CESTY: BOLOGNA
Cieľom hlavnej časti pastoračnej cesty pápeža Františka bola Bologna. V slávnom univerzitnom meste a takmer 400-tisícovom centre regiónu Emilia Romagna, v nedeľu vyvrcholil diecézny eucharistický kongres.
Prvé kroky Svätého Otca v Bologni smerovali do humanitárnych ubytovacích priestorov pre migrantov, kde ich žije okolo tisíc. Pápež pozdravil ľudí pochádzajúcich najmä z krajín Afriky a Ázie, ktorí tu našli útočisko, ako aj personál zariadenia, kňazov a dobrovoľníkov, ktorí im pomáhajú. Arcibiskup Bologne Mons. Matteo Maria Zuppi ako hostiteľ ďalej sprevádzal pápeža Františka do historického centra Bologne. Napoludnie sa Svätý Otec na Hlavnom námestí stretol so svetom práce, zástupcami zamestnancov, zamestnávateľov a odborov, ktorým adresoval príhovor. Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána Svätý Otec pripomenul osobnosť nového blahoslaveného, slovenského saleziánskeho kňaza a mučeníka Titusa Zemana, ktorého blahorečili v Bratislave a tiež osobnosť sv. Hieronyma v súvislosti s dnešnou nedeľou osobitne venovanou Svätému písmu.
-
Slová Svätého Otca Františka pri modlitbe Anjel Pána
Svätý Otec František celej Cirkvi predstavil osobnosť nového blahoslaveného, slovenského saleziána kňaza Titusa Zemana. Urobil tak pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána v rámci svojej pastoračnej návštevy v Bologni pri príležitosti Diecézneho eucharistického kongresu. Svätý Otec v príhovore prenášanom médiami predstavil osobnosť blahoslaveného Titusa týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, včera bol na Slovensku v Bratislave blahorečený Titus Zeman, saleziánsky kňaz. Pripája sa k dlhému zástupu mučeníkov 20. storočia, keďže zomrel v roku 1969 po tom, ako bol dlhý čas vo väzení pre svoju vieru a pre svoju pastoračnú službu. Nech nás jeho svedectvo podopiera v najťažších chvíľach života a pomáha nám aj uprostred skúšky rozpoznať prítomnosť Pána.“
Pápež František pri dnešnej pastoračnej ceste navštívil okrem Bologne aj susednú diecézu Cesena, ktorá si pripomína 300. výročie narodenia pápeža Pia VI. Na záver modlitby Anjel Pána pri poludňajšej zastávke v Bologni, pri ktorej sa Svätý Otec stretol s predstaviteľmi sveta práce, pripomenul aj odkaz svätého Hieronyma: „V dnešnú nedeľu vrcholí týždeň venovaný osobitným spôsobom Božiemu slovu pri príležitosti včerajšej liturgickej spomienky sv. Hieronyma, veľkého učiteľa Svätého písma. Poďakujme Bohu za jeho Slovo a dajme si záväzok čítať a meditovať Bibliu, osobitne Evanjelium.“
Pápež František na záver príhovoru vyjadril aj duchovné spojenie s pútnikmi v Mariánskej svätyni v Pompejach, kde sa dnes slávila tradičná púť k Ružencovej Panne Márii.
-
Na bolonskom námestí Svätý Otec stiskom ruky pozdravil aj rodinných príslušníkov obetí masakru, ktorý sa udial 2. augusta 1980 na železničnej stanici v Bologni. Pri bombovom útoku neofašistickej teroristickej organizácie vtedy zahynulo 85 osôb a okolo 200 bolo zranených. Pápež František v Bologni obedoval v neďalekej Bazilike sv. Petronia v spoločnosti asi tisícky chudobných, utečencov a väzňov. Privítal ich v mene Matky Cirkvi, ktorá je domom milosrdenstva, pohostinným pre všetkých a osobitne pre tých, ktorí potrebujú nájsť miesto: „Ste v strede tohto domu. Cirkev vás chce mať vo svojom strede. Nepripravuje [vám] miesto hocijaké alebo odlišné, ale uprostred a pospolu. Cirkev je Cirkvou všetkých, osobitne chudobných. Všetci sme pozvaní, len skrze milosť. Je to tajomstvo nezištnej lásky Boha, ktorý nás chce prijať za svojich, nie za zásluchy, ale pre svoju lásku.
V tomto dome sa za normálnych okolností slávi tajomstvo Euchariste, je to stôl, na ktorý sa kladie chlieb a víno, ktoré sa stávajú Ježišovým Telom a Krvou, rozlámaným a vyliatym za to množstvo ľudí, ktorých on miluje. Aká zvláštna Božia matematika: znásobuje sa, len ak sa rozdelí! Prestrime vždy stôl pre toho, kto to potrebuje. Dobročinná láska nie je nikdy jednosmerná, vždy ide do kruhu a všetci niečo dávajú a prijímajú. Všetci dostávame a všetci vieme a dokážeme dať veľa. Ježiš nikoho nevyraďuje, nikoho neodpisuje. On má smäd a prosí, aby sme sa mu dali napiť, pretože kráča s nami a trpí s nami. A práve my máme ten krčah, azda trochu opotrebovaný, ktorý mu môže dať vodu, a tým je naše srdce! Náš život je vždy vzácny a všetci máme niečo, čo môžeme dať druhým. Na záver dostanete jedlo, ktorý je najcennejšie, Evanjelium, Slovo toho Boha, ktorého všetci nosíme v srdci, ktorý pre nás kresťanov má dobrú tvár Ježiša. Je pre vás! Je adresované práve pre toho, kto to potrebuje! Vezmite si ho všetci a noste ho ako znak, ako osobnú pečať priateľstva s Bohom, ktorý sa stáva pútnikom, a tým, čo nemá miesto, aby ho pripravil všetkým.“
Popoludňajší program viedol kroky Svätého Otca do Katedrály sv. Petra, kde sa prihovoril kňazom, zasväteným osobám a seminaristom. Svätý Otec nepredniesol prítomným dopredu pripravený príhovor, ale obsiahlo odpovedal na dve otázky.
V prvej otázke sa zástupca diecéznych kňazov vychádzajúc z Lukášovho evanjelia, kde Ježiš posiela apoštolov po dvoch, opýtal: „Ako sa môže v našom kňazskom živote osvedčiť, ako môže rásť táto nevyhnutnosť bratstva, pochádzajúca z evanjelia?“
Svoju odpoveď pápež František rozvrhol do niekoľkých pojmov. Začal zamyslením sa nad „diecéznosťou“, ktorá je jadrom spirituality diecézneho kňaza. Vysvetlil ju ako príslušnosť k diecéze, ktorá kňaza aj chráni pred rôznymi nástrahami:
„Diecéznosť je skúsenosť príslušnosti: prináležíš k telu, ktorým je diecéza. To znamená, že nie si ‚libero‘ ako je to vo futbale, v amatérskom futbale existuje tento ‚voľný hráč‘. Nie, nie si ‚libero‘. Si človek, ktorý patrí k telu, ktorým je diecéza, k spiritualite a k diecéznosti toho tela. ... Myslím si, že na toto často zabúdame. Pretože bez rozvíjania tohto ducha diecéznosti sa staneme príliš ‚jednotlivcami‘, veľmi osamelými s rizikom neúrodnosti alebo s nejakou – jemne povedané – nervozitou; trošku nervóznymi, aby som nepovedal neurotickými, a tak trochu ‚starými mládencami‘.“
Pápež František rozvíjajúc tému diecéznosti hovoril o ďalších jej rozmeroch. Hovoril o vzťahu k biskupovi, ktorý má byť synodálny, priehľadný, „patrí sem odvaha hovoriť, ale aj odvaha znášať“. Poukázal na potrebu znášať spolubratov a ako príklad uviedol Ježiša: „V tomto nám pomáha myslieť na Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi prišiel v trpezlivosti, to znamená znášal nás všetkých.“
Vo vzťahu voči zverenému ľudu Svätý Otec upozornil na dva postoje. Prvým je klerikálny postoj: „Milí kňazi, my sme pastieri, pastieri ľudu, a nie štátni úradníci.“
A uviedol príklad čo to znamená byť klerikálnym pastierom: „Pastier, ktorý je veľmi klerikálny sa podobá farizejom, učiteľom zákona a saducejom v Ježišových časoch: len moja teológia, moje názory, čo sa má robiť, čo sa nesmie robiť, zatvorený tu a ľud tam, nikdy nevstupuje do vzťahu s realitou ľudu.“
Na druhej strane pápež František opísal dobrého pastiera ako toho, kto kráča v trojitom vzťahu so zvereným spoločenstvom: „Pastier musí mať vzťah a to je synodalita – trojaký vzťah s Božím ľudom: byť pred ním, aby mu ukazoval cestu, povedzme pastier-katechéta, pastier, ktorý učí ceste. Byť medzi ním, aby ho poznal, prejavil mu blízkosť; pastier je blízko a medzi Božím ľudom. A tiež za ním, aby pomohol tým, ktorí zaostanú a aj preto, aby nechal ľud vidieť – aby videl, akú cestu si ľud vyberie. Ale nie iba vzadu, to nie. Má sa pohybovať na troch miestach: vpredu, uprostred a vzadu. Dobrý pastier sa takto pohybuje.“
V závere svojej odpovede pápež František upozornil prítomných kňazov aj na nešváry v kňazskej službe, akými sú kariérizmus a klebetenie.
Druhú otázku položil zástupca zasvätených osôb, ktorý sa opýtal, ako byť svedkami nádeje a radosti a uniknúť tak z mentality zameranej len na samotné prežitie. Vo svojej odpovedi Svätý Otec upozornil na nebezpečenstvo spojené s tzv. „psychológiou prežitia“, ktoré hrozí vo vzťahu k peniazom.
„Táto psychológia prežitia vedie k zanedbaniu chudoby. K hľadaniu istoty v peniazoch. Niekedy sa počuje: ‚V našom inštitúte sme staré – to som počul od niektorých sestier – sme staré a nemáme povolanie, ale máme majetky, aby sme boli zabezpečené do konca’. A toto je najlepšia cesta vedúca k smrti. Istotu v rehoľnom živote nedávajú povolania, nedáva ju ani dostatok peňazí, istota prichádza odinakiaľ.“
Ďalej pápež František upozornil na dôležitosť chudoby, ktorú sv. Ignác nazýva matkou a múrom rehoľného života. „‚Matkou’, lebo plodí rehoľný život a ‚múrom’, pretože ho chráni od každého svetáctva.“
Svätý Otec v závere svojej odpovede vyzval prítomných, aby si pozorne prečítali apoštolskú exhortáciu blahoslaveného pápeža Pavla VI. Evangelii nuntiandi, kde v bodoch 78 až 80 opisuje „identikit evanjelizátora“. A aby si na základe toho robili osobné, ale aj spoločné spytovanie svedomia: „Ja a môj inštitút, robíme takto?“
Ďalej prešiel na Námestie sv. Dominika, kde si najprv v bazilike uctil relikvie zakladateľa Rádu kazateľov a potom sa na námestí stretol so študentmi a učiteľmi vôbec najstaršej univerzity.
Študentom a učiteľom najstaršej európskej univerzity, ktorej počiatok sa datuje do roku 1088 a dnes má 85-tisíc zapísaných študentov, Svätý Otec hovoril o koreňoch európskej univerzity spočívajúcich v humanizme, ku ktorému prispeli svojimi špecifickými rolami občianske inštitúcie i Cirkev. Vyzval členov akademickej obce, aby sa nebáli mať veľké sny a predstavil im svoj sen o Európe rešpektujúcej tri práva: na kultúru, na nádej a na mier. Pri stretnutí na námestí neďaleko baziliky s hrobom sv. Dominika pápež František pripomenul, že zakladateľ dominikánov sa osobne často stretával s ľuďmi z Bolonskej univerzity, ktorá sa v počiatkoch zameriavala hlavne na štúdium práva. Spomenul príhodu zachytenú v rozprávaní: istý vzdelanec, na ktorého urobil Dominik silný dojem svojou znalosťou Svätého písma sa ho opýtal, z akých kníh študoval. „Študoval som z knihy lásky viac než z iných, táto kniha totiž vysvetľuje všetky veci“ – odpovedal svätec.
„Hľadanie dobra je vskutku kľúčom k ozajstnému úspechu v štúdiách. Láska je ingredient, ktorý dáva chuť pokladom poznania, a zvlášť právam človeka a národov,“ povedal pápež František a svoj príhovor ďalej sformuloval do troch bodov. Poukázal v nich na aktuálnosť troch práv: práva na kultúru, práva na nádej a práva na mier. Prinášame vybrané časti príhovoru: „Právo na kultúru. Nemám tu na mysli len posvätné právo všetkých študovať – v primnohých oblastiach sveta je mnohým mladým upreté – ale tiež na skutočnosť, že zvlášť v súčasnosti, právo na kultúru znamená chrániť múdrosť, čo znamená poznanie ľudské a humanizujúce. Veľmi často sme ovplyvňovaní banálnymi a prchavými modelmi života, ktoré nabádajú k hľadaniu lacného úspechu, znevažujúc obetu, hlásajúc myšlienku, že štúdium nemá zmysel, ak okamžite neprináša niečo konkrétne. Nie, štúdium slúži na kladenie si otázok, na vzdorovanie anestetizujúcej banálnosti, na hľadanie zmyslu života. Treba sa dovolávať toho práva, aby nezískali prevahu mnohé vábničky, ktoré dnes odvracajú od tohto hľadania. Odyseus, aby nepodľahol spevu Sirén, ktoré zvádzali námorníkov a nechávali ich roztrieštiť sa o útesy, priviazal sa o stožiar lode a zapchal uši spolupútnikom. Naopak, Orfeus na prekonanie spevu Sirén urobil niečo iné: zaspieval ešte krajšiu melódiu, ktorá počarila Sirény. Hľa, vaša veľká úloha: odpovedať na paralyzujúce refrény kultúrneho konzumizmu dynamickými a silnými rozhodnutiami, bádaním, poznaním a delením sa.
Harmonickým zladením života s touto krásou budete udržiavať kultúru, tú pravú. Pretože také poznanie, ktoré sa dáva do služby toho, kto príde s najlepšiu ponuku, ktoré má za výsledok živenie rozdelení a ospravedlňovanie násilia, nie je kultúrou. Kultúra – ako to naznačuje samotné slovo – je to, čo kultivuje, čo dáva ľudsky rásť. A zoči-voči toľkému bedákaniu a senzáciám, ktoré nás obklopujú, dnes nepotrebujeme toho, kto sa ventiluje v jačaní, ale toho, kto rozvíja dobrú kultúru. Potrebujeme slová, ktoré zasiahnu rozum a pripravia srdce, nie revy zacielené na žalúdok. Neuspokojme sa ulahodením publiku, tzv. „audience“, nesledujme divadielka pohoršovania sa, ktoré často zakrývajú veľké sebectvo. Venujme sa s oduševnením výchove, to znamená „privádzaniu na povrch“ toho najlepšieho u každého pre dobro všetkých. Proti pseudokultúre, ktorá redukuje človeka na odpad, výskum na interes a vedu na techniky, potvrďme spoločne kultúru hodnú človeka, taký výskum, ktorý uznáva zásluhy a oceňuje obety, takú techniku, ktorá nie je otrokom obchodných záujmov, taký rozvoj, pri ktorom nie všetko čo je pohodlné je aj dovolené.“
Po „práve na kultúru“ pápež František ďalej postupne rozobral „právo na nádej“ a „právo na mier“. Na záver svojho príhovoru sa obrátil na mladých s výzvou, aby si boli vedomí zmysluplnosti boja za realizáciu týchto práv: „Neverte tomu, kto vám hovorí, že nemá zmysel za toto bojovať a že sa nič nezmení! Neuspokojte sa s malými snami, ale snívajte vo veľkom! Vy, mladí, snívajte veľké sny! Snívam aj ja, ale nie len keď spím, pretože skutočné sny sa snívajú s otvorenými očami a privádzajú sa k naplneniu vo svetle slnka. Obnovujem spolu s vami sen o «novom európskom humanizme, ktorý si žiada pamäť, odvahu, zdravú a ľudskú utópiu»; o Európe ako matke, ktorá «rešpektuje život a ponúka nádej životu»; o Európe, «kde mladí dýchajú čistý vzduch čestnosti, milujú krásu kultúry a jednoduchého života, neznečisteného nekonečnými potrebami konzumizmu; kde vstúpiť do manželstva a mať deti je zodpovednosťou a veľkou radosťou, nie problémom z dôvodu chýbania dostatočne stabilnej práce » (Príhovor pri preberaní Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016). Snívam o Európe «univerzitnej a materskej», ktorá dbajúc o svoju kultúru vlieva nádej svojim deťom a je nástrojom mieru pre svet.“
Pastoračná návšteva pápeža Františka v Bologni vyvrcholila svätou omšou na štadióne Dall´Ara, ktorá bola vyvrcholením Diecézneho eucharistického kongresu.
Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu
Poznámka: Aktualizované: 4. októbra 2017